Takmer štyri milióny eur priznal Ústavný súd sťažovateľom za posledných päť rokov. Príčina? Prieťahy v konaní. Podľa údajov však platíme za dlhé konania stále menej ako v susednom Česku. Odškodné sa u nás, ale aj u susedov vypláca vtedy, ak len potvrdenie porušenia práva na súdne konanie v primeranej lehote nestačí.
Nie sme lepší
Nanešťastie, táto štatistika však neznamená, že naše súdy sú lepšie a rýchlejšie, a preto je aj objem sťažovateľov či odškodného menší. Dnes sú české súdy podľa štatistík v priemere rýchlejšie. Kým bežný občianskoprávny spor trvá u nás viac ako 14 mesiacov, u susedov sa ľudia rozhodnutia dočkajú približne o dva mesiace skôr. Dôvod, prečo naši poškodení dostávajú menej ako účastníci konaní v Česku, je jednoduchý. Máme horšiu životnú úroveň. Náš Ústavný súd priznáva sťažovateľom v priemere
nižšie finančné zadosťučinenia preto, že je u nás menšia finančná náročnosť na kvalitu života.
Slabšie platy, menšie odškodné
Potvrdzujú to aj čísla. Priemerná mzda bola v treťom štvrťroku minulého roka v Česku vo výške tisíc eur. Na druhej strane, priemerný príjem na Slovensku dosiahol v rovnakom období len 890 eur. Aj preto dostal slovenský sťažovateľ za jeden súdny prieťah v minulom roku približne 2 700 eur odškodného, kým jeho český „kolega“ takmer o tri stovky viac. Advokátka Barbora Ficeková, ktorá sa ústavným sťažnostiam na neprimerane dlhé konania aj venuje, tvrdí, že priznávanie odškodného podľa životnej úrovne danej krajiny je minimálne v niektorých prípadoch nespravodlivé.
„Názor Ústavného súdu v tejto veci síce možno považovať do určitej miery za legitímny, no najmä pri extrémne dlhých prieťahoch s veľkým významom pre účastníka konania je nutné uprednostniť základné právo pred ekonomickými záujmami krajiny,“ myslí si advokátka. Upozorňuje napríklad na niektoré citlivé spory o vlastníctvo či niekoľkoročné konania týkajúce sa maloletých detí, kde by mohlo byť vyššie než bežné odškodné opodstatnené. „V týchto prípadoch by totiž právo na primerané finančné
zadosťučinenie za porušenie práva bolo len formálnym a nemalo by reálny obsah,“ hovorí Ficeková.
Smer Štrasburg
Podľa nej sú navyše známe desiatky prípadov, keď náš Ústavný súd síce priznal za prieťahy odškodné, avšak účastníkom konania sa zdalo neprimerane nízke, a tak sa obrátili na Európsky súd pre ľudské práva. „Ten veľakrát konštatoval, že odškodné je nedostatočné, a súčasne priznal sťažovateľovi ďalšie peniaze,“ tvrdí advokátka. Ficeková si myslí, že riešením je nielen zmena prístupu k výpočtu odškodnenia, ale napríklad aj disciplinárne stíhanie sudcov za neodôvodnené prieťahy, ku ktorému v súčasnosti dochádza len veľmi výnimočne.
Nič mimoriadne
Naopak, na Ústavnom súde považujú postup odškodňovania za bežný. Podľa jeho hovorkyne Martiny Ferencovej ekonomickú úroveň krajiny a životnú úroveň jej obyvateľov zohľadňuje pri rozhodovaní aj Európsky súd pre ľudské práva. „Vyplýva to z ním zverejnených dokumentov, z jeho judikatúry a uznáva to dokonca aj odborná verejnosť,“ objasňuje Ferencová. Presný spôsob výpočtu jednotlivých odškodnení sa však úplne konkretizovať nedá. „Príslušný senát Ústavného súdu disponuje právom sudcovského uváženia, a preto nie je možné poskytnúť všeobecný ,vzorec‘ či ,tabuľky‘ výpočtu súm priznávaných v konkrétnych prípadoch,“ vysvetľuje hovorkyňa.
U susedov rovnako
Odškodné vypočítavajú podobne ako u nás aj Česi. Tam však finančné zadosťučinenia priznáva tamojšie ministerstvo spravodlivosti. „Zohľadňujeme našu ekonomickú silu. Má to oporu nielen v judikatúre štrasburského súdu, ale v zjednocujúcom stanovisku občianskoprávneho a obchodného kolégia nášho Najvyššieho súdu,“ potvrdila Tereza Schejbalová z tlačového oddelenia ministerstva. Spomínané kolégium dokonca odporúča aj presné sumy a navrhuje akýsi vzorec výpočtu finančného zadosťučinenia.
„Za jeden rok nečinnosti treba priznať cca 15 000 (555 eur) až 20 000 korún (740 eur),“ píše sa v stanovisku z roku 2011. Český advokát David Zahumenský hovorí, že z rozhodnutí štrasburského súdu vyplýva, že výška odškodnenia by mala byť vyššia, a to v rozmedzí od 1 000 do 1 500 eur za jeden rok prieťahov. „Tento názor je len odporúčaním a v jednotlivých krajinách sa prax môže líšiť,“ uvádza Zahumenský.
