Prezident Slovenskej republiky Peter Pellegrini ocenil v sobotu 18 osobností spoločenského, kultúrneho, ako aj športového života, deväť z nich in memoriam. Ceremónia sa uskutočnila v budove Slovenskej filharmónie v Bratislave.
Radom Ľudovíta Štúra I. triedy in memoriam ocenila hlava štátu protifašistickú bojovníčku Margitu Kockovú za mimoriadne zásluhy o demokraciu a jej rozvoj, ľudské práva a slobody a ich ochranu.
Za mimoriadne zásluhy o obranu a bezpečnosť Slovenskej republiky získal Rad Ľudovíta Štúra I. triedy in memoriam aj účastník Slovenského národného povstania Karol Peknik.
Oftalmológ Zoltán Oláh získal Rad Ľudovíta Štúra I. triedy za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti vedy a techniky, ako aj za mimoriadne šírenie dobrého mena Slovenskej republiky v zahraničí.
Štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra II. triedy získali účastníci Slovenského Národného povstania Anna Bergerová a Karol Kuna, protifašistický bojovník Živodar Tvarožek a protikomunistický odbojár Peter Murdza za mimoriadne zásluhy o demokraciu a jej rozvoj, ľudské práva a slobody a ich ochranu. Všetkým štyrom udelil prezident ocenenie in memoriam.
Fyzička a geologička Lívia Ludhová získala Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti vedy a techniky, ako aj za mimoriadne šírenie dobrého mena Slovenskej republiky v zahraničí.
Matematik Anatolij Dvurečenskij získal Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti vedy a techniky a ekonóm Juraj Sipko si Rad Ľudovíta Štúra II. triedy zaslúžil za mimoriadne šírenie dobrého mena Slovenskej republiky v zahraničí.
Radom Ľudovíta Štúra III. triedy prezident ocenil hlasovú pedagogičku Vlastu Hudecovú za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti kultúry.
Za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti školstva získal Rad Ľudovíta Štúra III. triedy učiteľ matematiky a chémie Miroslav Kozák. Za mimoriadne šírenie dobrého mena Slovenskej republiky v zahraničí si Rad Ľudovíta Štúra III. triedy zaslúžila riaditeľka Letnej školy slovenského jazyka a kultúry Studia Academica Slovaca Jana Pekarovičová.
Radom Ľudovíta Štúra III. triedy im memoriam hlava štátu ocenila horolezca Jozefa Psotku, a to za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti športu.
Pellegrini udelil Pribinov kríž I. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky hercovi Jurajovi Kukurovi. Pribinov kríž I. triedy in memoriam získal architekt, pamiatkar, pedagóg a archeológ Alfred Piffl za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky.
Za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky získala ocenenie Pribinov kríž II. triedy historička Eva Kowalská. Pribinov kríž II. triedy in memoriam si zaslúžil etnológ Ján Michálek za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky.
Profily vyznamenaných osobností:
Rad Ľudovíta Štúra I. triedy in memoriam za mimoriadne zásluhy o demokraciu a jej rozvoj, ľudské práva a slobody a ich ochranu: Margita Kocková, protifašistická bojovníčka, účastníčka protifašistického odboja a SNP.
Po vypuknutí SNP odišla z Gemerskej Polomy do Slavošoviec, kde plnila pokyny vedúcich funkcionárov revolučných národných výborov i partizánskych štábov. Organizovala aj zbierky peňazí, šatstva a bielizne, obuvi, obväzového materiálu a liekov i potravín pre partizánske oddiely. Dňa 4. decembra 1944 obkľúčili Čiernu Lehotu fašistické vojská a obsadili ju špeciálne jednoty SS a Vlasovci. Partizánske oddiely sa uchýlili do hôr a Kocková sa so skupinou partizánov dostala až do oblasti Polomky. Tu ju ako anglicky plynule hovoriacu poverili sprevádzať anglo-americkú vojenskú misiu, ktorá sa ukrývala na chate nad Polomkou. Dňa 26. decembra 1944 fašistická špeciálna jednotka "Edelweiss" prepadla chatu, v ktorej chytili všetkých členov misie, Margitu Kockovú aj kapitána Jána Staneka. Padla do rúk fašistom, tí ju odvliekli do koncentračného tábora v Nemecku, kde ju mučili. Margitu Kockovú popravili 24. januára 1945 v Mauthausene.
