Za Vladimírom Mečiarom, sedemdesiatštyriročným dôchodcom, som sa vydal do Trenčianskych Teplíc. V kúpeľnom mestečku býva cez víkend v luxusnej vile, počas týždňa však býva zastihnuteľný na chalupe v neďalekej obci Dolná Poruba. Tam sme sa potom spoločne presunuli. „Som tu na konci sveta, bývam na okraji dediny, tu cesty končia,“ hovorí bývalý prvý muž Slovenska, ktorý pred pár rokmi definitívne opustil politiku.
Keď sme na chalupu do Dolnej Poruby prichádzali, všimol som si, ako na vás mávala pani so psom. Iný muž sa však mračil. Aké máte v obci susedské vzťahy?
Ľudia ma tu poznajú, vzťahy sú rôzne. Obecné stretnutia nevyhľadávam a nechodím na ne. Keď ma niekto z Poruby o niečo požiada, tak to urobím, ale potom sa stiahnem späť na svoju samotu.
A spoznávajú vás ľudia, napríklad keď idete nakúpiť?
Raz za čas jazdím do veľkých obchodov. Predtým som na ulici stretával ľudí, ktorí, keď ma videli, mali hlavy sklopené a pohľady nevraživé. Teraz sa skôr zastavujú, chcú sa porozprávať, hovoria, že čakajú na zmenu a či pôjdem kandidovať. Odpovedám: Ale veď boli voľby, máte to, čo ste si vybrali.
Ako vyzerá obyčajný deň Vladimíra Mečiara?
Ráno vstanem – a už mi ide dôchodok.
Zaujímalo ma, čo robíte. Ale keď už ste to spomenuli, prezradíte výšku dôchodku slovenského expremiéra?
Nie, ale poviem, že som desať rokov nechával svoj dôchodok štátu. To bolo v čase, kedy som bral poslanecký plat. Môj dôchodok však žiadna závratná suma nie je.
Vráťme sa k vášmu obyčajnému dňu.
Dni trávim buď v dome v Trenčianskych Tepliciach, alebo tu na chalupe v Dolnej Porube. Manželka pomáha dcére s tromi vnučkami v Bratislave, tak je cez týždeň tam. A ja trávim čas na chalupe. Až v sobotu je veľké rodinné stretnutie s deťmi aj vnúčatami dolu vo vile.
Necítite sa tu osamelý? Sám na konci dediny...
Nie, ja som prírodný človek, nie mestský. Tu relaxujem a naberám sily. Musím povedať, že odchod zo spoločenského života pred pár rokmi som privítal. Zbavilo ma to tiaže zodpovednosti. Som tiež slobodnejší.
Nedávno zomrel exprezident Michal Kováč, ktorý vás často ako premiéra kritizoval. Je únos jeho syna Michala Kováča ml. z 31. augusta 1995 už riadne vyšetrený a uzavretý?
Nie je.
Niektorí politici a novinári vás dodnes nazývajú duchovným otcom únosu.
To je úplná „somarina“. Veď vtedy sme mali pod kontrolou parlament aj vládu a bola by to odo mňa veľká hlúposť, tým by som skazil všetko, čo sme mali hotové. Dokonca som bol žiadať o to, aby z Rakúska vrátili Kováča na Slovensko.
Michal Kováč st. verejne vyhlasoval, že únos bol prácou Slovenskej informačnej služby. Je to pravda?
Na to nie sú dôkazy, ale nevylučujem, že o tom niekto zo SIS vedel. Únos bol však skutok na zakrytie kriminality Kováčovej rodiny. Kováč ml. bol v Nemecku stíhaný pre rozsiahlu trestnú činnosť (kauza Technopol, kde išlo o podvod s dovozom textílií za 2,3 milióna dolárov, Kováč ml. nakoniec vyviazol bez trestu – pozn. red.) a mal byť na Slovensku zatknutý. Kováč ml. však okamžite odišiel do diplomatických služieb do Indie a diplomata stíhať nemožno. Tiež dostal od vlastného otca, prezidenta, amnestiu.
Vy ste v marci 1998, keď ste prebrali niektoré právomoci prezidenta, vydali vlastné amnestie, ktoré aktérov spojených s únosom omilostili.
