Po páde železnej opony vzniklo veľa štátov, ktoré sa túžili odkloniť od Východu a stať sa európskymi. Tento sen pre nich stelesňovalo práve členstvo v Európskej únii. Európski lídri teda potrebovali určiť presné podmienky, ktoré musí krajina splniť, aby získala členstvo. Dnes ich poznáme pod názvom Kodanské kritériá, pomenované po samite, na ktorom boli stanovené. Ide o tri základné podmienky pre budúcich členov Únie. Politické – stabilné inštitúcie, demokracia a právny štát garantujúci ľudské práva; ekonomické – pripravenosť ekonomiky a trhu krajiny odolať tlaku hospodárskej súťaže a trhovým silám EÚ; a kritériá spojené so schopnosťou implementovať európsku legislatívu – krajina musí prebrať všetky záväzky, ktoré vyplývajú z členstva, ide najmä o správne uplatňovanie európskej legislatívy v praxi. Avšak, popri týchto kritériách existujú ešte tzv. Madridské kritériá. Na nich sa európski politici dohodli na samite v Madride v roku 1995.

Madridské kritériá predstavujú akúsi dodatočnú a najmä praktickejšiu časť podmienok na vstup do Únie. Ide hlavne o reformy verejnej správy, administratívy, ekonomiky, súdneho systému, legislatívnych procesov či inštitúcií. Ide teda o funkčnosť administratívy a celého štátneho aparátu, pretože práve to je nevyhnutné, aby krajina dokázala správne implementovať európsku legislatívu a zaviesť množstvo nevyhnutných reforiem. Štátna správa teda musí spĺňať rovnaké štandardy ako ostatné krajiny EÚ, ktoré sú všetky zahrnuté v tzv. Európskom administratívnom priestore. Hovoríme hlavne o profesionalite štátnych zamestnancov a úradníkov, o ich skúsenostiach a schopnostiach. Ide skutočne o to, ako vedia komunikovať, pracovať s počítačom či aké sú ich jazykové schopnosti. Uskutočniť totiž množstvo európskych reforiem nie je jednoduchá úloha. Najväčšou prekážkou splnenia Madridských kritérií sú hlavne korupcia a rodinkárstvo, s ktorými bojujú aj súčasné kandidátske krajiny.