Rad Ľudovíta Štúra I. triedy, vojenský, in memoriam - za mimoriadne zásluhy o obranu a bezpečnosť Slovenskej republiky: Karol Pekník, generál, účastník SNP.
V roku 1945 vyznamenaný Československou medailou Za chrabrosť pred nepriateľom, Radom SNP 1. triedy, Štefánikovým pamätným odznakom 1. stupňa, v roku 1946 získal Československý vojnový kríž 1939 a povýšili ho do hodnosti brigádneho generála. V čase ozbrojeného povstania bol členom štábu povstaleckej armády v Banskej Bystrici, vymenovali ho za veliteľa obrannej oblasti a od 4. septembra 1944 bol náčelníkom operačného oddelenia Veliteľstva 1. československej armády na Slovensku. Pri ústupe z Donovál bol členom skupiny generálov Rudolfa Viesta a Jána Goliana, ktorá sa ubytovala v Pohronskom Bukovci. Do obce vtrhli nemeckí vojaci, ktorí zadržali ukrývajúcich sa generálov. Neďaleko Svätého Ondreja nad Hronom príslušníci Einsatzkommanda 14 zajali aj Pekníka. Pri pokuse o útek ho 1. novembra za dedinou zastrelili.
Rad Ľudovíta Štúra I. triedy, občiansky - za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti vedy a techniky, ako aj za mimoriadne šírenie dobrého mena Slovenskej republiky v zahraničí: Prof. MUDr. Zoltán Oláh, DrSc., lekár, oftalmológ.
Bol členom Slovenskej oftalmologickej spoločnosti, ktorú neskôr viedol, pôsobil na prestížnych vedeckých pracoviskách vo svete, bol jedným zo zakladateľov oftalmomikrochirurgie, najmä v oblasti inovácie operácie katarakty a implantácie vnútroočnej šošovky, operácií glaukómu, komplikovanejších úrazov oka, odlúpenej sietnice a vnútroočných nádorov. Bol pionierom v zavádzaní laserovej chirurgie a výpočtovej techniky do dennej praxe.
Predniesol vyše 450 prednášok a publikoval 261 odborných článkov. Spoluautor učebníc pre vysoké i stredné školy a vyše 20 knižných publikácií a monografií. Získal viaceré vyznamenania, v roku 2017 ho Slovenská lekárska spoločnosť zaradila do Dvorany slávy slovenskej medicíny.
Pribinov kríž II. triedy in memoriam - za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti kultúry: Prof. PhDr. Ján Michálek DrSc., etnológ, folklorista, univerzitný pedagóg a vedec.
V spolupráci s popredným anglistom Jozefom Olexom publikoval v roku 1960 preklad medzinárodného katalógu rozprávok (A. Aarneo - S. Thompson - The Types of the Folktales, 1928). Stál pri zrode edície Ľudové umenie na Slovensku vo vydavateľstve Tatran. Editoval viacero lokálnych a regionálnych monografií a zborníky z vedeckých podujatí. Je autorom 20 hesiel v Encyklopédii ľudovej kultúry Slovenska I., II. a v Slovenskom biografickom slovníku.
