Odmietanie služieb, verbálne útoky a sociálne vylúčenie sa stávajú každodennou realitou pre tých, ktorí sa odlišujú od väčšiny.
„Raz, keď som cestovala do Bratislavy, mi zavolala mama, a ja som začala hovoriť po ukrajinsky – potichu, aby som nikoho nerušila. Žena, ktorá sedela oproti mne, však zareagovala veľmi nepriateľsky a nazvala ma „ukrajinskou k**ou.“
„Mala som pocit, že som mala problém zapadnúť nie preto, že som nevedela jazyk, ale preto, že som prišlaz inej krajiny. Mala som pocit, že niektorí ľudia sa ku mne správali inak ako k ostatným, často som bola vylúčená nielen zo skupinových aktivít, ale aj z aktivít triedy.“
„Komentáre od cudzích ľudí sú veľakrát očakávané, aj napriek tomu, že to vie často zasiahnuť a zabolieť. Od toho, že si niekto vedľa vás nesadne v autobuse, až po nepríjemné komentáre, alebo pohľady, lebo vyzeráte inak.Musím povedať, že mám šťastie v tom, že viem po slovensky, a nemám tmavú pleť. V mojom kontexte, veľa moslimiek zažíva negatívnejšie skúsenosti, až po fyzický útok, iba kvôli tomu, že nevedia jazyk alebo majú tmavú pleť.“
„Kričal nám, že my cigáni by sme tu nemali byť, že smrdíme, že máme sedieť vzadu a nie vpredu, že oni na nás robia na cigánov, že sme špinavé cigánky.“
„Stretla som sa s diskrimináciou, keď ma kvôli môjmu rómskemu pôvodu odmietli obslúžiť v kaviarni a v bare. Bolo to pre mňa veľmi ponižujúce a zahanbujúce.“
S takýmito situáciami sa stretli Ukrajinka Marianna, Filipínčanka Alex, Moslimka Salma a Rómky Nasťa a Agi. Cudzinky žijúce na Slovensku, s iným pôvodom, či farbou pleti. Rasistické postoje, verbálna agresia, sociálne vylúčenie až fyzické útoky sa stali ich bežnou realitou.
Stereotypizácia a zovšeobecňovanie
Zuzana Havírová sa problematike vylúčených rómskych komunít venuje už takmer pätnásť rokov a je jednou zo zakladateliek občianskeho združenia „Rómske advokačné a výskumné stredisko“. Hovorí, že najväčšie predsudky, s ktorými sa počas svojej práce stretla sa týkajú života Rómov v marginalizovaných komunitách.
„Tí, ktorí nemajú žiadne vedomosti o chudobe, sociálnom vylúčení a histórii Rómov, sú presvedčení, že Rómovia sú spokojní so svojím životom v chudobných lokalitách. Rozprávajú často o „spôsobe života“ ako o niečom, čo je typické pre Rómov,“ hovorí.
Tvrdí, že je to najväčší mýtus o Rómoch vo všeobecnosti. „Rovnako tak stereotypy o hudbe, tanci a kriminalite v krvi, ako niečom, čo je typické pre všetkých Rómov,“ dodáva.
Tiež dopĺňa, že veľmi častými stereotypmi je o nezáujem o vzdelanie a život zo dňa na deň. „Toto opäť súvisí s nevedomosťou o životných stratégiách chudobných a dôsledkoch uzavretosti segregovaných lokalít.“
Nespravodlivosť, ktorej čelia
„Prípady diskriminácie a prejavov rasizmu, ktorým Rómovia čelia každý deň na základe toho, že sú okolím vnímaní ako Rómovia a teda im okolie automaticky pripisuje všetky negatívne charakteristiky,“ spomína Havírová.
Ako príklady uvádza, čo sa deje Rómom v obchodoch — bežne sa stáva, že ich sleduje bezpečnostná služba alebo predavačky, pretože ľudia predpokladajú, že budú kradnúť.
Takisto spomína, že v minulosti dochádzalo k nezákonným sterilizáciám rómskych žien. „V súčasnosti je to napríklad segregácia vo vzdelávaní,“ dopĺňa.
Ľudsko-právne aspekty
Diskrimináciu pociťuje aj väčšina cudzincov, ktorí prídu bývať na Slovensko. „Najčastejšie na úradoch, v dopravných prostriedkoch, či na ulici,“ hovorí Tomáš Kušnír, pracovník pre organizáciu Liga za ľudské práva.
