Nájsť domov v novej krajine je zvyčajne náročnou výzvou. Vie to aj približne 330-tisíc Slovákov, ktorí podľa prieskumu Podnikateľskej aliancie Slovenska pracujú alebo študujú zahraničí. Migrácia je v dnešnom svete bežným javom – v súčasnosti žije 244 miliónov ľudí mimo krajiny svojho pôvodu, pričom až tri štvrtiny z nich migruje dobrovoľne – za prácou, kvalitným vzdelaním, či lepšou životnou úrovňou.

Narozdiel od migrujúcich Slovákov a ďalších dobrovoľných migrantov sú v zložitejšej situácii tí, ktorí sa nesťahujú dobrovoľne. Našinci, ktorí sa rozhodli vybrať do zahraničia, si cieľ svojej migrácie vyberajú podľa možnosti uplatniť sa, podľa tamojšej životnej úrovne, či svojej znalosti jazyka. Utečenci pred vojnou či prenasledovaním túto možnosť nemajú. Útek z domova je pre nich často jedinou možnosťou a kým my sa môžeme vrátiť, pre nich návrat môže znamenať risk života.

V súčasnosti, keď sa na Slovensku sa o utečencoch či migrantoch hovorí veľa, diskutujeme najmä o riešeniach, kvótach, kultúre, ale aj bezpečnosti a finančných výdavkoch. Menej však o tom, čo zažívajú samotní utečenci, ktorým Slovenská republika udelí azyl a umožní im tak žiť v bezpečnej krajine. Čo nasleduje potom? Čím si musia prejsť? Ako sú u nás nastavené integračné procesy?

Pre mnohých je to tak cesta takpovediac od nuly. Bez práce, bývania, znalosti jazyka a dôležitých sociálnych vzťahov je pomoc zo strany štátu pre ich úspešný štart zásadná. Integračný proces je pritom vždy dvojstranným procesom. Netýka sa iba tých, ktorí by sa mali integrovať, ale aj väčšinovej spoločnosti, ktorá dokáže utečencov prijať medzi seba bez toho, aby sa museli vzdať svojej identity. Nie len ochota utečenca integrovať sa, ale práve podpora spoločnosti, dobré nastavenie politík, či otvorenosť vzťahov medzi ľuďmi, ovplyvňujú úspešnosť integrácie.

Ako si ustelieme, tak budeme spať

Základný argument pri presadzovaní kvalitných integračných politík je, že ak sa cudzinci v novej krajine cítia bezpečne a prijatí, sú schopní do nej investovať a byť tak pre spoločnosť prínosom.

Napriek laickým dohadom výskumy ukazujú, že na úspešnú politiku integrácie nikto nedopláca. Naopak. Výskum OECD napríklad ukázal, že ak krajina cudzincom umožní prístup na trh práce, výdavky na počiatočnú sociálnu podporu sa jej na daniach čoskoro vrátia.

Slovenskí politici zvyknú hovoriť, že Slovensko je len tranzitnou krajinou, v ktorej cudzinci nechcú ostávať. Avšak, ako ukazujú výsledky medzinárodnej štúdie MIPEX, ktorá hodnotí kvalitu integračných politík, naše integračné politiky sú nastavené tak, že cudzincom na Slovensku plnohodnotnú integráciu ani neumožňujú.

Slovensko sa v tomto výskume pravidelne umiestňuje na posledných priečkach – v roku 2015 sa ocitlo na 34. mieste z 38 krajín. Zaostávame pritom i za našimi susedmi Českom či Poľskom. Napríklad v oblasti prístupu na pracovný trh, ktorý ako pozitívny prointegračný faktor popísala aj vyššie spomínaná štúdia OECD, sa Slovensko umiestnilo spolu s Tureckom až na 37. mieste.

Vládne politiky sú popri postoji spoločnosti jedným zo zásadných faktorov, ktorý ovplyvňuje úspešnú integráciu. Nastavujú celkový právny a politický rámec integrácie, no ovplyvňujú aj smerovanie spoločenskej diskusie. V oboch oblastiach Slovensko zlyháva. Výsledkom je, že sa na jednej strane obávame, že sa cudzinci neintegrujú, na strane druhej im to však ani neumožníme.