Ako podať ústavnú sťažnosť na súdne prieťahy
Pred tým, ako účastník konania podá sťažnosť na prieťahy v konaní na Ústavný súd, musí využiť postup podľa zákona o súdoch.
Sťažnosť na prieťahy v konaní možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.
Sťažnosť sa podáva predsedovi súdu písomne, pričom platí, že anonymné sťažnosti sa nevybavujú.
Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha.
Sťažnosť na prieťahy v konaní nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd poskytuje.
Sťažnosť na prieťahy v konaní musí byť vybavená do 30 dní odo dňa jej doručenia orgánu príslušnému na jej vybavenie.
Nevyhovenie sťažnosti predsedom súdu nebráni podaniu ústavnej sťažnosti.
V konaní o prieťahoch pred Ústavným súdom musí byť sťažovateľ povinne zastúpený advokátom.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, Ústavný súd skúma:
právnu a faktickú zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje,
správanie účastníka súdneho konania,
postup samotného súdu, ktorého rýchlosť sa preveruje.
Ak konanie súdu trvá minimálne 6 rokov, pričom tomu nebránia vážne prekážky, ide jednoznačne o prieťahy v konaní.
Pokiaľ sťažovateľ považuje rozhodnutie Ústavného súdu za nedostatočné, má právo obrátiť sa na Európsky súd pre ľudské práva
v Štrasburgu.
Ďalšie prehraté spory Slovenska. Je ich už takmer dvesto
Štrasburský súd vo vzťahu k Česku konštatoval, že porušilo právo účastníkov konania na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov 79-krát. V našom prípade až 198. Teda viac ako dvojnásobne, pričom počet konaní, ako aj obyvateľov je v porovnaní so susedmi výrazne nižší. O postupe našich súdov svedčí aj to, že zo všetkých členov Rady Európy je Slovensko deviatym najväčším porušovateľom práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov.
V novembri a decembri minulého roka súd vyhlásil ďalšie dva nepriaznivé rozsudky proti Slovenskej republike. Opäť sa týkali prieťahov.
Pomalá Žilina
V prípade Grešáková proti Slovenskej republike sa Mária Grešáková sťažovala na Okresný súd v Žiline. Na tamojší súd podala žalobu ešte v roku 2008. So svojou sťažnosťou na prieťahy neuspela ani na našom Ústavnom súde o štyri roky neskôr. Podľa súdu sa mala sťažovateľka ešte pred tým obrátiť na predsedu Okresného súdu v Žiline. Keďže tak neurobila, nesplnila podmienky pre ústavnú sťažnosť. Ústavný súd navyše taktiež namietal, že Grešáková poukazovala vo svojej sťažnosti na iný úspešný prípad, kde boli prieťahy dlhšie ako v jej súdnom konaní. Grešáková sa preto obrátila na Európsky súd pre ľudské práva. Ten nášmu Ústavnému súdu odkázal, že sa nemá analogicky spoliehať na iné prípady a že sa v každej individuálnej veci musí presvedčiť, či ochrana práv poskytnutá Ústavným súdom je zlučiteľná s tou, ktorú poskytuje súd v Štrasburgu. Po preskúmaní dĺžky napadnutého konania štrasburský súd taktiež priznal, že bola neprimeraná. Za porušenie práva na primeranú dĺžku súdneho konania priznal Márii Grešákovej 1 500 eur z dôvodu nemajetkovej ujmy a 600 eur ako náhradu trov konania.
Nestačili ani dve sťažnosti
V prípade Jána Maxiana a Ivety Maxianovej proti Slovenskej republike neboli účastníci konania spokojní s dĺžkou občianskoprávneho konania na Okresnom súde v Dunajskej Strede. To sa začalo už pred dvanástimi rokmi. Slovenskému páru počas tohto obdobia nestačila u nás ani dvakrát podaná ústavná sťažnosť.
Prvú im Ústavný súd odmietol ako neopodstatnenú. Hovoril, že súdne konanie bolo dlhší čas prerušené a v čase mimo tohto prerušenia nezistil dôvod na prijatie sťažnosti za prieťahy v konaní. Druhú sťažnosť Ústavný súd z podobných dôvodov opätovne odmietol. Európsky súd pre ľudské práva sa v decembri minulého roka nestotožnil s námietkou našej vlády, že sťažovatelia medzitým stratili status poškodenej osoby. Slovenská republika v konaní predtým tvrdila, že Maxianovi a Maxianovej už Ústavný súd raz priznal odškodnenie v konaní, kvôli ktorému bolo iné namietané konanie prerušené. Sťažnosť preto k obdobiam, ktoré posudzoval slovenský Ústavný súd, vyhlásil za prijateľnú. Za zistené porušenie priznal sťažovateľom 2 700 eur ako nemajetkovú ujmu a 1 600 eur ako náhradu trov konania.
