Fullkontaktové zápasy nie sú práve šport, ktorý deťom vyberajú rodičia. Ako ste sa vlastne k tomu dostali?
Už od malička ma tatino viedol k športom. Keď som mal šesť rokov, cvičil som karate, potom som robil sebaobranu a medzi tým som sa snažil akože hrať futbal. Ale hneď ma vyhodili z klubu a mamine povedali, že som netalentovaný (smiech). No a keď som potom začal chodiť na strednú školu do Bratislavy, lebo pochádzam z mestečka Gbely, postupne som sa dostával do tejto komunity. Spočiatku mi radil aj otec, neskôr som si to manažoval sám. Na prvom tréningu som si povedal, že chcem mať do roka zápas. Podarilo sa mi to po mesiaci. Síce som vtedy takpovediac dostal „na hubu“, ale aspoň som začal zápasiť. Preskákal som si amatérsku ligu, pomaličky som rástol a teraz už môžem na Slovensku zápasiť pomaly s tými najlepšími. Som rád, že som sa za štyri-päť rokov takto vypracoval.

Čiže otec je tiež nadšenec bojových umení? Venoval sa im aj on?
Otec hlavne chcel, aby som robil nejaký šport, hocijaký. A mňa to stále ťahalo do tých bojových športov.

Čo človeka dovedie k tomu, že sa postaví do „klietky“ a ide sa, ľudovo povedané, mlátiť s niekým iným?
Každý má z toho iné pocity, každý do nej chce vstúpiť s niečím iným. Ja to beriem ako formu adrenalínového športu, to ma nesmierne napĺňa. To, že som taký slobodný. Nemusím nič riešiť. Stojím tam len ja a môj súper a je to kto z koho. Nie je to ten štýl športu ako futbal či hokej. Že padne gól a všetci sa vyhovárajú, že za to môže ten alebo ten. Tu si za všetko môžete len vy sám a to je druh adrenalínu. Viete, že keď niečo pokazíte, tak dostanete. Keď neurobíte niečo na sto percent, tak prehráte. Je to šport, kde musíte byť stopercentne sústredený, koncentrovaný, musíte mať dobre nastavenú hlavu a telo brutálne „našliapané“. Čiže je to komplexný šport. Síce to vyzerá ako bitka, ale ľudia sa odjakživa dívali napríklad na gladiátorov, vyvoláva to v nich emóciu, je to divácky veľmi atraktívny šport.

​Čo je väčší adrenalín? To, že tam stojí súper, alebo to, že vonku je dav kričiacich divákov?
Každý to vníma inak. Ja som mával kedysi problémy s divákmi, ale teraz, keď už viac zápasím, je to ten wow efekt. Keď sa na vás príde pozrieť päť- alebo šesťtisíc ľudí, tak to už má naozaj zmysel. Keď som začínal, a na Slovensku to nebol taký viditeľný šport, tak zápasy boli galavečery, kde bolo maximálne štyristo divákov. Na konci vám zatlieskali, dostali ste medailu a išli ste domov. Teraz pomaly zažíva boom – po zápase mi vyletí tristo, štyristo followerov (sledovateľov na sociálnych sieťach, pozn. red.). Som rád, že to ide týmto smerom, že sa na tento šport čoraz viac pozerajú ľudia.

Prečo to podľa vás ľudí tak zaujíma?
Odjakživa sa ľudia pozerali na zápasníkov alebo na gladiátorov, ako sa zabíjali. Teraz sa nemusíme zabíjať, sme v 21. storočí a sme už rozumní (smiech). Ale všimnite si, že napríklad aj na diskotéke alebo niekde inde, keď sa strhne bitka, tak sa zrazu vytvorí kruh ľudí, ktorí sa na ňu pozerajú. Neviem, prečo je to tak, ale funguje to. A full kontakt je síce stále trošku bitka, ale v prvom rade je to šport. Niekto môže vravieť, že je to násilnícke a že to rozvíja násilie...

... takých sa, predpokladám, nájde celkom dosť.
Ale podľa mňa je to presný opak. Keď si je človek vedomý, akú ma silu a že ňou vie ublížiť, potom nie je násilnícky. Ja som sa v živote na ulici nepobil. Raz na základnej škole som dostal bitku, ale to je celé. Nie je to ten typ násilia, že „ó, teraz boxujem, tak si chcem do niekoho udrieť“. Tento šport práveže rozvíja charakter človeka.