Staňte sa Slovákom. Zn: Ideálne do pol roka

Svojou integračnou politikou každá krajina určuje podmienky, ktoré by mali azylantom, teda tým, ktorých oficiálne a dobrovoľne prijala, umožniť stať sa plnohodnotnou súčasťou jej spoločnosti. Ako pomáha Slovensko ľuďom, ktorým samo udelilo ochranu? Dokáže naplniť reálne potreby ich každodenného života?

Získať azyl na Slovensku nie je kvôli prísnym pravidlám azylového konania jednoduché. V EÚ sme v poskytovaní azylov na chvoste, dokonca aj v minulom rekordnom roku sme schválili len osem z 330 žiadostí. Až v roku 2016 sme poskytli azyl 149 Iračanom. Od vzniku samostatného Slovenska o azyl u nás požiadalo takmer 60-tisíc ľudí a získalo ho dovedna 808.

Udelením azylu, či ročnej doplnkovej ochrany, sa však pre utečencov proces iba začína. Následne sa musia osamostatniť, nájsť si bývanie, prácu. To všetko v pomerne krátkom čase – do šiestich mesiacov, počas ktorých im Slovensko poskytuje tzv. integračnú podporu.

V tomto krátkom období poskytuje štát azylantom aj finančný príspevok vo výške približne 300 euro mesačne. Hoci sa to môže niektorým našincom javiť ako vysoká čiastka, pre človeka, ktorý u nás nemá zázemie, rodinu, sociálnu sieť, ide o pomerne nízku sumu. Zároveň je nutné poznamenať, že ide vo svojej podstate o investíciu do nového občana, platcu daní. Ak sa integračný proces podarí, tie zdroje sa násobne vrátia. Nehovoriac o tom, že väčšinu nepokrýva Slovensko, ale EÚ.

Túto podporu zabezpečujú v spolupráci s verejným sektorom najmä mimovládne organizácie, ktoré pomáhajú ľuďom s medzinárodnou ochranou s hľadaním bývania, organizáciou jazykových kurzov, či s prípravou na zamestnanie. Náklady sú pritom z veľkej časti – až 75 percent – pokryté z eurofondov. Vzhľadom na nízky počet azylantov Slovensko teda nemá na integráciu veľké finančné výdavky. Zo štátneho rozpočtu prispievame len zvyšnými 25 percentami, a priama podpora integračných aktivít zo strany štátu zatiaľ chýba napriek tomu, že aktívna integračná politika má potenciál predísť problémom, ktoré zanedbaná integrácia môže priniesť.

Integrácia ako obojsmerný proces

Šesť mesiacov na integráciu podľa skúseností pracovníčky projektu Rafael III. Slovenskej katolíckej charity Ondovej k úspešnému naštartovaniu integrácie nestačí. Najmä ak sú azylanti z úplne iného kultúrneho a jazykového prostredia. Najčastejšie je na Slovensku medzinárodná ochrana udelená Afgancom, Sýrčanom, Somálčanom, Iračanom, Iráncom.

Čo stihnú počas polročného integračného obdobia, je podľa nej veľmi individuálne. „Záleží to od klientovho vnútorného naladenia sa, psychického stavu a tiež od osobných predpokladov. Osamelý človek to má asi trochu ťažšie,“ konštatuje Ondová.

Okrem straty rodinného zázemia utečenci často trpia následkami traumatických zážitkov z krajiny pôvodu či zo samotného úteku. Psychologická pomoc, ktorá je ľuďom s udelenou medzinárodnou ochranou ponúkaná, sa preto ukazuje ako kľúčová pre získanie stability a sily potrebnej na nájdenie si miesta v spoločnosti.

Azylanti a ľudia s udelenou doplnkovou ochranou sa takisto stretávajú s množstvom ďalších problémov. Čelia odmietaniu zo strany ubytovní, či majiteľov bytov, s nedôverou sa stretávajú aj pri hľadaní práce. Aj farba pleti, či nosenie šatky (hidžábu) môžu rozhodnúť o neprijatí do zamestnania. Ondová vidí príčinu tohto problému v aktuálnom nepriaznivom naladení spoločnosti voči utečencom.

Ukazuje sa tak, že úspešná integrácia nie je iba jednostranným procesom, ktorý závisí len od snahy utečencov. Výrazne ho ovplyvňuje aj prístup zamestnávateľov, prenajímateľov, úradníkov, ale aj postoje väčšinovej spoločnosti.

