V rómskej osade, ktorá stojí na západnej strane dediny, sa totiž vrátite o desiatky rokov do minulosti, ako si môžete prečítať v reportáži redaktora iDNES.cz Patrika Bangu. Zborov nájdete takmer pri hraniciach s Poľskom. Stačí dôjsť do Bardejova a potom sa vydať ďalej na sever. Žije tu niečo vyše troch tisícok obyvateľov.
Na prvý pohľad obec klame. Keď si človek dá tú prácu a vylezie na najbližší kopec, takmer nepoznať, že sa ocitol na mieste, kde sa zastavuje čas. Hrad Zborov je turisticky hojne navštevovaný, a to hlavne kvôli svojmu okoliu. To je skutočne malebné.
O dvesto metrov nižšie sa dostávate do iného sveta. Je tu rómska osada rozdelená na tri časti. V jednej žijú ľudia v bytovkách, v druhej v lepších malých domoch a v tej poslednej žijú v chatrčiach, ktoré pripomínajú obrázky z povojnového Slovenska, ktoré sa dajú nájsť na internete. Hlinené príbytky vystužené plechom, bez vody, s elektrinou natiahnutou od susedov.
Prísny život za komunizmu
"Dobrý deň", skúšam to hneď ráno po slovensky na prvého Róma, ktorého stretávam. Robí čosi v prístavbe, ktorú považujem za sklad dreva. Mylne, ako sa dozvedám na koniec.
Odpoveď však najprv nedostávam, a tak prechádzam do rómčiny. "Lačho džives," zdravím. A Anton Sivák, muž z drevenej prístavby, mi po chvíli začína rozprávať, že sa vyučil za obuvníka, pracoval takmer celý život, ale teraz, keď dosiahol šesťdesiatku, už o prácu dlho nezavadil.
"Žijem tu od narodenia a okrem tých bytoviek, čo tu pred desiatimi rokmi postavili, sa nezmenilo nič. Len to, že sme žili v chatrčiach. Za komunistov som mal práce dosť, od čias, ako je tu demokracia, mi nikto prácu nedá," spomína Sivák na dobu, keď v osade bolo podľa neho všetkého dosť. "Ale bol to prísny život. Keď niekto ukradol jablká, hneď išiel do basy," dodáva.
Mimochodom, to, čo som považoval za sklad dreva, je v skutočnosti Sivákova väčšia šatníková skriňa. V bytovke, kde žije s dcérou - študentkou strednej školy, totiž miesta na oblečenie nezostalo. Všetko má teda v prístavku postavenom zo všetkého, čo bolo po ruke. A všetko zamknuté na zámok s reťazou.
Chudobní vedľa bohatších
Idem ďalej a míňam postavené farebné domčeky so záhradkami. Mierim do spodnej časti osady, kde žijú tí najchudobnejší. Po ceste z kopca vidím, ako si asi štrnásťročný chlapec perie nohavice v potoku, v ktorom sa váľajú odpadky. Pýtam sa ho po rómsky, čo to robí, ale len čo vidí fotoaparát, okamžite zmizne.
Z chatrčí vyskakujú mladé dievčatá, berú najmenšie, napospol nahé deti v dohľade a schovávajú sa kamkoľvek, kam fotoaparát nedovidí. Ľudia tu majú z novinárov strach. Počas tridsiatich sekúnd je vypratané a čosi, čo má byť zrejme ulica, je prázdne.
Z davu mladých Rómok a starších detí, ktoré sa, naopak, okamžite zbehli, len čo uvideli aparát a chceli, aby som ich fotil, počujem prekvapivo češtinu. A počujem, ako ma niekto volá menom. Tu, osemsto kilometrov od Prahy, stretávam známych, ktorých poznám z Chodova pri Karlových Varoch. Sú tu na návšteve a otvárajú mi dvere k miestnym. Tí, keď pochopia, že rozumiem po rómsky, začnú so mnou hovoriť.
Osada žije policajným zásahom z apríla tohto roku. Policajti tam zasahovali pri šarvátke medzi samotnými Rómami, pričom údajne zbili niekoľko ďalších prizerajúcich sa obyvateľov. Všade, kam prichádzam, hovoria len o tom.
