Michal Kováč mal za svoj život zriedkavé šťastie a zároveň pech. V slovenských dejinách ho už nikto nepredbehne.
Ako prvý prezident samostatného štátu zosobnil našu národnú túžbu po svojbytnosti.
Už to je také nadelenie povznášajúcich pocitov, že by vystačili na niekoľko životov. No Michal Kováč za ne zaplatil takú daň, že aj tá by vystačila na zopár životov.
Na jednej strane spoluzakladateľ HZDS, blízky kolega otca slovenskej štátnosti Vladimíra Mečiara a na strane druhej jeho najväčšia obeť.
Žertva jeho autoritárskych manier. Sotva by ste ku koncu 90. rokov minulého storočia našli u nás dospeláka, ktorý by nepoznal príbeh o "samoúnose" prezidentovho syna. Nielen to.
Príbeh o "samoúnose", ktorý sa "samozorganizoval" pod taktovkou SIS za šéfovania Ivana Lexu, sa stal doslova slovenský folklór. V 90. rokoch som zhodou okolností pracovala v denníku SME.
Práve tento denník povýšil snahu odkrývať kauzu Mečiar verzus Kováč doslova na novinárske poslanie. A s ním otvárať ľuďom oči. Nebola to hra o fazuľky.
V rámci tohto poslania sa vyskytlo aj zhorené auto redaktora či iné excesy. Nezabudnem, ako vtedajší šéfredaktor SME Karol Ježík neúnavne opakoval, že Mečiar čoskoro odíde z hry a že sa redakcia má chystať na "mierové časy"...
Povedzme si však pravdu: značná časť Slovenska dodnes neuverila. Čomu? Že Mečiar chcel vlastne donútiť prezidenta Kováča spáchať také malé harakiri.
Nomen omen. Mečiar tasil a Kováč doslova nastavoval chrbát, na ktorom sa lámal boj o demokratické Slovensko. Prezident Kováč v mnohom prejavil takú rozvahu, akú by iní po skúsenosti s únosom syna sotva ustáli s takou dôstojnosťou ako on.
Nemal vzor, lebo bol prvý. Sám zakladal prezidentskú tradíciu. A v tom, ako ju nasmeroval k demokracii, sa prejavil ako formát.