Ľudia cítia frustráciu, vnímajú, že svet nejde k lepšiemu, hovorí Mikuláš Dzurinda.

Američania si za nového prezidenta zvolili Donalda Trumpa. Prekvapil vás tento výsledok, alebo ste s ním rátali?
Keby som tvrdil, že ma ten vývoj prekvapil, tak by som nehovoril celkom pravdu. Určite nie som sám, kto celé mesiace sledoval najprv primárky a potom predvolebnú kampaň. V júni som bol týždeň v Amerike. Mal som možnosť hovoriť napríklad so senátorom Johnom McCainom, ale i taxikármi či inými bežnými voličmi. Bolo mi jasné, že sa schyľuje k dráme a k veľmi zásadnému súboju. Dokonca som to vnímal v oveľa širšom kontexte než iba ako prezidentské voľby v USA.

O čo teda v týchto voľbách v skutočnosti išlo?
Vnímal som to v kontexte zápasu, ktorého súčasťou som bol chvíľu aj ja. Ide o zápas medzi tradičnou, zodpovednou politikou a populizmom. Skúsme si uvedomiť, k akému vývoju mierime u nás, v Európe, v tradičných demokraciách, ako je Francúzsko, Taliansko či Holandsko. Pozrime sa, ako sa vyvíja populizmus v Nemecku, ako je prítomný v Rakúsku. O krajinách bývalého komunistického bloku ani nemusíme hovoriť. Ja som sa v noci na internete pozeral na tieto voľby a uvedomujem si, že naozaj ide o širší zápas. Mám z toho celého taký pocit, že populizmus sa skutočne dostáva na svoj vrchol.

Môže byť podľa vás víťazstvo Trumpa akousi prvou lastovičkou a niečo podobné budeme v nasledujúcich rokoch vidieť aj v Európe?
Samozrejme. Veď si zoberme ďalšiu významnú udalosť, ktorá nás čaká o mesiac – referendum o ústavnom usporiadaní v Taliansku. Tam sú tradičné politické strany vo veľkej kríze. Beppe Grillo a jeho Hnutie piatich hviezd atakuje 30 percent. A v roku 2017 nás čakajú významné voľby vo Francúzsku aj v Nemecku. Takže by som sa na tento nočný súboj medzi Hillary Clintonovou a Donaldom Trumpom pozeral aj v týchto širších súvislostiach nášho liberálne demokratického a prozápadného usporiadania.

Americké voľby boli poznačené silným odporom voči systému a rozdeľovaním ľudí. Veľa sa hovorilo napríklad o bielych heterosexuáloch. Myslíte si, že tento odpor vychádzal len z kampane, alebo ho ľudia naozaj tak cítia?
Ľudia zrejme cítia frustráciu, ktorá má veľmi veľa rôznych dôvodov a konotácií. Vnímajú, že svet nejde k lepšiemu. Pamätáte si, aké to boli oslavy, keď vyhral voľby Barack Obama? Koľko miliónov ľudí ho sprevádzalo cestou vlakom do Washingtonu a koľko ich bolo pod Capitolom, keď skladal prísahu? Očakávania boli obrovské. A zrazu ľudia cítia, že tej kvalitnej práce skôr ubúda, než pribúda, hoci štatistiky hovoria, koľko nových pracovných príležitostí Obamova vláda vytvorila.

Z čoho sú ešte ľudia frustrovaní?
Ďalší veľmi dôležitý rozmer, ktorý vplýva na ich nálady, je bezpečnosť. Ľudia v Amerike zrejme veľmi citlivo vnímali, že tej bezpečnosti bolo menej. Denne boli konfrontovaní so správami, že sa na rôznych miestach strieľa. A to už nehovorím o celkovej bezpečnostnej nestabilite vo svete. Problémy sa nám nedarí uzatvárať, skôr vznikajú ich nové ohniská. Keď to všetko zrátam a podčiarknem, obavy a frustrácia sa zrejme do určitej miery miešali aj s istou revoltou a protestom. A keď príde človek, ktorý vie zručne narábať so slovom, má charizmu a obráti tieto nálady proti establišmentu, proti niečomu, čo bolo klasické a tradičné, potom dostaneme výsledok.

Nie je nebezpečné, že aj štandardní politici, ako je Clintonová, sa v kampani vymedzovali proti tomuto establišmentu? Stáva sa to normou?
Za túto otázku by som vám dal tri body (smiech). Pretože práve tam je slabina nás, tradičnej, klasickej politiky. Teda politiky zodpovednosti, ktorá vždy kládla dôraz na hodnoty, zásady a princípy. Dosiaľ sa nevieme proti tomuto populizmu dostatočne účinne postaviť. To, čo sa deje v USA, je istým dôsledkom toho, že sa presadzujú výhody a sila populizmu. Zároveň sme však svedkami slabosti zodpovedných, tradičných politikov. Nedokážeme sa týmto tendenciám postaviť na odpor.

Prečo je to podľa vás tak?
Pretože sme aj my sami tak trochu učičíkali ľudí. Bojíme sa im povedať pravdu, ktorá je nezriedka bolestná. Chceme byť len pekní, apoštoli dobrých správ. Toto je spoločná črta a slabina klasickej politickej štruktúry, ktorá ťahala svet v ostatných dekádach. A práve toto je náš problém. Bojíme sa postaviť proti zlu a ľuďom otvorene povedať, že bez zmien a reforiem to nepôjde. Máme strach povedať, že aj dnes, keď sme naozaj vyspelou civilizáciou, sa musíme namáhať. Musíme z času na čas pocítiť bolesť, byť schopní znášať reformy, lebo svet uteká veľmi rýchlo.