Pôsobil aj ako člen viacerých redakčných rád odborných periodík a dlhoročný člen vedeckých rád a komisií na udeľovanie vedeckých hodností na Filozofickej fakulte UK a v Slovenskej akadémii vied. Patril k zakladajúcim členom Slovenskej národopisnej spoločnosti, písal skriptá i učebné texty a po 50-ročnej pedagogickej kariére odovzdával kolegom a študentom znalosti ako emeritný profesor. Zomrel 10. októbra 2020 v Bratislave. Jeho vedeckú a organizačnú činnosť a úlohu v zakladaní a rozvoji etnografického odboru boli ocenené pamätnými plaketami a medailami. Univerzita Komenského mu udelila Zlatú medailu UK.
Pribinov kríž II. triedy - za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti kultúry: PhDr. Eva Kowalská DrSc., historička, členka Učenej spoločnosti Slovenska
Kowalská sa vo svojej sfére zaoberá cirkevnými a kultúrnymi dejinami raného novoveku. Absolvovala dlhšie odborné pobyty v Lipsku, Mainzi, Göttingene i vo Viedni. Dosiahla členstvá v Slovensko-rakúskej komisii historikov, Rakúskej spoločnosti skúmania 18. storočia a je korešpondujúca členka Juhonemeckej historickej komisie.
Doma je činná v Učenej spoločnosti Slovenska a v Slovenskej historickej spoločnosti. Pravidelne sa zúčastňuje na významných medzinárodných projektoch a v zahraničí má vysokú mieru publikovania aj citácií. Od roku 1983 pôsobí v Historickom ústave Slovenskej akadémie vied a neskôr aj v jeho vedeckej rade. Členka Kolégia SAV pre kultúrno-historické vedy, garantuje doktorandské štúdium na externom vzdelávacom pracovisku ústavu v odbore slovenské dejiny, členka redakčnej rady Historického časopisu, je v Rade štátneho programu "Aktuálne otázky vývoja spoločnosti na Slovensku". Napísala dve monografie, päť kapitol v kolektívnych monografiách, tri učebné texty i 110 vedeckých štúdií a odborných článkov.
Získala dve prémie Literárneho fondu, v roku 2002 za odbornú a vedeckú publikáciu Evanjelické a. v. spoločenstvo v 18. storočí. Pamätnými medailami ju ocenili Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici a Prešovská univerzita v Prešove.
Pribinov kríž I. triedy - za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky: Juraj Kukura, herec.
Hereckú kariéru odštartoval v roku 1966, keď ho už ako 19-ročného obsadili do filmového spracovania románu Margity Figuli Tri gaštanové kone.
Bol jedným z hercov Divadla na Korze, stal sa členom divadelného súboru Novej scény a v roku 1976 prešiel do umeleckého súboru Činohry Slovenského národného divadla. V tom čase bol zároveň jedným z najobsadzovanejších filmových a televíznych hercovu. Za výkon vo filme Stíny horkého léta dostal Cenu za mužský herecký výkon na festivale v Karlových Varoch.
V roku 1984 nakrúcal v zahraničí film Via Mala, pričom ho v Československu vyhlásili za emigranta a odsúdili ho na 3,5 roka väzenia za opustenie republiky. Kukura zostal za hranicami, pôsobil v nemeckých divadlách Münchner Kammerspiele v Mníchove, neskôr v Schauspielhaus v Hamburgu.
Na Slovensko sa vrátil po Nežnej revolúcii. V súčasnosti je riaditeľom bratislavského Divadla Aréna, kde sa uvádzajú inscenácie svetových autorov. Priestor Arény poskytol aj na letnú Detskú Univerzitu Komenského. Za postavu Martina v inscenácii Koza alebo Kto je Silvia bol umelec ocenený cenou Dosky 2004 za najlepší mužský herecký výkon. Dňa 26. júna 2015 sa Kukura zaradil medzi osobnosti svetovej a československej kinematografie.
Pribinov kríž I. triedy in memoriam - za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky: Prof. Ing. arch. Dr. Alfred Piffl, architekt a pamiatkar
Bol prvým dekanom Fakulty dejín architektúry a pozemného staviteľstva SVŠT. Počas pôsobenia na Slovensku sa významnou mierou zaslúžil o obnovu mnohých pamiatkovo hodnotných objektov či komplexov, podieľal sa na podkladoch, na základe ktorých boli Banská Bystrica a Banská Štiavnica vyhlásené za mestské pamiatkové rezervácie.