Čiže tvrdíte, že vy alebo ďalší bojovníci sa, takpovediac, vybijete v klietke a potom vyjdete von ako mierni baránkovia?
No mierni... skôr by som povedal, že určite nie agresívni. Samozrejme, každý človek je iný, každý inak rozmýšľa a mimo klietky sa inak správa. Ale pochybujem, že nejaký chalan, ktorý je v klietke top, by mal chuť biť sa vonku. O také niečo nemá vôbec záujem, aj keď doňho niekto rýpe. Skôr rozmýšľa, že keby sa pobil, ako by mohol toho druhého zraniť.

Aký je teda mimo ringu Ronald Paradeiser, čomu sa okrem zápasov a prípravy na ne venuje?
Okrem iného som tréner thajského boxu, takže ráno obvykle idem trénovať iných a potom seba. Poobede si prečítam knižku, momentálne čítam Nástroje titanov, v ktorej špičkoví športovci či podnikatelia hovoria, čo ich dostalo na vrchol. A opäť tréning. Inak nemám na nič iné veľmi čas.

Skúste trochu nám laikom vysvetliť, v čom je full kontakt iný ako klasické bojové športy ako karate alebo džudo?
MMA (z anglického Mixed Martial Arts, teda zmiešané bojové umenia, pozn. red.) je všetko dokopy – karate, box, thajský box, džiu-džicu a tak ďalej. Dokonca aj gymnastika. Taký atletický viacboj. Musíte ovládať všetky disciplíny, ale nemôžete jednu vedieť na sto percent a druhú na päťdesiat. Každú z nich musíte vedieť na sto percent. Keď na vás súper útočí, potrebujete vedieť džiu-džicu. Keď vás ide niekto biť, potrebujete vedieť box. Keď potrebujete rýchlo odskakovať, tak potrebujete ovládať karate alebo capoeiru. V klietke dokážete využiť hocijaký bojový šport. Každý bojovník má svoj štýl, každý má inú disciplínu, kde sa cíti lepšie. A musia sa medzi sebou dorovnať. Vyhrá ten, kto sa na toho druhého lepšie pripraví. Kto urobí lepšie obranu proti jeho silnej stránke a vyzdvihne svoju silnú stránku.

Čiže funguje to podobne, ako keď si tenisti pozerajú pred zápasom štýl toho druhého a pripravujú sa naň?
Presne tak. Ja si pozerám súpera, študujem čo a ako robí, aké kombinácie má najradšej. Aby som sa na to dokázal pripraviť a ukázal to svoje.

Keď hovoríte, že každý má svoj štýl, vy máte aký?
Ja som hlavne stand-up fighter, teda obľubujem box a thai box. Rád sa „bijem“, mám rád prestrelky, K. O. a podobne. Na zemi nie som najlepší, som si toho vedomý a stále na tom pracujem. Zameral som sa posledný polrok práve na džiu-džicu. Posledné zápasy, ktoré som prehral, boli na zemi. Všetky zápasy som vyhral na K. O.

Ale teda, keď vyjdete z klietky, nemáte potrebu niekde niekomu...
Vôbec nie. Ja som pokojný chalan.

Pozrela som si niekoľko vašich zápasov a zaujalo ma, že pred vstupom do ringu vás kontrolór ako keby ohmatkával, niečo na štýl toho, čo sa deje na letisku, keď zapípate na detektore kovov. Čo teda kontroluje?
Keď vstupujete do klietky, nemôžete byť natretý žiadnou masťou alebo niečím šmykľavým. Musíte mať čistú utretú kožu, bez potu. On vás v podstate osuší, utrie. Skontroluje nechty na nohách aj na rukách, či sú dostatočne ostrihané. Lebo ak by ste mali dlhé nechty, mohli by ste súperovi pri kontakte roztrhať kožu. Ohmatá a skontroluje tiež rukavice, či ich nemáte natreté nejakým olejom, napríklad thajským, pretože keď sa dostane do očí, tak to strašne štípe. Skontroluje či máte všetko – suspenzor, chránič na zuby. A až potom môžete ísť do klietky.

