Ešte koncom roka 2014 verejná ochrankyňa práv napadla na základe podnetov občanov na ústavnom
súde niektoré časti cestného zákona. Jej návrh však v máji v Košiciach zamietli z procesných dôvodov. Tie vyplynuli zo súčasného stavu, keďže ústavný súd pracuje v neúplnom zložení.

Povinnosť čistiť chodníky pri svojej nehnuteľnosti vznikla ešte v roku 1984. „Do slovenského právneho poriadku sa tento záväzok dostal ako dedičstvo socialistického spoločenského zriadenia,“ uviedla vo svojom návrhu ústavnému súdu ombudsmanka Jana Dubovcová.

Súčasná právna úprava nedbá na základnú zásadu vlastníckeho práva. Podľa nej sa treba o svoje vlastníctvo starať. „Prenesenie povinnosti a zodpovednosti na iný subjekt – nevlastníka je v príkrom rozpore so základnou zásadou civilného práva, zavedenou už v starom rímskom práve,“ tvrdí advokát Milan Ficek. Na Slovensku navyše platí v týchto prípadoch takzvaná absolútna objektívna zodpovednosť. „Znamená to, že ak aj vlastník priľahlého pozemku škodu nezavinil, bude za ňu zodpovedať bez možnosti sa akokoľvek oslobodiť,“ vysvetľuje advokát.

Povinná práca
Komunistická úprava si dala za cieľ chrániť život a zdravie obyvateľstva. To je však podľa Dubovcovej možné dosiahnuť aj ústavným spôsobom. „Napadnuté zákonné riešenia nemožno stotožniť ani s najvhodnejším z možných dostupných prostriedkov zabezpečenia sledovaného cieľa,“ dodáva v návrhu verejná ochrankyňa práv.

Niektoré ustanovenia cestného zákona sa v zmysle medzimedzinárodných dohovorov môžu považovať
za formu nútenej práce, ktorá je zakázaná. Dohovor o povinnej alebo nútenej práci z roku 1930 síce schvaľuje obvyklé občianske povinnosti, čo však podľa Dubovcovej nie je tento prípad. „Vlastníci, správcovia alebo užívatelia nehnuteľností, ktoré v súvisle zastavanom území hraničia s cestou alebo miestnou komunikáciou, majú povinnosť nepretržite vykonávať prácu proti svojej vôli. Tento záväzok je nespravodlivý a bez akejkoľvek odmeny, protihodnoty či iného plnenia zo strany samotného vlastníka dotknutej nehnuteľnosti,“ vyjadrila sa v návrhu verejná ochrankyňa práv. Naopak, obvyklé občianske povinnosti sa vzťahujú na všetkých občanov rovnako. Zaradiť tu môžeme povinnosť pracovať v súdnej porote či poskytnúť pomoc ohrozenej osobe.

Rakúsko je s nami
Rakúsky zákon o pozemných komunikáciách je na slovenskej strane. Podľa neho sú vlastníci nehnuteľností v obci povinní zaistiť, aby chodník alebo cesta pre peších boli do vzdialenosti troch metrov od ich pozemku upratané. Komunikácie nesmú byť znečistené napríklad snehom, v prípade námrazy zákon navyše ukladá povinnosť chodník alebo cestu slúžiacu na verejnú dopravu posypať. Okrem toho, že občania zodpovedajú za škodu vzniknutú nedodržaním svojej povinnosti, môžu dokonca dostať za toto nekonanie pokutu vo výške 72 eur.

Európa je inde
Kriticky však možno na našu legislatívu pozerať európskou optikou. Kým u nás pokus odstrániť
túto úpravu zlyhal na parlamentnej úrovni pred dvoma rokmi, v susednom Českej republike povinnosť nevlastníkov starať sa o chodníky odstránili už roku 2009. „Napríklad vo Švajčiarsku, Veľkej Británii či v Holandsku je zaužívané, že povinnosť starať sa o čistotu chodníkov, ako aj zodpovednosť za škodu je na strane ich vlastníkov – predovšetkým miestnej samospráve,“ dopĺňa advokát. Existujú aj štáty, kde je časť povinnostina pleciach vlastníkov priľahlých nehnuteľností, avšak nie v takom veľkom rozsahu ako u nás. Aj vtedy je to spravidla len na základe zmluvy – teda so súhlasom nevlastníka chodníka a nie je vylúčená ani určitá forma odplaty. Príkladom je nemecké mesto Frankfurt nad Mohanom. Údržbu ciest a verejných priestranstiev tu zabezpečuje obec. Túto povinnosť však mesto môže preniesť na vlastníkov
priľahlých pozemkov alebo ich nájomcov, k čomu aj dochádza na základe zmlúv.

Málo sudcov
Sudkyňa ústavného súdu Jana Baricová, ktorá rozhodnutie o návrhu ombudsmanky vypracovala, potvrdila, že súčasná právna úprava je v rozpore s ústavou a medzinárodnými zmluvami. „Existujú opatrenia, ktoré by mohli dostatočne účinne prispievať k cieľu spočívajúcemu v ochrane života a zdravia osôb a zároveň by spôsobovali menší zásah do práva nebyť podrobovaný nútenej práci alebo
nútenej službe než zásah, ktorý prináša napadnutá právna úprava. Tá ide nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie ňou sledovaného cieľa,“ uviedla v rozhodnutí sudkyňa.

Napriek tomu bol návrh ombudsmanky zamietnutý. Pri hlasovaní v pléne ústavného súdu o predloženom rozhodnutí sa musí dosiahnuť väčšina. Tá sa počíta z originálneho stavu trinástich sudcov, aj keď ich na súde momentálne pôsobí len desať. Väčšina v pomere siedmich sudcov sa v tomto prípade nenašla. „Jediným dôvodom, prečo súd odmietol návrh spravodajkyne Baricovej, boli len tieto procesné dôvody, čo sám aj v závere rozhodnutia konštatuje,“ potvrdzuje Ficek. Do úvahy teda prichádza možnosť návrh podávať dovtedy, kým súd nenájde potrebnú väčšinu. Ústavný súd však vyslovil názor, že sa bude zaoberať len návrhmi verejného ochrancu práv, ktoré obsahujú konkrétne podnety od ľudí alebo firiem.

Čaká sa na ďalšie prípady
„V súčasnosti ďalší takýto podnet, ktorý by namietal cestný zákon, nemám,“ hovorí Dubovcová.
I preto by nový návrh podávať nemalo zmysel. „Ak však dostanem takýto podnet, tak sa s veľkou pravdepodobnosťou na ústavný súd opakovane obrátim, povedala pre HN ombudsmanka.