Bolo treba problém nejako ukončiť, pretože: Kováč ml. – amnestovaný, hlavný svedok – amnestovaný. Nedalo sa to vyšetriť. To šialenstvo išlo do veľkých rozmerov, vyšetrovateľ všetko zastavil, v politickom boji však kauza, naopak, rástla. Ďalším ľuďom sa vyhrážali smrťou. Dôkazová stránka – nulová. Tak sme si povedali, že to zastavíme voči Kováčovi aj voči ostatným. Akúkoľvek súvislosť únosu a následnej smrti policajta Róberta Remiáša (v apríli 1996 zomrel po výbuchu svojho vozidla, bol v styku s korunným svedkom únosu, ktorý utiekol do zahraničia a obviňoval z únosu práve SIS – pozn. red.) popieram. Vyšetrovanie jeho smrti sa začalo, ale chýbali dôkazy, amnestia sa na prípad nevzťahovala. Tie veci boli súčasťou politického boja v roku 1998. Poviem to, čo som ešte nikdy nikomu nepovedal. Remiáš sa vtedy uchádzal o prácu v spravodajskej službe. Keby ju dostal, bol by to ten najhorlivejší príslušník na odhaľovanie skutkov všetkých, ktorí boli okolo neho.
Nakoniec ste v roku 1998 v premiérskom kresle skončili. Mnoho ľudí v Česku spomína, ako ste sa v televízii lúčili a dojala ich pieseň S Pánom Bohom. Čo vás k tomu viedlo?
To je rozlúčková pieseň, ktorá sa spieva na západnom a strednom Slovensku. Bol to momentálny nápad, redaktorka mi dala záverečné slovo, hlas sa mi triasol, bolo to veľké dojatie. Tá pieseň povedala všetko.
Spievali ste, že ste nikomu neublížili. Ale polícia vás vyšetrovala napríklad kvôli majetku, chceli poznať pôvod desiatok miliónov korún, za ktoré ste rekonštruovali svoje sídlo, vilu Elektra v Trenčianskych Tepliciach.
Preverovala to finančná správa. Nebol problém pôvod peňazí dokázať. Požičal mi slovenský podnikateľ žijúci v Španielsku, úrok mi dal tri percentá v čase, keď boli úroky aj 20 percent. To som potom vyrovnal a bol pokoj.
Je teraz proti vám vedené nejaké trestné konanie?
O žiadnom neviem. Ale ak by som sa objavil v politike, som si istý, že by sa nejaké objavilo a že by ma sledovali. Po odchode z verejného diania som čelil niekoľkým trestným stíhaniam aj útokom na svoju osobu. Tak som si hľadal priestor, kde nebudem budiť pocit verejného nepriateľa. A došiel som k tomu, že to bude chalupa.
Vraj máte v horskej krajine aj sady?
Áno, pestujem slivky, tento rok kvôli mrazom urodili presne štyri malé. Čerešní bolo síce dosť, ale celú úrodu mi zobrali drozdy. Jablká mám.
Tiež tu chováte stádo oviec.
Áno, pasú sa kus od chalupy. Chovám ich už šesť rokov. Začiatkom roka sme ich mali štyridsať, teraz je ich už len dvadsaťšesť. Štrnásť kusov sme zjedli.
Povedali by ste o sebe, že ste bača?
To by som netvrdil, bača je nielen vysoká funkcia, ale aj vysoká kvalifikácia. Ovce sú na pastve od jari do zimy, potom je porážka, spracujeme kožu, vlnu si nechávame strihať od profesionálov. Každému, kto nemá rád jahňacie, poradím: dobre odblaňte a nespoznáte, že je to jahňacie.
Na stráženie stáda bývajú potrební dvaja – ovčiar a ovčiarsky pes. Máte ho?
Ovčiarske psy chovám už takmer 30 rokov. Nakupujem ich na Ukrajine, prvýkrát som pre ne išiel do Sevastopoľa, kde ich krížia na zákazku. A podarilo sa. Lenže zlí ľudia mi ich dolu v Trenčianskych Tepliciach otrávili. Podľa polície išlo o cudzokrajný jed. Nedávno som musel ísť na Ukrajinu zase, kúpil som šteňa s papiermi za 800 eur. Okrem stráženia oviec ho učím, aby signalizoval, keď je nablízku medveď.
Vám sa tu potulujú medvede?
Našiel som stopy za plotom. V neďalekej doline bol medveď vyfotený fotopascou. Je ich tu asi osem. Mám v chalupe i zbraň, taliansku Berettu.
Dosť ste zmenili životný štýl. Máte čas sledovať napríklad českú politiku?
Tú sledujem veľmi silno. Teraz sa kryštalizujú vzťahy Česka k EÚ. Sledujem, ako prezident Zeman otvára trhy, ktoré Havel uzavrel, teda Rusko a Čínu. Na východe sú peniaze aj odbyt, obrie investície a záujem o Európu. Nemôžete ich ignorovať a byť servilní k USA. Veď Američania tam tiež obchodujú.