Začal sa s Jankom Alexym angažovať pri obnove Bratislavského hradu, ktorý bol ruinou od ničivého požiaru 28. mája 1811, keď v objekte sídlila vojenská posádka. Alfred Piffl sa záchrane hradu venoval so študentmi od roku 1953 a 1. decembra 1955 odovzdali prezidentovi Československej republiky Antonínovi Zápotockému návrh obnovy Bratislavského hradu ako najväčšej rekonštrukcie historického objektu vo vtedajšej ČSR.
Politická podpora pre tento projekt však slabla, až napokon Piffla v auguste roku odsúdili na dva roky väzenia na základe vykonštruovaného obvinenia z poburovania a ohovárania spriatelenej mocnosti. Po prepustení sa k prácam na Bratislavskom hrade už nedostal, odňali mu všetky akademické tituly a zakázali vstup na fakultu.
Napokon o jeho odbornosť prejavili záujem archeológovia a poskytli mu možnosť vedecky pracovať pri dokumentácii nálezov na Devíne, Vodnej veži v Bratislave a Gerulaty v bratislavskej mestskej časti Rusovce. Napísal niekoľko kníh a je autorom viac ako tisícky obrazov, kresieb a litografií. Od roku 1991 nesie jeho meno ulica v Petržalke.
Rad Ľudovíta Štúra II. triedy, občiansky - za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti vedy a techniky: Prof. RNDr. Anatolij Dvurečenskij, DrSc., matematik.
Bol ruský exulant, ktorý prišiel do Československa z Francúzska v polovici 20. rokov 20. storočia. Vyštudoval gymnázium v Tornali a matematiku na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V roku 1977 na Matematickom ústave Slovenskej akadémie vied obhájil dizertačnú prácu s názvom Vyšetrovanie vlastností zovšeobecnených stavov na logike.
Po pôsobení na vedeckom pracovisku v Dubne pri Moskve sa v roku 1986 vrátil na Slovensko a v roku 1987 sa zamestnal v Matematickom ústave SAV. Po politickom uvoľnení koncom 80. rokov medzi prvými začal spolupracovať so západnými vedeckými pracoviskami.
Získal prestížne Humboldtovo štipendium na Univerzite v Kolíne nad Rýnom, kde strávil dva roky a potom pôsobil v rámci Humboldtovej nadácie na Univerzite v Ulme. V roku 1998 ho prezident SR vymenoval za univerzitného profesora. V roku 1999 sa stal riaditeľom MÚ SAV, v tejto funkcii pôsobil 16 rokov. Naďalej sa aktívne venoval vedeckej práci. Publikoval vyše 310 vedeckých prác venovaných aktuálnym problémom teórie kvantových logík, fuzzy množín a teórie hromadnej obsluhy.
Spoluorganizoval Zimné školy z teórie miery, na ktorých sa zúčastnili poprední odborníci z celého sveta, bol členom organizačného tímu štvrtého svetového kongresu kvantových štruktúr v Liptovskom Jáne a v roku 2006 ôsmeho kongresu na Malte. V roku 2003 ho zvolili za zakladajúceho člena Učenej spoločnosti SAV, v roku 2011 sa stal členom Európskej akadémie vied a umení. Pôsobí v redakčných radách viacerých vedeckých časopisov.
Rad Ľudovíta Štúra II. triedy, občiansky - za mimoriadne šírenie dobrého mena Slovenskej republiky v zahraničí: Prof., Ing. Juraj Sipko, PhD., ekonóm.
