Úniové právo je písaný právny systém, založený na viacerých prameňoch. Okrem Európskej únie ako takej pokrýva aj vzťahy s právnymi poriadkami na medzinárodnej úrovni, aj na národnej úrovni členských štátov. Pramene môžu byť usporiadané hierarchicky, podľa právnej sily. Na prvom mieste je vtedy primárne právo – zmluvy vytvárajúce právny rámec Európskej únie, ktoré určujú rozdelenie právomocí medzi Úniou a členmi a konkrétne kompetencie európskych inštitúcií.

Patria sem takzvané zakladajúce zmluvy (Zmluva o Európskej únii, Zmluva o fungovaní Európskej únie), ich neskoršie úpravy a doplnenia, Charta základných práv Európskej únie, prístupové zmluvy členských štátov. Nasledujú všeobecné princípy Úniového práva, čiže rôzne zásady Európskej únie a jej právneho poriadku, zásady odvodené z ústavných právnych poriadkov členských štátov, základné práva a slobody a princípy medzinárodného práva. Tretie sú medzinárodné dohody podpísané Úniou a ekonomické dohody ukladajúce Únii povinnosti v oblastiach spolupráce, alebo obchodných, asociačných a menových dohôd.

Na štvrtom mieste sú pramene sekundárneho práva, vydávané jednotlivými inštitúciami Európskej únie podľa zakladajúcich zmlúv. Legislatívne akty majú predpísaný riadny alebo mimoriadny schvaľovací postup v Európskom parlamente a Rade. Môžu to byť nariadenia (všeobecne záväzné a priamo aplikovateľné), smernice (forma realizácie závisí od konkrétneho členského štátu) a rámcové rozhodnutia (individuálne záväzné len pre určité subjekty).

Nelegislatívne akty so všeobecnou a záväznou platnosťou sú delegované alebo vykonávacie a zväčša ich vykonáva alebo vydáva Komisia. Medzi ostatné akty patria odporúčania a stanoviská, teda vyjadrenia k dianiu v členských štátoch, ktoré môže Súdny dvor vziať do úvahy pri rozhodovaní. Taktiež sem patria medziinštitucionálne dohody, uznesenia, vyhlásenia a akčné programy európskych inštitúcií. Posledným typom je judikatúra Súdneho dvora Európskej únie.