Právo členskej krajiny vystúpiť z Európskej únie zakotvila až Lisabonská zmluva, platná od roku 2009. Prvým krokom v tomto procese je oznámenie tejto skutočnosti Európskej rade, ktorá je povinná krajine poskytnúť pokyny pre uzavretie zmluvy o jej odstúpení. V tejto dohode sa zároveň prihliada na budúce vzťahy štátu s Európskou úniou. Zmluvu musí odsúhlasiť Európsky parlament a následne má byť schválená kvalifikovanou väčšinou Rady EÚ.

Podľa zmlúv o Európskej únii, tie prestávajú pre odchádzajúcu krajinu platiť odo dňa nadobudnutia platnosti dohody alebo počas dvoch rokov od oznámenia o odstúpení. Ako prvé vystúpilo z únie Grónsko, avšak ešte pred zavedením spomínanej doložky, ktorá v tých časoch v zmluvách o EÚ chýbala. Stalo sa tak v prvej polovici osemdesiatych rokov a zmluvu o vystúpení mu dohodlo Dánsko, pre ktoré bolo Grónsko kolóniou.

Novším príkladom vystúpenia z Európskej únie je však Ostrov svätého Bartolomeja. Ten ako prvý využil klauzulu definovanú v Lisabonskej zmluve. Ostrov, ktorý je súčasťou francúzskeho zámorského územia, dal Francúzsku jasne najavo, že ak mu krajina nedohodne podmienky na vystúpenie, mohol by vyhlásiť nezávislosť. Svoj zámer ostrov vyjadril už v roku 2009 a Francúzsko o rok neskôr pre obavu o stratu územia požiadalo úniu o jeho vystúpenie. Európska rada to zobrala na vedomie a potrebným spôsobom zmenila Zmluvu o fungovaní EÚ. Účinnosť nadobudla 1. januára 2012 a ostrov je tak momentálne pridruženým územím únie.

Jedným zo spôsobov, ako rozhodnúť o opustení EÚ vnútri krajiny, je vyjadrenie vôle občanov, teda usporiadanie referenda. Tento spôsob využila aj Veľká Británia 23. júna tohto roku, kde občania hlasovali v prospech vystúpenia z únie. Na všeľudovom hlasovaní sa zúčastnilo 72,2 percenta voličov. Za zotrvanie v Únii hlasovalo vyše 16,1 milióna ľudí, za odchod viac než 17,4 milióna.