Právne predpisy Európskej únie sú rozdelené na primárne a sekundárne právo. Zmluvy primárneho práva sú základné pravidlá pre všetky činnosti Únie. Do sekundárneho práva patria nariadenia, smernice a rozhodnutia, ktoré sú založené na zásadách a cieľoch, ktoré sú určené v zmluvách.

Harmonizácia je súbor medzinárodných ustanovení, ktoré platia pre členské štáty. Jej cieľom je zabezpečiť, aby členské štáty Únie prispôsobili svoje národné systémy práva požiadavkám harmonizačných ustanovení.

Harmonizácia európskeho práva súvisí so smernicami. Tento právny prostriedok určuje výsledok, ktorý má byť dosiahnutý. Prostriedky dosiahnutia týchto výsledkov sú ponechané na vnútroštátnej úprave.

Harmonizácia by mala odstrániť rozdielne ustanovenia vo vnútroštátnych právnych a správnych predpisoch. Rozdiely majú byť odstránené tak aby, ak je to možné, platili v členských štátoch rovnaké hmotnoprávne podmienky.

Smernica je právny akt, ktorý stanoví cieľ, ktorý musia všetky krajiny Únie splniť. Na jednotlivých štátoch zostáva to, ako formulujú príslušné vnútroštátne zákony a ako dosiahnu ciele, ktoré sú uvedené v smernici. Umožňuje im to brať ohľad na vnútroštátne osobitosti. Smernica nenahrádza vnútroštátny právny predpis. Členské krajiny majú povinnosť upraviť svoje štátne právo podľa ustanovenia EÚ.

Vedie to k dvojstupňovému procesu. V prvom kroku je smernici pridelený výsledok, ktorý sa má dosiahnuť na úrovni Únie. Želaný výsledok musia konkrétne členské štáty dosiahnuť v určitej lehote. V druhom stupni sa výsledok, ktorý bol stanovený, prevedie obsahom do práva členských krajín. Členské štáty majú voľné ruky pri voľbe formy a prostriedkov. Potom prebieha posúdenie, či je právna úprava prevedená do vnútroštátneho práva podľa práva Únie. Smernice nezvyknú predpisovať bezprostredné práva a povinnosti občanov, obracajú sa na členské štáty. Občanom vznikajú povinnosti či práva až na základe aktu, ktorým sú smernice zavedené orgánmi štátov.