Okrem inžinierskeho titulu dosiahol na Ekonomickej univerzite v roku 1990 aj titul PhD. a o štyri roky titul docenta. V roku 2016 obhájil na Univerzite Tomáša Baťu v Zlíne titul profesora. Začiatkom 80. rokov minulého storočia bol pedagóg na Ekonomickej univerzite, potom riaditeľom odboru medzinárodných vzťahov na Ministerstve financií, pôsobil na pôde Medzinárodného menového fondu, bol aj hlavným vyjednávačom pri vstupe Slovenka do OECD a členom pracovného tímu v prístupovom procese SR do Európskej únie.
V rokoch 2014 - 2022 bol riaditeľom Ekonomického ústavu Slovenskej akadémie vied a v súčasnosti je prezidentom Obchodného výboru a výboru pre riadenie fiškálnych a ekonomických pravidiel Európskeho hospodárskeho a sociálneho výboru so sídlom v Bruseli. Je autorom dvoch vedeckých monografií, spoluautor 18 vedeckých monografií a viac ako 40 vedeckých článkov. V roku 1990 dostal cenu rektora Ekonomickej univerzity a v roku 2014 Zlatý Biatec za vedecký prínos v oblasti vývoja svetovej ekonomiky a riešenie finančnej krízy.
Rad Ľudovíta Štúra II. triedy, občiansky - za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti vedy a techniky, ako aj za mimoriadne šírenie dobrého mena Slovenskej republiky v zahraničí: Prof. Lívia Ludhová, PhD., jadrová fyzička, geologička a profesorka fyziky.
Výskumu vesmíru a elementárnych častíc zodpovedal aj obsah jej práce, ktorou v roku 2005 získala titul PhD na univerzite vo švajčiarskom Fribourgu. Desať rokov pracovala na svetovo významnom vedeckom pracovisku v Gran Sasso v Taliansku.
Venuje sa výskumu elementárnych častíc, ako šéfka výskumného tímu sa zameriava na fyziku neutrín na pôde Jadrového výskumného centra v nemeckom Jülichu. Je profesorkou na univerzite v Aachene. Jej doménou je výskum nízkoenergetických neutrín prostredníctvom veľkoobjemových kvapalinových scintilačných detektorov. Má dlhoročné skúsenosti s meraním slnečných neutrín a geoneutrín.
Rad Ľudovíta Štúra II. triedy, občiansky, in memoriam - za mimoriadne zásluhy o demokraciu a jej rozvoj, ľudské práva a slobody a ich ochranu: Ing. Peter Murdza, protikomunistický odbojár, kresťanský aktivista.
Jeho túžba po hlbšom náboženskom živote ho priviedla do kontaktu so Silvestrom Krčmérym, ktorý viedol podzemné kresťanské krúžky vysokoškolákov. V roku 1987 ho za katolíckeho kňaza tajne vysvätil vtedajší biskup Ján Chryzostom Korec. V tomto období sa spoločenstvu Fatima podarilo dostať k ofsetovému stroju darovanému z Holandska. Aby sa na ňom mohlo tlačiť, bolo ho treba umiestniť tak, aby ho režim nenašiel, preto Murdza s priateľmi vlastnoručne vykopali tajný tunel s vchodom do zamurovanej časti pivnice.
Vtedy v dome prebiehali iné rekonštrukčné práce, takže susedia si podozrivú aktivitu nevšimli. Na spomínanom stroji sa tak mohlo pracovať a na podzemnej tlačiarni sa vytlačili státisíce strán papiera, najmä samizdatové časopisy a náboženské knihy. Murdza sa tak významne podieľal na šírení náboženskej literatúry, zabezpečoval tiež distribúciu cez sieť kresťanských spoločenstiev po celom Slovensku.
Po páde komunistického režimu patril medzi zakladateľov Hnutia kresťanských spoločenstiev mládeže. Koordinoval aktivity na podporu laických spoločenstiev, duchovnú formáciu animátorov a pracoval na zapojení mládeže do cirkevného života. Pôsobil ako duchovný v Nitre a tajomník Komisie pre laikov pri Konferencii biskupov Slovenska. Zomrel 14. decembra 2009 vo veku 55 rokov v Nitre, pochovaný je v rodnom meste. 6. decembra 2019 mu ako významnému rodákovi udelila Stará Ľubovňa čestné občianstvo mesta in memoriam.