Ja však chcem hovoriť aj o niečom inom, hlavne o tom, ako sa žije v osade. Rozdiel v pomeroch jednotlivých rodín je tu vidno na prvý pohľad. Desať metrov od seba tu žije rodina relatívne slušne, s autom pred domom, a vedľa rodina, ktorá býva v chatrči so strechou pozbíjanou zo všetkého, čo bolo po ruke.
Na jednom z kusov plechu, ktorý tvorí stenu domčeka, je modrou farbou nastriekaný hákový kríž. Čo znamená, miestna omladina nevie. Vysvetľujeme im s miestnym aktivistom, čo znak znamenal pre miestnych Rómov, a dodávame, koľko ich odtiaľto išlo do zberných a potom do koncentračných táborov.
Za prácou do Česka
Snažím sa zistiť, ako sa vlastne stane, že niekto žije v lepšom a niekto v horšom, a aj odpoveď ma prekvapuje. Tí "bohatší" jazdia pracovať do Čiech, chudobnejší prácu nemajú. A to je situácia, ktorá sa len tak nezmení. Málokto tu totiž má vzdelanie.
Miestni Rómovia robia len pomocné práce a v okolí osady proste prácu nezoženú. Sú tak závislí od štátu a na dávkach sociálnej podpory. Preto tiež jazdia pracovať do Čiech, kde ich najímajú ako pomocnú silu. Preto tu je tiež málo mladých mužov. Sú na ubytovniach v Česku a živia rodiny, ktoré nechali tu.
Slovenčinu tú človek vlastne nepočuje. Aj nerómski obyvatelia tú relatívne slušne hovoria rómsky. A rozprávajú o tom, aké vlastne v osade majú ťažkosti. Oproti iným osadám tu totiž majú napríklad vodovod. Na pomery osád luxus. Ale čo chýba, sú potrebné smetné koše. Tých niekoľko, ktoré stoja na začiatku osady, vyvážajú miestni smetiari raz za dva týždne.
Už chápem, prečo sú všade po zemi odpadky. Márne sa ale pýtam miestnych, prečo nezorganizujú upratovanie a nenútia miestnych zastupiteľov, aby vec riešili. O tom, že je potrebné s vedením obce hovoriť, tu má málokto povedomie. Život sa tu žije zo dňa na deň.
Spýtať som sa na to chcel aj miestneho starostu. Zísť sa však odmietol. "Všetko som už povedal do slovenských novín. Spýtajte sa tam," reagoval na prosbu.
Chcem byť murárom. Alebo policajtom...
V samotnej osade žije 1 300 ľudí, veľká časť z nich sú deti. Akonáhle prídu zo škôl, je ich osada plná. Chodím medzi ne a pýtam sa, čím by chceli byť, až budú veľké. Prevažuje murár. Ale niektoré potichu hovoria, že by chceli byť aj spisovateľmi alebo policajtmi. Aké majú šance sa skutočne stať tým, čím chcú, si však sám netrúfam odhadnúť.
Realita vyzerá tak, že sotva päťročné dievčatá čistia plienky na kameňoch s pomocou kefky na zuby. Nikomu to tu nepripadá čudné. Staršie deti sa starajú o mladšie a mladšie pomáhajú s domácimi prácami. Improvizovaná práčka na kameni tak zamestná detí hneď niekoľko. Pre človeka zvyknutého na automatickú práčku vec takmer nepredstaviteľná.
Až do večera tu miestnym ľuďom rozprávam o potrebe vzdelania pre deti, vysvetľujem im, aké majú možnosti napríklad preniknúť do miestneho zastupiteľstva. No až na jednu výnimku v podobe asi tridsaťročnej Moniky tu nikto neverí, že by sa čokoľvek mohlo zmeniť.
Všade tu vládne beznádej a hlavne odovzdanosť. Pritom tu možno rastie ďalší Peter Pollák. Politik, ktorý rovnako ako miestne deti vyrastal v osade, ale vyštudoval dve vysoké školy a dostal sa až do parlamentu.