Okolo poludnia sú nákupné pasáže bratislavskej autobusovej stanice poloprázdne. Na najvyššom poschodí s reštauráciami je však tlačenica. Kto chce prejsť ďalej, chtiac-nechtiac sa musí pomedzi čakajúcich pretlačiť.
„Pane! Môžem...? Prosím vás, prispejete mi na obedové menu? Tu majú najlacnejšie, potrebujem sedem eur. Dva dni som nejedol.“ Po otázke, či by radšej nechcel obedovať v lacnejšej jedálni v inej časti mesta, sa asi štyridsaťročný pán dotkne svojej ľavej nohy: „Mám zapálené chodidlo a neprejdem ďaleko. Viem, že tu je draho, ale nablízku nič iné nie je, takže chodievam sem,“ hovorí.
Po večernej omši sa pred jezuitským kostolom v centre Bratislavy spontánne rozprávajú skupinky mladých ľudí. Z chrámu vychádza aj pani v strednom veku, v decembrovom chlade má oblečenú len tenkú mikinu. „Dobrý večer,“ prihovára sa postupne mladým, „mohli by ste, prosím, pomôcť mne a mojim dvom deťom? Chcem im uvariť niečo teplé...“ V rozhovore cestou do potravín pani hovorí, že ju opustil manžel. „Odišiel. Ja som zostala so svojou mamou, deti majú tri a štyri roky. Nájom zaplatíme, ale na teplé jedlo pre deti mi tento týždeň už nevyšlo,“ priznáva.
Uprostred leta stojí pred iným bratislavským kostolom starší pán. Očividne sa mu ťažko pohybuje, v ruke má paličku a na hlave šiltovku. Prosí o peniaze. Priznáva, že je bez domova, byt mu pred pár mesiacmi zobrali exekútori. Jeho manželka zomrela, syn sa usadil v zahraničí, s otcom sa však vidieť nechce. V Bratislave ostal sám. „Kedysi som učil matematiku, dnes mi z dôchodku nezostane skoro nič.“ Spoločnosť mu robí dobre, na konci vyše desaťminútového rozhovoru o vzťahu medzi vierou a matematikou navrhne, že by si rád zahral šach v parku.
Kto sú ľudia bez domova?
Tieto tri skutočné príbehy sa odohrali počas uplynulých ôsmich mesiacov a majú jednu vec spoločnú. Hoci len dôchodca-matematik sa jednoznačne predstavil ako človek bez domova, problémy so strechou nad hlavou majú všetci traja. Môžeme na nich preto nahliadať ako na modely, ktoré predstavujú rôzne kategórie ľudí bez domova.
Bezdomovectvo má totiž mnoho tvárí a nedá sa zredukovať len na starších mužov, ktorí prespávajú na lavičkách pod holým nebom a všetok majetok nosia v igelitkách.
Už pred siedmimi rokmi cielené sčítanie ľudí bez domova v Bratislave ukázalo, že realita je komplexnejšia. V roku 2016 našli dobrovoľníci prespávať na uliciach, v parkoch, opustených domoch, na zastávkach MHD či pod mostom spolu 615 ľudí. Celkové výsledky sčítania však hovoria o vyše dvoch tisícoch ľudí bez domova v Bratislave. Nocľahárne pritom dokážu prichýliť zhruba len 20 percent z nich.
Najmä v posledných rokoch poznačených viacerými vlnami koronavírusu, infláciou a zdražovaním sa na ulicu dostávajú aj ľudia, ktorí ešte nedávno mali vlastné bezpečné bývanie.
Medzi ohrozené skupiny patria napríklad poberatelia dávky v hmotnej núdzi. Ich počet podľa Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny stúpol štvrtý mesiac po sebe. Sociálne dávky v januári tohto roka dostalo 66,1 tisíc osôb. Od konca septembra minulého roka ide o nárast o 8,5 tisíc ľudí. Okrem toho sa už vlani pre infláciu zvýšil počet dôchodcov pod hranicou chudoby na dvestotisíc, čo predstavuje štyroch z desiatich seniorov.
To, že pomoc potrebujú aj ľudia, ktorí ešte nedávno dokázali vyžiť z vlastných prostriedkov, potvrdzuje aj Alexandra Kárová. Je riaditeľkou občianskeho združenia Vagus, ktoré v Bratislave prevádzkuje viacero služieb pre ľudí bez domova. Najväčším projektom je denné nízkoprahové centrum Domec, v ktorom bezplatne poskytujú všetkým núdznym raňajky s čajom alebo kávou, psychologické poradenstvo, alebo asistujú pri vybavovaní dokladov či hľadaní práce.
„Služby v našom centre využíva denne asi 120 ľudí bez domova. Každý mesiac evidujeme asi 35 prvokontaktov, čiže ľudí, ktorí prídu naše služby využiť prvýkrát. Počas prvých vĺn koronavírusu však za nami prichádzalo až 70 nových ľudí každý mesiac,“ približuje Kárová. Za stopercentným nárastom vidí najmä prepúšťanie v gastrosektore, v ktorom pred pandémiou pracovalo mnoho ľudí žijúcich na hranici chudoby. „Títo ľudia neboli po strate zamestnania schopní platiť za bývanie v ubytovniach a ocitli sa na ulici,“ dodáva.
Podľa Károvej sa po uvoľnení opatrení situácia upokojila. Obáva sa však, že onedlho sa počet ľudí na ulici znova zvýši. „Predpokladáme, že v najbližších mesiacoch sa naplno prejavia dôsledky zdražovania energií a inflácie. Mnoho rodín a domácností ešte dokázalo fungovať z úspor, ale tie sa časom minú. Ocitnú sa tak na hranici alebo pod hranicou chudoby a budú potrebovať využívať sociálne služby.“
Skryto a v tichu
„Byť na ulici“ však neznamená automaticky absenciu bývania. Ako ukazuje modelový príklad ženy s malými deťmi, niektorí ľudia musia prosiť o pomoc, aby pokryli všetky základné potreby, hoci strechu nad hlavou majú. Odborné metodiky preto hovoria o skrytom bezdomovectve, keďže mnoho ľudí býva v ubytovni, právne nevysporiadanom obydlí či v dočasnom bývaní pre týrané ženy. Práve táto kategória tvorí najväčšiu časť ľudí bez domova.
„Ľudí bez domova nestretávame len ležať na ulici. Cestujeme s nimi vo verejnej doprave, stretávame ich v obchodných centrách, možno s nimi chodíme aj do práce. Sami sa nechcú vyčleňovať z bežnej spoločnosti, a tak sa snažia aspoň navonok zapadnúť medzi ľudí. Mnohí z nich majú prácu a pravidelný príjem,“ poukazuje Alexandra Kárová.
Niektorí ľudia bez strechy nad hlavou však svoje bezdomovectvo skrývajú aj sami pred sebou. „Niekto má starú chatku, stan či býva v opustenej budove v odľahlej mestskej časti a považuje to za svoj domov, z ktorého veľmi nevychádza. Ak človek žije ako samotár, môže mať prirodzený strach napríklad aj z návštevy nášho centra, kde sa denne vystrieda vyše sto ľudí,“ vysvetľuje riaditeľka OZ Vagus. Preto je podľa nej dôležité všímať si ľudí, ktorých vidíme blízko nášho bydliska, hoci nás nikdy neoslovili. Vypočutie či rozhovor totiž môže za istých okolností pomôcť človeku viac ako jedlo či peniaze.
„Život bez domova je často životom v tichu. Človek celé dni nemusí mať príležitosť sa s niekým porozprávať,“ približuje Kárová. Preto okrem nízkoprahového centra prevádzkujú aj terénnu sociálnu službu, v rámci ktorej navštevujú ľudí bez domova v odľahlejších častiach mesta.
Na očiach
V modelových príkladoch v úvode textu sme zámerne nepracovali s najstereotypnejším zobrazením človeka bez domova. Ide o obraz postaršieho neupraveného muža ležiaceho na lavičke na námestí či vlakovej stanici. Častou domnienkou je, že si za svoju situáciu môže sám, v živote sa dosť nesnažil, a preto si nezaslúži pomoc.
„Títo ľudia tvoria najviditeľnejšiu skupinu ľudí bez domova, je ich však, paradoxne, najmenej,“ hovorí Alexandra Kárová. Často ide o ľudí, ktorí sú na ulici dlhodobo – desať, pätnásť, dvadsať rokov. „Mnohí z nich trpia rôznymi závislosťami a stratili akúkoľvek motiváciu čokoľvek urobiť. Keď sa po ikstý raz neúspešne skúšate z toho vymaniť, nemáte žiadne zázemie, rodinu či priateľov, jedného dňa rezignujete na život a všetko vám začne byť úplne jedno,“ opisuje.
Pri kontakte s takýmito ľuďmi často vznikajú morálne dilemy. Možno odoprieť pomoc, ak ide o človeka pod vplyvom alkoholu? Alebo splniť čiastočne či celkom jeho prosbu o peniaze či jedlo?
Riaditeľka OZ Vagus vysvetľuje, že nízkoprahové centrum je prístupné aj ľuďom pod vplyvom návykových látok, tí ich však nemôžu v jeho priestoroch konzumovať. „Rôzne formy závislostí môžu byť následkom, ale aj príčinou straty domova. Pre niektorých ľudí predstavuje závislosť jediný spôsob, akým dokážu reagovať na realitu vlastného bezdomovectva. Preto ich u nás prijímame, ale ak sa stanú pravidelnými klientmi, snažíme sa postupne im ukázať možnosti, ako sa závislosti zbaviť.“
Alexandra Kárová ďalej varuje pred presvedčením, že my vieme druhým pomôcť lepšie než oni sami. „Vždy je lepšie splniť vôľu druhého a dať mu, čo potrebuje, než iniciatívne kúpiť niečo, čo sám nechce. A ak si žiada trebárs zmrzlinu a žuvačky, skúsme mu navrhnúť energeticky výdatnejšiu stravu – pečivo či instantnú polievku. Ak nás odmietne, je to už jeho rozhodnutie,“ vysvetľuje.
Podľa Károvej však nadovšetko treba mať na pamäti, že ľudia bez domova tvoria veľmi rôznorodú skupinu. Základom je preto všímavosť, ľudskosť a úcta k dôstojnosti každého človeka, pretože nikdy nevieme, kto by mohol potrebovať našu pomoc.
Celoslovenské údaje o bezdomovectve máme z roku 2011. Sčítanie ľudu v tom roku odhadlo počet ľudí bez strechy nad hlavou na približne 20-tisíc. Najviac ľudí bez domova sa vtedy sčítalo v Bratislave, Prievidzi, Prešove a Trnave. Výsledky aktuálneho sčítania z roku 2021 ešte známe nie sú, ani tie však nebudú komplexne zahŕňať všetky kategórie skrytého bezdomovectva.
Pritom platí, že významnú časť ľudí na ulici tvoria odchovanci detských domovov. Podľa Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny sa každoročne z detského domova na ulicu dostane asi 1,5 percenta detí vo veku 18 rokov, čo je asi 8 odchovancov. Neoficiálne odhady však hovoria, že možno až tretina zo všetkých ľudí bez domova mala v minulosti skúsenosť s detským domovom.