Bez práce nie sú koláče... ani úspešná integrácia

Práve získanie práce je pre utečencov kľúčom k samostatnosti – vďaka nej sú schopní zabezpečiť si ubytovanie, uživiť seba a svoju rodinu. Podľa výpovedí samotných utečencov to však znamená viac ako len finančný príjem – práca uľahčuje začlenenie sa do spoločnosti, nadviazanie nových kontaktov, priateľstiev, ale aj nadobudnutie stratenej sebadôvery.

Popri bývaní je tak zamestnanie najdôležitejšou podmienkou úspešnej integrácie. No zároveň je oblasťou, v ktorej má slovenská politika najväčšie medzery z pohľadu medzinárodných rebríčkov, Migračného úradu, mimovládneho sektora aj samotných utečencov.

Zatiaľ čo Slováci sa pri hľadaní práce môžu obrátiť na svojich známych, utečencom chýbajú sociálne väzby, ktoré by im uľahčili sprostredkovanie vhodnej pracovnej ponuky. Pre úspešnú integráciu by preto mal aktívne nastúpiť štát. Musí sa napríklad vysporiadať aj s tým, že utečenci často nemajú k dispozícii doklad o dosiahnutom vzdelaní, dostatočnú prax či znalosť jazyka.

To všetko totiž azylantom znižuje ich štartovaciu čiaru a bez kvalitného integračného programu ju dokážu prekročiť ťažšie. Rozhodujúce je okrem iného umiestniť ľudí do lokalít, kde majú možnosť uplatniť sa, v opačnom prípade sa stáva, že sa presťahujú buď do hlavného mesta, alebo odchádzajú do zahraničia.

Riešenia existujú, treba po nich len siahnuť

V rokoch 2010-2013 bolo podľa Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny zamestnaných 52-64% ľudí s udeleným azylom. U väčšinovej populácie to podľa Eurostatu bolo v roku 2014 približne 61 percent. Zamestnanosť azylantov je tak približne rovnaká ako u väčšiny. Ich nezamestnanosť je však nižšia ako u väčšiny – to súvisí so skutočnosťou, že väčšina z nich pôsobí vo veľkých mestách zvlášť v Bratislave, kde je celkovo nezamestnanosť nižšia.

Mnohí utečenci však nemajú možnosť pokračovať vo svojej kariére učiteľov, lekárov, či účtovníkov. Podľa Ondovej totiž zväčša získavajú nižšie platené práce, brigády, manuálne práce za linkou, upratovanie, či pomocné sily v kuchyni.

Jedným z možných riešení ako zjednodušiť prístup na trh práce je podľa Eleny Kriglerovej z Centra pre výskum etnicity a kultúry ponúknuť v rámci integračného programu možnosť absolvovať pracovné stáže. Zamestnávateľ by tak získaval skúsenosť s daným človekom už pred jeho zamestnaním.

Táto prax sa osvedčila pri integrácii utečencov v Nórsku, kde pomáha znížiť vzájomnú nedôveru a umožňuje cudzincovi lepšie sa zorientovať a zvyknúť si na pracovné pravidlá. Zároveň je aj ekonomickým stimulom pre zamestnávateľov. Nórsky príklad tak ukazuje, že dobré nastavenia integračných politík môžu byť vzájomne výhodné.

Okrem toho by podľa Kriglerovej veľkú rolu pri integrácii mohli zohrať samosprávy. I keď poskytnutie integračnej podpory pre utečencov je na začiatku na pleciach štátu, samotná integrácia sa odohráva v menšej komunite mesta, či mestskej časti. Samosprávy majú potenciál flexibilnejšie reagovať na potreby svojich obyvateľov, vrátane azylantov, zmapovať ich potreby a na základne toho formovať svoje politiky. Na to však podľa Kriglerovej samosprávy zatiaľ nereflektujú.

Sekcia Globálne vznikla v rámci projektu Svet medzi riadkami, ktorý v spolupráci s HN realizuje mimovládna organizácia Človek v ohrození a Katedra žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Projekt spolufinancuje SlovakAid.

Autorka je doktorandkou na Katedre politológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského.