Čo ste si ako dekan Právnickej fakulty Univerzity Komenského predstavili po nástupe novej vlády pod pojmom rozviazané ruky?

Pokiaľ ide o prácu orgánov činných v trestnom konaní a pojem rozviazané ruky, malo by to znamenať, že politici nebudú priamo zasahovať do práce týchto orgánov, a teda, že nebudú formulovať nejaké želania vo vzťahu k tomu, ako by malo trestné konanie prebiehať alebo aký by mal byť jeho výsledok. Tak isto, že tam nebude ani nepriamy nátlak formou mediálnych vyjadrení politikov. Zároveň som si predstavoval, že každé jedno rozhodnutie a každý úkon v trestnom konaní budú striktne v súlade so zákonom a budú aj odôvodnené. Jednoducho povedané, že ak by si ho ktokoľvek prečítal, tak by si povedal, že to dáva nejaký zmysel. Nemusí so zdôvodnením súhlasiť, ale dáva to zmysel. Nejde len o niečo, čo je postavené na vode, alebo že ide o hľadanie argumentov pre argumenty.

Myslíte si, že politici vládnej koalície, ktorí po nástupe k moci zverejňovali rôzne plagáty s fotkami osôb patriacich podľa ich názoru za mreže, nezasahovali do práce orgánov?

V konečnom dôsledku politici, ktorí dopredu mediálne prezentovali iných politikov alebo osoby, ktoré by podľa nich mali byť postihnuté v rámci trestného konania, si tým dali vlastný gól. Takéto správanie samo osebe vyvolávalo otázniky, či to nie je spolitizované, či nepôjde o trestné konanie na politickú objednávku proti konkrétnym osobám. Politici, ktorí takto konali, akoby dopredu vrhli tieň, že orgány činné v trestnom konaní budú viesť voči nimi označeným osobám politické procesy.

Ako vnímate rozviazané ruky po vyše dvoch rokoch?

Situáciu vidím tak, že viaceré veci a viacerí predstavitelia orgánov činných v trestnom konaní, či už v radoch polície, alebo niektorých prokuratúr si pojem rozviazané ruky pomýlili s pojmom svojvôľa. Že si môžu robiť, čo chcú, a že môžu do odôvodnení svojich rozhodnutí napísať prakticky čokoľvek a je to jedno.

Ktoré rozhodnutie vás doteraz možno najviac zarazilo? Pri čítaní ktorého vám napadlo slovíčko svojvôľa?

Svojvôľa znamená, že máme rozhodnutia, ktoré nie sú dostatočne odôvodnené. Sú síce odôvodnené nejakými všeobecnými vyjadreniami, ale nie sú odôvodnené konkrétnymi argumentmi v súvislosti s daným prípadom. Príkladom typických svojvoľných rozhodnutí sú v poslednom čase viaceré rozhodnutia o väzbe. Stačí, že napíšu, že obvinenému hrozí vysoký trest, že je dôvodná obava, že sa bude skrývať alebo že ujde, prípadne, že bude ovplyvňovať svedkov, a je to.

Často sa stáva, že súdy potvrdia aj tú riadne nezdôvodnenú väzbu, na čo sa pri kritike následne odvolávajú policajti i prokurátori.

Z materiálneho hľadiska, teda z hľadiska hľadania pravdy, nebavíme sa teraz o formách alebo o štruktúre výkonu moci, sú sudcovia a prokurátori rovnakí právnici, skončili rovnaké školy, majú podobné odborné skúšky a čisto z toho odborného hľadiska preto nie je dôvo...