Jozef Gabčík je jedným z najväčších hrdinov v dejinách Slovenska. Do histórie sa zapísal účasťou na atentáte na vplyvného nacistu a ríšskeho protektora protektorátu Čechy a Morava Reinharda Heydricha. Išlo o najvýznamnejšieho nacistického pohlavára, ktorý bol zavraždený príslušníkmi protinacistického odboja počas druhej svetovej vojny. 27. mája ubehlo od atentátu 75 rokov. K príležitosti tohto výročia si prečítajte rozhovor s britským komikom a odborníkom na operáciu Anthropoid Johnom Martinom.

Prečo atentát na Heydricha? Kde sa ten váš záujem vzal?
Keď som mal trinásť alebo štrnásť rokov, čítal som v časopise o parašutistoch, ktorí sa vrátili domov z Veľkej Británie, aby zabili Reinharda Heydricha. Ich príbeh na mňa jednoducho vyskočil medzi stránkami. Fascinovane som čítal, ako pripravovali atentát, a hlavne ako sa skrývali v kostole a boli zradení. Keď sa potom kedykoľvek učitelia v škole pýtali, čo by sme chceli robiť, odpovedal som, že sa chcem hlavne ísť pozrieť do Prahy na tú zákrutu, kde sa to stalo. Nikdy som neopustil Anglicko, ani som nevedel, kde Praha leží. No stále som mal pred očami tú zákrutu. Po páde Berlínskeho múra ma už nič nemohlo zadržať.

Keď ste sa potom dostali do Prahy, neboli ste trochu sklamaný?
Prvýkrát som prišiel na začiatku deväťdesiatych rokov. Trvalo mi takmer celý deň, než som zákrutu našiel. Zdalo sa, že nikto vlastne nevie, kde sa scéna odohrala, čo ma zarazilo. Nakoniec som sa tam však s pomocou starších obyvateľov a mapy dostal. Strávil som v tej zákrute hodiny. Jedol som sendviče a bol som šťastný ako blcha. Jeden kamarát si potom vzal Češku a jej otec ma zaviezol na ďalšie miesta spojené s príbehom. Nikdy som neveril, že ich naozaj uvidím, jednoducho sa mi splnil sen. Rozhodol som sa napísať knihu o atentáte, nazval som ju Odraz slnka v zrkadle. Niektorí ľudia vrátane mňa totiž veria, že išlo o jeden zo signálov, že sa blíži Heydrichovo auto. Zásadnú udalosť v dejinách spustilo písknutie na prsty a odraz zo zrkadla.

​Počas písania knihy ste navštívili rodiny Gabčíka a Kubiša. Čo ste čakali, že sa dozviete?
Nie som práve akademik. V mladosti som síce začal študovať vysokú, no vydržalo mi to len chvíľu, radšej som sa stal komikom. V podstate obdivujem ľudí, ktorí sú schopní napísať historickú knihu len na základe rešerší v archívoch, bez toho, aby sa na dané miesta vôbec vybrali. Ja som mal, naopak, len svoje nadšenie a začal som cestovať po Česku, Slovensku a Nemecku. Robil som rešerš tak, že som navštevoval miesta dôležité pre príbeh. Spriatelil som sa s rodinou Gabčíka. Išiel som tiež do rodného mesta Kubiša, Dolních Vilémovíc, alebo na miesto, odkiaľ pochádzal Karel Čurda. A od všetkých ľudí, ktorých atentát nejako poznamenal, som sa dozvedel niečo nové.

Po česky ani po slovensky neviete ani slovo – a v raných deväťdesiatych rokoch, naopak, veľa Čechov nevedelo po anglicky. Ako ste sa s nimi dohovárali?
Ako sa dalo. Začiatky boli ťažké, obchádzal som ľudí a klopal na dvere. Vedeli trochu po anglicky, mladší, samozrejme, už dnes hovoria výborne. Gabčíkova rodina ma pozvala do svojho domu v blízkosti Žiliny. Došlo mi až po pár dňoch, že som v dome, kde žil Jozef. A bolo to ešte viac neuveriteľné: spal som priamo v jeho izbe.

Ako ten odkaz vnímajú?
Rodiny veľmi rady rozprávajú o svojich slávnych príbuzných. Sú na nich pyšní. Povedal by som, že mnoho rokov nesmeli svoju rodinnú históriu na verejnosti ani spomenúť. A teraz sa z toho chcú doslova vyrozprávať. Môj výskum preto stále pokračuje.

Rozprávali vám, aké to pre nich bolo za komunizmu?
Viete si predstaviť, že komunisti sa k nim ako k potomkom hrdinov nesprávali. Išlo o západnú operáciu, o ktorej sa jednoducho muselo mlčať. Keď som sa po prevrate prvýkrát stretol s Gabčíkovcami alebo Valčíkovcami, rozhodne nežili v blahobyte. Vlastne by som ocenil, keby tých ľudí štát nejako odškodnil či vyznamenal. Nechcem sa pliesť do českej a slovenskej politiky, len si myslím, že by to bolo fajn.