Drvivá väčšina predvolebných prieskumov dávala navrch Clintonovej. V čom vidíte dôvod, že nakoniec voľby dopadli úplne inak?
Na toto by vám vedeli lepšie odpovedať volební mágovia. Opäť z mojej vlastnej skúsenosti by som však povedal, že to nie je nič nové pod slnkom. Keď som zápasil proti Vladimírovi Mečiarovi, v prieskumoch sme tiež niekedy vyzerali lepšie. Ľudia sa totiž občas hanbili priznať, že zotrvávajú v tábore politickej garnitúry, ktorá sa dostala pod mediálny tlak. No a neskôr, keď som vládol ja, sme mávali v prieskumoch verejnej mienky podstatne horšie čísla, ako sme napokon dostali v parlamentných voľbách.

Dokážete si tento jav vysvetliť?
Vtedy sa písalo a hovorilo, že ľudia neraz až so škrípajúcimi zubami ocenili to, že sme presadili reformy a že sme popri chybách ťahali Slovensko smerom, ktorý si želala väčšina obyvateľov. Ide o taký jav, že keď sa povedzme médiá pustia proti istému politikovi, ktorý potom nie je populárny, tak sa voliči do istej miery hanbia priznať svojmu okoliu, že ho podporujú. Keď si ľudia myslia, že ich názor by sa niekde mohol dostať na verejnosť, buď nepovedia pravdu, alebo sa vyjadria inak, ako potom budú voliť v samotnom hlasovaní. Myslím si teda, že dosť významná časť fanúšikov Donalda Trumpa nehovorila celkom otvorene, ako sa vo voľbách zachová.

Čo teraz reálne od Trumpa očakávate? Myslíte si, že v mnohých jeho kontroverzných sľuboch išlo len o rétoriku, alebo ich naozaj bude chcieť plniť?
Toto nevie nikto. Ale bol by som veľmi zvedavý a ochotný veľa obetovať, aby mi to Donald Trump v tejto chvíli aj povedal. Takže je to otázka. Uvidíme, pre akú politiku a stratégiu sa rozhodne a prečo investoval tak veľa úsilia, energie a peňazí, aby sa stal prezidentom USA. Môže prekvapiť a rozhodnúť sa pre zmeny, ktoré ľudia skutočne potrebujú. Rovnako však môže sledovať aj cieľ, ktorý majú mnohí populisti a snažia sa z neho urobiť alfu a omegu ich politiky. Tým cieľom je byť znovuzvolený.

Myslíte si, že sa skutočne môžu zhoršiť vzťahy medzi USA a Európou? Najmä ak Trump podá ruku ruskému prezidentovi Vladimirovi Putinovi, s ktorým má EÚ problém kvôli konfliktu na Ukrajine a anexii Krymu...
Dnes je to všetko veľmi otvorené. Na druhej strane, treba povedať a zdôrazniť aj to, že Spojené štáty sú nielen mocnou, ale aj politicky nesmierne vyspelou krajinou. Majú niečo, čomu sa hovorí silné demokratické inštitúcie. To by som v žiadnom prípade nepodceňoval. Kongres má významné právomoci. Sú tu tradičné inštitúcie ako Národná bezpečnostná rada alebo ďalšie bezpečnostné zložky, štruktúra a nezávislosť súdnej moci, ale aj verejná mienka ako taká a veľmi silné médiá. To všetko sú faktory, ktoré nepochybne budú demokraciu chrániť a strážiť. Ale je to rovnako aj prijímanie takých opatrení, aby Západ dokázal čeliť globálnym ekonomickým či bezpečnostným výzvam. Ja by som teda víťazstvo Trumpa zase až tak fatálne nevnímal.

S Hillary Clintonovou ste sa viackrát stretli. Hovorili ste niekedy osobne s Trumpom?
Nie. Priznám sa, že som mal možnosť ísť na konvent republikánov, keď som bol v júli v Amerike. Nešiel som tam však, takže s Donaldom Trumpom som sa nikdy nestretol. Pravdou je, že keby vyhrala Hillary Clintonová, tak Slovensko by nebolo pre USA neznámou krajinou. Ja som sa s ňou stretol ešte ako s prvou dámou USA, keď navštívila Slovensko. Pamätám si, že bola vtedy na úrade vlády. Prišla od prezidenta Rudolfa Schustera a bola veľmi nachladnutá. Smiala sa, že prezident Schuster ju liečil drienkovicou. Potom som sa s ňou stretol ešte viackrát. Keď som po páde dvojičiek zabehol newyorský maratón, tak sme spolu veľmi dlho hovorili, možno dve hodiny. No a súčasne sme chvíľu slúžili ako ministri zahraničných vecí našich krajín.

V čom by jej zvolenie bolo výhodou?
Nepochybne v tom, že región strednej Európy pozná nesmierne dobre a detailne. Rovnako tak Česko, ako aj Slovensko. Život sa však nedá nijako plánovať ani narysovať. Hovorí sa, že všetko, čo sa nám na prvý pohľad zdá zlé, je možno na niečo aj dobré. Zvolenie Donalda Trumpa treba prijať ako dobrý dôvod na sebareflexiu a možnosť konečne si aj u nás v Európe uvedomiť, že všetko neobkecáme peknými rečičkami. Že sme jednoducho vyčerpali možnosti byť iba pekní, hladkí, šarmantní. Ale v čase, keď je potrebné prijať opatrenie, ktoré aj zaštípe alebo zabolí, tak ho skrátka musíme prijať. Pretože ľudia ocenia aj chybu, ak chcete zmenu k lepšiemu. Ale neocenia švindeľ, pretvarovanie sa, že pracujete pre ľudí, predstieranie, že riešite problémy, a pritom si riešite svoje vlastné veci. Toto ľudia skôr alebo neskôr odhalia a dokážu kruto trestať.