Česko teraz žije utečeneckou krízou. Ako tému utečencov vnímate vy?
Skupiny putujúce Európou nie sú taký veľký problém a nie je to záležitosť dneška. V 90. rokoch utekali ľudia pred vojnou z Juhoslávie, takže nič nové. Na Slovensku žije 13 národností, Slováci sú v zahraničí. S tým sa treba vyrovnať.
O vás sa často hovorilo ako o nacionalistovi. Ste ním stále?
Slovo nacionalista znie trochu zle. Tie izmy nie sú dobré. Povedal by som, vlastenec. Som hrdý na svoju národnosť, na svoje korene. Vďaka tomu chápem hrdosť na vlastný pôvod aj u ostatných ľudí vo svete, a preto si ich viem vážiť.
Pýtam sa tiež kvôli vzrastajúcemu nacionalizmu na Slovensku, ktorý symbolizuje pravicový extrémista a župan Banskobystrického kraja Marian Kotleba. Jeho pozícia zodpovedá českým hejtmanom, avšak on chodí na verejnosti v čiernych košeliach, nápadne pripomínajúcich tie fašistické.
Mňa a Kotlebu nemôžete porovnávať, to by ma urazilo. Pokiaľ ide o Kotlebu ako politický produkt, nie je náhoda, že vznikol na strednom Slovensku, teda v regióne s vysokou nezamestnanosťou. Kotleba nie je politik, on je ideológ. Politici neriešia korene, z ktorých vyrástol, a tým ho prihnojujú a on rastie ďalej.
Vnímate Kotlebovo pôsobenie vo verejnej funkcii ako hanbu Slovenska?
Tá časť protirómskej populácie, do ktorej ja nepatrím, si myslela, že Kotleba urobí poriadok. Neurobil nič. To bolo len zastrašovanie. Druhá vec je, že vlna nacionalizmu ide celou Európou a Slováci sa stotožňujú s Kotlebom. On je v parlamente neškodný, žiadny zákon či návrh nikdy nepredložil. Som prekvapený, že sa ním koalícia vôbec zaoberá. Domnievam sa, že si ho pestujú ako panáka na fackovanie, na ktorého zvalia problémy. Namiesto aby ho vyfackovali hneď. Jeho samého to zvolenie pravdepodobne zaskočilo, prišiel nepripravený a nie je schopný sa zorientovať.
Povedali ste, že migračná kríza nie je príliš veľký problém. Je vec, ktorú dnešným politikom nezávidíte, čo by ste naozaj nechceli riešiť?
Vojnu a pandémiu, inak je všetko rutina.
Mnoho ľudí vás dodnes hodnotí ako veľmi kontroverznú osobnosť, vnímate to?
V istých historických udalostiach treba robiť rozhodnutia, ktoré som vzal na seba spoločne so zodpovednosťou za ne. Byť Slovákom nebolo vždy v histórii výhodné. Práve naopak. Nevzťahujem to teraz na seba, ale Slováci si nevedia vážiť osobnosti svojich dejín. Keď sa robili po revolúcii a rozdelení republík reformy, ľudia reagovali rôzne. V Česku ste za tým, kto reformy robí, išli, zapojili ste sa a nechali ste, nech vás ťahá niekto, kto ťahať vie. Ale na Slovensku ťaháte, ale ste rušivý element, ľuďom sa zmeny nepáčia. Takže pre žijúcich nebudem nikdy dobrý, ale pre ďalšie pokolenia už áno.
Myslíte?
Pozrite sa, som Slovák, ktorý toho od 4. storočia pre Slovensko urobil najviac. A jediný, ktorý za ten čas dokázal vytvoriť samostatný štát. Ale mňa uznanie nezaujíma. Je dôležité, aby si vnúčatá vážili deda, ostatní nech si myslia, čo chcú. Jedno nezmenia: Za Mečiara sme šli najrýchlejším tempom a mali republiku v najlepšom stave zo všetkých stredoeurópskych štátov.
Vladimír Mečiar
Dnes 74-ročný dôchodca. Viac ako dve desaťročia stál na čele HZDS, viedol slovenskú delegáciu pri rokovaniach o rozdelení Československa. Po vzniku samostatného štátu sa stal premiérom a v kresle (s jednou krátkou prestávkou) vydržal až do roku 1998. V roku 2006 ešte dokázal presadiť HZDS do vlády Roberta Fica, ale v ďalších voľbách hnutie úplne prepadlo. Sám Mečiar dvakrát kandidoval v prezidentských voľbách, ale neuspel. Teraz žije striedavo vo vile v Trenčianskych Tepliciach a na chalupe v Dolnej Porube.