Stretli ste sa však tiež s Čurdovými potomkami. Prečo by práve oni mali chcieť hovoriť?
Tiež sa zdráhali. Byť potomkom zradcu je ťažký kríž, s ktorým sa človek neľahko vyrovnáva. Pre mňa samého predstavoval Čurda v príbehu takmer Judáša Iškariotského. Najprv nechceli hovoriť a boli veľmi zraniteľní. Ale potom sa so mnou začali deliť o svoje spomienky a ja som sa im snažil pomôcť niesť ťarchu histórie. Alebo aspoň trochu.

Podobné to muselo byť so synom Heydricha...
Dlho som si budoval Heiderovu dôveru. Písali sme si. Prišiel som na návštevu. Nejaký čas som u neho býval a on postupne súhlasil s rozhovorom. V mojej knihe sa úplne prvýkrát vyjadril pre verejnosť. Stále sme v kontakte, vlastne sme sa stali priateľmi. V čase atentátu býval v Panenských Břežanoch a po vojne ho dali na prevýchovu.

Ako sa stavia k tomu, čo jeho otec urobil?
Heider mal deväť rokov, keď jeho otec zomrel. A ako mi rozprával, ani predtým si ho príliš neužil. Povedal by som, že na činy svojho otca pozerá tak, že jednoducho robil svoju prácu. Reinhard Heydrich bol nadaný človek, vedel výborne šermovať, hrať na husliach, pilotovať lietadlo, jazdiť na lyžiach. Ale vydal sa zlým smerom. Nacisti na vrchole hierarchie boli napospol na prvý pohľad čudáci, Heydrich nie. Správal sa skôr ako vedec. Bohužiaľ, dal svoj talent do služieb nacistickej rozviedky.

Takmer to znie, akoby vám ho bolo ľúto. Ide predsa o architekta konečného riešenia.
Nie, nie je možné ľutovať človeka, ktorý zavinil smrť šiestich miliónov ľudí. Heider sa do určitej miery svojho otca zastáva, čo je pre mňa pochopiteľné, aj keď s jeho názorom nesúhlasím. Vždy mi hovorí, že väčšina zverstiev v príbehu parašutistov sa odohrala, až keď bol jeho otec po smrti. Lidice, Ležáky. Poprava rodín parašutistov v Mauthausene. Matka mu tvrdila, že otec si neprial žiadne akty pomsty. Karl Hermann Frank, ktorý to vedel, sa kvôli tomu údajne dokonca pohádal s Hitlerom, hoci Heydricha príliš v láske nemal.

Nenapadá vám niekedy, že vlastne tak trochu vytvárate kult všetkých postáv príbehu? Podľa vás osobne bol atentát správna vec – vzhľadom na reakciu, ktorú vyvolal?
Myslím, že všetci museli vedieť, aký teror ich čin vyvolá. Generál Moravec, ktorý bol šéfom spravodajskej služby exilovej vlády v Londýne, sa po atentáte vyjadril, že aj tak cíti hrdosť. Veľa ľudí, ktorí atentát plánovali v Prahe alebo v Londýne, totiž radšej tvrdilo, že s ním nemali nič spoločné. Moravec však vyhlásil, že sám vydal rozkaz na operáciu Anthropoid a považuje to za dobré rozhodnutie, hoci stálo mnoho životov. Úplne s ním súhlasím. Česko sa ukázalo ako spojenec, ktorý vie bojovať proti nepriateľovi, a to z atentátu robí významnú časť českej histórie. Viete si navyše predstaviť, koľko ľudí by nechal zabiť sám Heydrich, keby k atentátu nedošlo?

Kto jazdí na vaše zájazdy po stopách operácie Anthropoid?
Najprv išlo hlavne o nadšencov do histórie alebo študentov a profesorov histórie. Teraz ma oslovujú záujemcovia z Ameriky, Cypru, Malty... Len tak zo záujmu. Trebárs v budúcej skupine bude vnučka generála Moravca, ktorá žije v Spojených štátoch. Vzniklo to postupne. Po vydaní knihy som založil rovnomennú skupinu na Facebooku, kde sme sa schádzali s ostatnými nadšencami. Tiež som prednášal o Anthropoide na rôznych akciách. A čoraz viac ľudí mi písalo, že by tiež chceli navštíviť miesta, ktoré opisujem. Vznikla prvá expedícia. Dnes trvajú zvyčajne tri dni, napríklad tento rok v lete som priviezol dvadsať ľudí. Väčšinu z nich som nikdy nevidel.

