Za zrušenie amnestií a milosti prezidenta Michala Kováča hlasovalo koncom mája osem sudcov Ústavného súdu, proti boli Milan Ľalík a Peter Brňák, ktorých odlišné stanoviská boli k rozhodnutiu osobitne pripojené. To má neuveriteľných 156 strán. Ide o jeden z najdlhších dokumentov z dielne európskych ústavných súdov vôbec.
Štrasburg nie je problém
Súd analýzu celého prípadu rozdelil medzi tri právne spory. V otázke zmareného referenda konal podľa väčšiny sudcov zastupujúci prezident Vladimír Mečiar pri amnestovaní skutkov svojvoľne. To sa podľa nich prieči výkonu akejkoľvek verejnej funkcie. Keďže Mečiar amnestoval konanie svojho ministra vnútra a politického stúpenca Gustáva Krajčiho, malo dôjsť k neprípustnému zásahu do princípu suverenity ľudu.
Pozrite si aj video, ktoré vysvetľuje, o čo ide v kauze Mečiarových amnestií:
Aj v prípade zavlečenia Michala Kováča mladšieho sa mal Mečiar dopustiť porušenia viacerých právnych princípov. Aj preto bolo uznesenie poslancov sudcami v tejto časti vyhlásené za súladné s našou ústavou. Napokon sudcovia odobrili aj zrušenie milosti exprezidenta Michala Kováča svojmu synovi. Ústavný súd v rozhodnutí tvrdí, že udelenie milosti prezidentom vlastnému synovi objektívne vyvoláva podozrenie, že uprednostnil osobný záujem pred verejným.
Sudcom sa však nepáči rozdielny prístup v tomto prípade. To, že Národná rada zrušila len rozhodnutie prezidenta o udelení milosti jeho synovi a ponechala v platnosti všetky ostatné milosti udelené v kauze Technopol, môže podľa nich Michal Kováč mladší oprávnene vnímať ako diskrimináciu svojej osoby.
Ústavný súd taktiež v odôvodnení píše, že jeho rozhodovaniu vo veci nebránili ani predchádzajúce rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva. Dôvodom na zrušenie amnestií je podľa medzinárodných súdov závažnosť skutku, ktorý bol odpustený a taktiež osoba páchateľa deliktu. Vážnejšie sa tieto kritéria majú posudzovať, ak ide o predstaviteľov štátu a takzvanú samoamnestiu.
Netradičný koniec
Súd si v rozhodnutí na záver dovolil pripojiť aj záverečnú poznámku. Sudcovia v nej hovoria, že predmetom konania o súlade aprílového uznesenia parlamentu bolo primárne rozhodovanie o hodnotových otázkach. V porovnaní s otázkami ústavno-technického charakteru to má podľa nich vždy svoje úskalia, keďže v tomto prípade môžu vstupovať aj subjektívne faktory. „Na hodnotové otázky sa nikdy nedá odpovedať celkom jednoznačne,“ píše sa na konci rozsiahleho rozhodnutia.
Macejková chce zistiť pravdu
Odlišné stanovisko k odôvodneniu rozhodnutia vypracovali sudcovia Ľudmila Gajdošíková, Lajos Mészáros a predsedníčka Ivetta Macejková. Trojica však súhlasila s výrokovou časťou, čo znamená, že celkové rozhodnutie podporila. Macejková uviedla, že k výsledku pristupovala s vedomím, že nesmie byť vopred určený tlakom verejnosti, ktorý v danom prípade cítila. „Chcem však povedať, že k rozhodnutiu potvrdiť zrušenie Mečiarových amnestií ma viedla úprimná snaha o dosiahnutie spravodlivosti a zistenie pravdy, “ napísala na záver svojho stanoviska Macejková.
Urobila sa kardinálna chyba
Iné názory na výrok kolegov mali sudcovia Milan Ľalík a Peter Brňák. Na začiatku svojho disentu píšu, že prvou chybou nálezu je, že rozhodnutie väčšiny sudcov pôsobí ako široká moralizujúco-autoritatívna rozprava o hodnotách a morálke. Diať sa tak má na podklade informácií a domnienok, na ktoré Ústavný súd podľa dvojice nielenže nie je organizačne, odborne alebo inak kompetentný, ale ani oprávnený. Dvojica sudcov sa taktiež čuduje, aké úvahy viedli ich kolegov pri formulovaní výroku, podľa ktorého je uznesenie parlamentu v súlade s Ústavou.
Ľalík a Brňák navyše vo svojom odlišnom stanovisku píšu o kardinálnej chybe. Je ňou schválenie nadústavného postavenia parlamentu a akceptovanie mechanizmu, ktorým si poslanci môžu ústavným zákonom schváliť akúkoľvek kompetenciu či právomoc smerom do budúcnosti. „Ak národná rada kedykoľvek v budúcnosti nebude spokojná s rozhodnutím ústavného súdu, príjme ústavný zákon, ktorým toto rozhodnutie prekoná explicitne alebo implicitne,“ uvádza dvojica odporcov výroku.
Parlamentom novelizovaný článok Ústavy 154f odsek 2 sudcovia dokonca nazvali nádorom. Podľa tohto článku sa zrušením Mečiarových amnestií a milosti prezidenta Kováča rušia rozhodnutia štátnych orgánov a zanikajú zákonné prekážky trestných stíhaní osôb. „Ide doslova o brutálny zásah parlamentu do základov ústavného zriadenia Slovenskej republiky,“ píšu Ľalík s Brňákom.
Na záver svojho stanoviska tvrdia, že ani morálne presvedčenie nesmie byť určujúcim pri rozhodovaní sudcu. Morálka a názory o spoločenskej užitočnosti pri pretváraní práva tak, ako by sme ho chceli mať v budúcnosti, sú podľa nich postojom zákonodarcu - politika. „A sudcovia nemali byť politikmi,“ myslia si.
Rozhodnutie Ústavného súdu vo veci Mečarových amnestií by hnky on Scribd