„V roku 2023 sme sa zaoberali napríklad prípadom trojice tínedžerov, utečencov z Ukrajiny, ktorí boli fyzicky napadnutí a vystavení xenofóbnym urážkam po tom, čo ich na Slovensku v noci na ulici počuli hovoriť po ukrajinsky,“ spomína.
Zo Správy o trestných činoch z nenávisti uverejnenej koncom minulého roka vyplýva, že v roku 2023 zaznamenala polícia na Slovensku vyše štyridsať trestných činov s nenávistným motívom.
„Oficiálne čísla zahŕňajú aj dva prípady, ktorými sme sa zaoberali v našom občianskom združení. Ľudia s cudzineckým pôvodom môžu tiež čeliť prejavom národnostnej, rasovej alebo etnickej neznášanlivosti,“ zdôrazňuje Kušnír.
Aktuálna situácia
Kušnír uvádza, že podľa údajov Úradu OBSE pre demokratické inštitúcie a ľudské práva (ODIHR) za rok 2023 vidieť oproti predošlému obdobiu nárast týchto útokov.
„Obete trestných činov vyhľadávajú našu právnu pomoc priebežne, vlani sme nezaznamenali výrazný nárast žiadostí o pomoc. Niektoré útoky z nenávisti nie sú vyšetrované ako trestné činy, ale iba ako priestupky, čo skresľuje štatistiky. Prekážkou pri posudzovaní je i neúplná alebo neadekvátna legislatíva, čo uvádza aj ODIHR,“ hovorí.
S diskrimináciou sa cudzinci často stretávajú napríklad v zamestnaní, alebo keď si hľadajú bývanie. „Stretli sme s prípadmi, keď mali ľudia pôvodom z Ukrajiny problémy nájsť si bývanie v podnájme. Niekedy ich od toho majitelia odrádzali priamo v inzerátoch,“ dopĺňa Kušnír.
Po agresii na Ukrajinu sa vo februári 2022 začali Slováci a Slovensky stretávať s novou skúsenosťou, keď prišlo na Slovensko veľa vojnových utečencov.
„Vo verejnom priestore sa po prvotnej vlne solidarity začali šíriť stereotypy a predsudky, ako by mali utečenci vyzerať alebo na akých autách jazdiť,“ vysvetľuje Kušnír.
Opatrenia a systémové riešenia?
Podobne ako cudzinci, aj Rómovia narážajú na systémové bariéry v prístupe k spravodlivosti. Znevýhodnené skupiny na Slovensku zdieľajú nielen skúsenosť s diskrimináciou, ale aj problém dovolať sa pomoci u inštitúcií, ktoré by ich mali chrániť.
Zuzana Havírová pripomína, že pri súdnych sporoch sa na finálne rozhodnutia čaká aj niekoľko rokov.
„Faktom však tiež je, že sa samotní Rómovia, ktorých práva boli porušené, obracajú na súdy minimálne. V mnohých prípadoch sa Rómovia vôbec neobrátia na políciu, ak sú napríklad obeťami diskriminácie alebo rasizmu a jedným z dôvodov ich konania je aj nedôvera, že by sa domohli spravodlivosti,“ dopĺňa Havírová.
Druhá strana spektra
Aj napriek tomu, že sa cudzinci často stretávajú s diskrimináciou, sú situácie, keď cítia, že ich na Slovensku prijímame.
„Keď som prišla na Slovensko vôbec som nevedela rozprávať po slovensky, ale naučila som sa. Aj preto sa cítim príjemne, pretože mám pocit, že rozprávam na úrovni Slovákov. Samozrejme, že mi niekedy nerozumejú, ale učia ma, aby som rozprávala spisovne po slovensky,“ hovorí Ukrajinka Tamara.
Moslimka Salma zas hovorí, že sa v Bratislave cíti doma. „Mám dobrých ľudí okolo seba. Napriek všetkému, čo sa tu deje, je tu naozaj dobre, a chcem tu zatiaľ ostať a budovať to tu, aby nám tu bolo všetkým lepšie a lepšie.“
Podobne je na tom aj Filipínčanka Alex, ktorej priatelia a rodina pomáhajú vo chvíľach, keď sa k nej ľudia správajú odmietavo. Cudzinky by potešilo, keby sa o ne majorita zaujímala viac. „Ako moslimka vždy čakám kto z politikov a političiek nám prvý popraje k nášmu pôstnemu mesiacu Ramadán… a stále čakám,“ dodáva Salma.
Autorkou článku je Petra Sochorová. Text vznikol v rámci programu Svet medzi riadkami, ktorý v spolupráci s HN realizujú nezisková organizácia Človek v ohrození a Katedra žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Program spolufinancuje SlovakAid.