Máme nabitý program, sme na nohách od deviatej ráno do šiestej večer. Začíname v Nehvizdoch, kde Gabčík s Kubišom pristáli. Síce omylom, ale to neprekáža. Tamojší starosta je na to veľmi hrdý, už sme sa za ten čas spriatelili. Hneď o deviatej si tam preto zakaždým dáme domácu slivovicu. Potom sledujeme celú cestu parašutistov. Ideme tiež do Panenských Břežan, do Kobylis aj do Nemocnice Na Bulovce, kde Heydrich zomrel. Pozrieme sa do Zenklovej ulice, kde žila rodina Novákovcov s dcérou Jindřiškou, aj na Žižkov, kde sa parašutisti zdržiavali u zapojených rodín. Na zozname miest máme tiež pankrácku väznicu a, pochopiteľne, hlavná časť predstavuje kostol v Resslovej ulici. Posledný večer končíme v Ďábliciach na cintoríne, kde údajne boli parašutisti pochovaní. Turisti sa ma zvyčajne pýtajú, prečo tam nie je náhrobok. Ťažko uveriť, že títo československí hrdinovia odpočívajú v rovnakom neoznačenom masovom hrobe ako Karl Hermann Frank alebo Karel Čurda.

Čo na tej udalosti Angličanov tak fascinuje, že sem idú na tri dni a nechajú sa vláčiť po všetkých opisovaných miestach?
Českí hrdinovia prešli tréningom v Anglicku a dostali sa späť vďaka Kráľovskému letectvu, na čo sme my Briti pyšní. Mladých ľudí však zaujíma hlavne príbeh oboch parašutistov. Je v ňom vášeň, vlastenectvo, obrovská odvaha i láska.

Zistili ste vďaka tomu niečo nové o Angličanoch?
Sú citlivejší, než sa zdajú. Keď ideme do Lidíc, stretávame sa obyčajne s pamätníkmi. Jedna pani nám rozprávala, ako ju poslali na prevýchovu do nemeckej rodiny. Dospelý muž sa pri tom rozplakal. Vďaka cestám po stopách operácie Anthropoid som tiež prišiel na zaujímavé veci vo Veľkej Británii. Keď tam Gabčík s Kubišom boli, priatelili sa s rodinou. Volali sa Ellisonovci a mali dve dospievajúce dcéry, Ednu a Lornu. Jednu z nich som našiel. Lorna bola veľká kamarátka s Gabčíkom, ktorý jej sľuboval, že sa spolu pozrú do Prahy, aby videla miesta, o ktorých rozprával. Podarilo sa mi to uskutočniť, než zomrela. Chcel som splniť sľub, ktorý Gabčík dal. Kontaktoval som vtedy Československú obec legionársku, spojili ma s pánom, ktorý sa volal generál František Veis. Sprostredkoval stretnutie Lorny s potomkami parašutistov. Prišiel synovec Jána Kubiša a predstavte si, že so sebou priviezol fotografiu, ktorú od neho mal, a na nej bola Lorna ako dievča.

Čo ste o atentáte rozprávali režisérovi Seanovi Ellisovi, keď vás poprosil o pomoc s novým filmom?
Sean na príbehu pracoval mnoho rokov. Ozval sa mi štyri roky pred tým, než sa film začal pripravovať. Dopočul sa o mne, keď robil rešerš anglicky píšucich autorov, nie je nás totiž veľa. Najprv sme riešili detaily v príbehu a potom ma pozval, aby som si vo filme zahral malú rolu. Objavím sa na malú chvíľu napríklad v scéne atentátu, v titulkoch som uvedený ako „účastník atentátu“, na čo som náležite pyšný. Predstavte si, že celý život študujete jeden určitý moment histórie – a zrazu sa v ňom ocitnete. Len tak prechádzam okolo a v ruke nesiem kufrík.

Zmenili ste v niečom režisérov pohľad na udalosť?
Aby som povedal pravdu, najdlhšie sme spolu riešili práve scénu atentátu. Hodiny sme hovorili o rozostavení hercov. Sean naozaj nepodcenil prípravu. Nech si o výslednom filme myslíte, čo chcete, opiera sa o dôkladnú rešerš.

Čo si myslíte o vykreslení parašutistov? Gabčík tam je za „tvrďasa“, zatiaľ čo Kubiš chvíľami dokonca váha.
Možno to tak bolo naozaj. Lorna Ellisonová mi rozprávala, že Gabčík sa v skutočnosti správal ako vedúci. Bol menšieho vzrastu, ale mal dominantnú osobnosť. Mal prevahu vo veciach zábavy aj boja. Dopĺňali sa, pretože ani jeden z nich by nič nedokázal sám. Povedal by som, že práve vďaka takým detailom, ako sú rozdielne povahy Gabčíka a Kubiša, film pôsobí ľudsky.

​