Rad Ľudovíta Štúra II. triedy, občiansky, in memoriam - za mimoriadne zásluhy o demokraciu a jej rozvoj, ľudské práva a slobody a ich ochranu: Živodar Tvarožek, partizán, protifašistický odbojár.
Jeho otcom bol Tomáš Tvarožek, ktorý sa ako člen tajnej odbojovej organizácie Mafia aktívne zasadil za vznik prvej Československej republiky a bol neskôr verejne činný. S otcom spolupracoval v odbojovom hnutí hneď po vypuknutí druhej svetovej vojny. V rámci odbojovej organizácie Flóra pomáhali parašutistom, ktorých úlohou bolo v rámci operácie Manganese organizovať odboj na Slovensku a udržiavať spojenie s Londýnom.
Po vypuknutí SNP sa dostal do Vysokoškolského strážneho oddielu, išlo o jednotku zloženú zo študentov, ktorej poslaním bolo sprevádzať a chrániť generálov Goliana a Viesta. Zúčastnil sa aktívne aj na bojových akciách. Upadol do zajatia, no podarilo sa mu utiecť.
V apríli 1945 sa jeho otec Tomáš stal podpredsedom Slovenskej národnej rady a bol jedným zo zakladateľov Demokratickej strany. Po nástupe komunistického režimu v roku 1948 sa Živodarovi Tvarožkovi podarilo opustiť Československo na palube lietadla, ktorého členovia posádky zorganizovali útek do americkej okupačnej zóny v Nemecku.
Nadviazal spoluprácu s exilovou spravodajskou skupinou vedenou bývalým poslancom za Demokratickú stranu Michalom Zibrínom pracujúcou pod patronátom spravodajských služieb USA. Už v roku 1949 sa vrátil do Československa ako kuriér so spravodajským poslaním. Zatkli ho a odsúdili na trest smrti, ktorý mu neskôr zmiernili na doživotie. Vo väzení strávil takmer 16 rokov, prepustili ho až v roku 1964. Žil v Bratislave, zomrel 17. marca 2015.
Rad Ľudovíta Štúra III. triedy, občiansky - za mimoriadne šírenie dobrého mena Slovenskej republiky v zahraničí: Doc. PhDr. Jana Pekarovičová, PhD., lektorka slovenského jazyka a kultúry
Jana Pekarovičová sa narodila 25. januára 1951 v Ústí, čo je dnes časťou Trstenej na Orave. Študovala na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského (FiF UK) v Bratislave, odbor slovakistika - rusistika (1969 - 1974).
Už od roku 1975 sa jej život spája s letným seminárom slovenského jazyka a kultúry Studia Academica Slovaca, kde pôsobila ako lektorka, prednášateľka, od roku 1993 tiež ako vedecká tajomníčka a neskôr ako riaditeľa Metodického centra SAS.
V rokoch 2004 až 2023 bola riaditeľkou Studia Academia Slovaca - centra pre slovenčinu ako cudzí jazyk a predsedníčkou Vedeckého grémia. Pôsobí v oblasti aplikovanej lingvistiky so zameraním na didaktiku a opis slovenčiny ako cudzieho jazyka, venuje sa jazykovej komunikácii, medzijazykovým a medzikultúrnym kontaktom. Na Letnej škole SAS sa každoročne zúčastňuje približne 12O štipendistov.
Rad Ľudovíta Štúra III. triedy, občiansky - za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti školstva: PaeDr. Miroslav Kozák, učiteľ matematiky a chémie.
V období rokov 1996 - 2024 sa 24 jeho študentov prebojovalo k 35 účastiam na Medzinárodnej chemickej olympiáde, odkiaľ pre Slovensko získali deväť strieborných a 20 bronzových medailí a tiež dvakrát čestné uznanie. Od roku 1996 sa do štvorčlennej slovenskej reprezentácie na Medzinárodnú chemickú olympiádu každoročne prebojoval aspoň jeden študent pod jeho vedením. Jeho absolventi založili Prievidzskú chemickú spoločnosť, ktorá ako nezisková organizácia podporuje mladé talenty v chémii na Slovensku.
Získal niekoľko významných ocenení - Bronzovú medailu Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave za dlhoročnú úspešnú prácu a vynikajúce výsledky v oblasti chemickej olympiády, Veľkú medailu svätého Gorazda za dlhoročnú pedagogickú prácu a angažovanosť v chemickom odbore, ktorú udeľuje ministerstvo školstva. Titul Naj učiteľ chémie dostal v roku 2012. Získal aj ocenenie v rámci finále 6. ročníka celoslovenskej žiackej ankety Zlatý Amos a pamätnú medailu Slovenskej chemickej spoločnosti dostal v rokoch 2014 a 2024.
Rad Ľudovíta Štúra III. triedy, občiansky - za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti kultúry: Prof. Vlasta Hudecová, hlasová pedagogička.
Z jej vyše 20-ročného pôsobenia na foniatrickej klinike a z praxe v náprave hlasových porúch vznikla štúdia, ktorá slúžila pre pedagógov a študentov VŠMU i konzervatórií pri odstraňovaní hlasových porúch a tiež pre poznanie anatómie a fyziológie hlasového ústrojenstva. Priamo na VŠMU v Bratislave pôsobila v rokoch 1976 - 2007, od roku 1982 ako interný pedagóg.
Spolupracovala so Slovenským hudobným fondom ako umelecká vedúca štipendistov. Vychovala desiatky operných a koncertných spevákov známych aj z európskych scén. Pôsobila aj na Akadémii umení v Banskej Bystrici. V roku 1998 ju prezident Slovenskej republiky vymenoval za profesorku pre odbor hudobné umenie - spev. Pedagogické pôsobenie zakončila vlani na Cirkevnom konzervatóriu v Bratislave.
Rad Ľudovíta Štúra III. triedy, občiansky, in memoriam - za mimoriadne zásluhy o demokraciu a jej rozvoj, ľudské práva a slobody a ich ochranu: Anna Bergerová, účastníčka SNP.
Mala dvoch bratov, ktorí pôsobili v protifašistických skupinách v Česku. Po vypuknutí vojny žila s mamou a sestrou. Po tom, ako sa k nim do domu nasťahovali nemeckí vojaci, utiekli k partizánom. V partizánskom zväzku Čapajev pomáhala doktorovi menom Gruber (vlastným menom Jozef Dolina) ako ošetrovateľka. So sestrou pracovali ako spojky, pašovali muníciu a chodili na výzvedy. Po pretrhnutí nemeckého frontu pri Kalinove naďalej pracovala ako ošetrovateľka vojakov a partizánov, ktorí sa vracali z frontu a prepustených väzňov z koncentračných táborov.
Po vojne Anna Bergerová vyštudovala Právnickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Pôsobila ako funkcionárka Slovenského zväzu žien a neskôr sa aj na dôchodku angažovala v spoločenskom a politickom živote. V roku 2017 sa v centre hlavného mesta aktívne zúčastnila na pietnom akte k 73. výročiu Slovenského národného povstania. Vo svojom vystúpení zdôraznila, že je povinnosťou nezabúdať na históriu a s mladými ľuďmi hovoriť o tom, čo sa počas povstania a druhej svetovej vojny dialo a čo stálo za vypuknutím vojnového konfliktu. Upozornila, aby sa ľudia nenechali nikým a ničím zmanipulovať. Zomrela vlani 19. februára.
Rad Ľudovíta Štúra III. triedy, občiansky, in memoriam - za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti športu: Ing. Jozef Psotka, horolezec.
Vo Vysokých Tatrách robil od 15 rokov vysokohorského nosiča. Pomáhal stavať Kežmarskú chatu pri Bielom plese, ktorá neskôr vyhorela. Maturitu oslávil výstupom na západnú stenu Lomnického štítu - tzv. Hokejku. Po absolvovaní štúdia inžinier Psotka pôsobil ako odborný asistent a podieľal sa na fungovaní horolezeckého oddielu školy. Vypracoval sa na špičkového horolezca a bol funkcionár, tréner, dobrovoľný člen Horskej služby TANAP-u i horolezeckého spolku IAMES. Zúčastnil sa horolezeckých expedícií v Himalájach, Hindukuši, Altaji, na Kaukaze, v Alpách a vo Vysokých Tatrách. Počas svojho prvého veľkého ťaženia v roku 1965 v Hindukuši vystúpil Psotka na sedem šesťtisícových vrcholov Vachanského chrbta. V roku 1971 bol v expedícii na Nanga Parbat a v rokoch 1973 a 1976 na Makalu, kde vyšiel na 8010 metrov vysoký juhovýchodný vrchol. V roku 1981 vystúpil na 8586 metrov vysoký vrchol Kančendžongy.
Najslávnejší, ale aj tragicky osudový moment prišiel v roku 1984. Ako prvý Slovák spolu so Zoltánom Demjánom a šerpom Ang Ritom dosiahol 15. októbra vrchol Mount Everestu. Populárny "Juzek" sa zároveň stal najstarším horolezcom, ktorý sa na zem pozrel z vrcholu najvyššej hory sveta po prvovýstupe bez kyslíka (mal 50 rokov a 246 dní). Na druhý deň zahynul pri zostupe.
Jozefa Psotka je držiteľ Zlatého odznaku IAMES-u, in memoriam držiteľ štátneho vyznamenania Za statočnosť i Zlatej medaily Ferdinanda Martinenga za činy v duchu humanizmu. Okrem pamätných tabúľ na pod Everestom a na Symbolickom cintoríne pri Popradskom Plese vo Vysokých Tatrách sa každý rok beží Psotkov memoriál (preteky vo vysokohorskom behu).
Rad Ľudovíta Štúra III. triedy, vojenský, in memoriam - za mimoriadne zásluhy o demokraciu a jej rozvoj, ľudské práva a slobody s ich ochranu: Karol Kuna, účastník SNP
Pôvodne sa učil za murára. Už počas druhej svetovej vojny pred vypuknutím Slovenského národného povstania však pomáhal rodičom šíriť ilegálnu protifašistickú tlač a skrývať utečencov. Jeho rodičia sa zapájali do odboja od roku 1939 - ukrývali sovietskych vojenských utečencov z nacistických koncentračných táborov a rovnako poskytli úkryt viacerým židovským rodinám.
Po vypuknutí SNP sa doň zapojil ako 16-ročný. Dobrovoľne sa prihlásil k partizánom, najprv pôsobil v partizánskej skupine Za slobodu Slovanov ako spojka, pretože vedel dobre jazdiť na koni. Potom slúžil v partizánskej jednotke Stalin - Jegorov.
Zúčastnil sa na viacerých bojových akciách so zbraňou v ruke a ako adjutant politického komisára III. Batalionu kapitána Červenej armády Petra Andruščenka. Zzabezpečoval ilegálny prechod cez nemecké pozície do Kantorskej doliny, kde bol ustanovený za politického komisára oddielu Kantor. Vykonával činnosť rozviedčika, pri ktorej ho napokon zadržali Nemci, no podarilo sa mu zachrániť.
Po vojne sa venoval stavebníctvu, v 60. a 70. rokoch pôsobil ako námestník ministra na Ministerstve výstavby a techniky Slovenskej socialistickej republiky. Bol dlhoročným členom Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov, kde zastával funkciu predsedu Historicko-odbojovej skupiny partizánov v SNP a zahraničí. Zomrel 20. októbra 2024 v Bratislave.