Všimla som si, že vám tiež obliepa rukavice nejakou páskou. To je potvrdenie toho, že ich skontroloval?
Na rukavici je suchý zips a keď sa vám ošuchne o čelo alebo viečko, tak je to veľmi nepríjemné. Preto sa tam dáva páska, aby bol ten suchý zips zaistený, neodtrhol sa a rukavica sa vám počas zápasu neotvorila.

A ešte tesne pred vstupom sa mi zdalo, akoby vám niečím potieral tvár.
Predtým, ako vstúpite do klietky, vám natrú vazelínou obočie, okolie očí, bradu a uši. Vazelína sa jednak šmýka a trošku vám zvlhčí pokožku na tvári. Lebo keď vás trafí lakeť alebo dostanete podobne tvrdý úder, zvykne sa trhať koža. A ak by ste ju nemali dobre namastenú, tak sa trhá ešte častejšie a bolo by tam viac krvi. Takže je to istá ochrana.

To znie hrozivo, ako často pri týchto zápasoch tečie krv?
Dosť často (smiech). MMA nie je ako box. Počas boxerského zápasu dostanete, obrazne povedané, päťsto úderov do hlavy a máte z toho stopäťdesiat otrasov mozgu. Tu nedostanete toľko úderov. Ale väčšinou, keď trafíte dobrú bombu a zasiahne súpera, tak sa koža vie dosť často roztrhnúť. Pretože máte odhalené spodné kĺby na ruke.

Predpokladám, že zranenia sú pomerne časté. Je tu niekto z týchto chlapcov, ktorý ešte nemal zlomený nos?
(Smiech). To asi nie.

Takže predsa len to nebude šport úplne pre každého. Aké ďalšie zranenia sú najčastejšie?
Najčastejšie je zlomený nos a zranenia ucha, takzvané karfioly. To je také „fighterské“, tak sa aj s chalanmi spoznávame. Väčšinou to má každý.

Vysvetlite mi, ako vzniknú „karfiolové“ uši?
Je to vlastne hematóm ucha, či presnejšie ušnice. Chrupavka sa rozdrví, natečie tam krv a z toho sa spraví hematóm. Ucho potom všelijako zatvrdne a trochu sa zdeformuje. No a potom sú dosť časté zranenia kĺbov a hánok. Pretože keď trafíte súperovo čelo, viete ublížiť aj sám sebe. Ale nie sú to také kritické zranenia ako napríklad pri futbale. Dokonca si myslím, že pri futbale sú chalani častejšie zranení ako my tu. Pretože tam sú také zákernosti, že keď to nečakáš, tak ťa niekto kopne do kolena a hneď máš odtrhnutý meniskus. Tu bývame zranení ako pri každom inom športe, ale nie je to nič hrozné, že by sme boli nonstop v nemocnici.

Dokedy sa to dá robiť na profesionálnej úrovni?
To je individuálne. Ale väčšina tých, ktorí robia tento šport, dosahujú vrchol v rozpätí 28 až 32 rokov. Vtedy sú svaly, ale aj spôsob, ako rozmýšľate, nastavené najlepšie. Vtedy ste muž, ste teda muž aj v klietke.

Hovoríte, že myseľ musí byť správne nastavená, ako sa psychicky pripravujete pred zápasom?
Z hlavou to je vždy najťažšie, pretože na každého funguje niečo iné. Ja sa sústredím na zápas, vizualizujem si ho, že ako bude prebiehať, čo budem robiť v konkrétnej situácii. Ale veľa závisí napríklad aj od toho, v akom rozpoložení sa v daný deň zobudíte. Musíte všetko podmieniť tomu, že tých pätnásť alebo dvadsaťpäť minút, ktoré zápasíte, zvládnete na sto percent. Ale tiež to nemôže byť stopercentné sústredenie na jeden úder. Pretože keď sa sústredím naň, už nevidím ten druhý. Musíte mať úplne jasnú hlavu, čistú myseľ. A vtedy väčšinou veci robíte stopercentne. Nie ste ani úplne uvoľnený, ani v kŕči. Nemáte v hlave nič, a pritom všetko.

Je niekto s vami pred zápasom a povie vám, že „pokoj, pokoj“ alebo naopak „poďme!“?
Väčšinou si tu musíte povedať sám. Niekto je rád, keď je vyhecovaný, ja som ten typ, čo si to ide užiť. Každý to má inak nastavené, nie každý je „zabijak“. Niekto je kľudas, niekto to berie ako zábavu. Pre mňa je to zážitok, väčšinou si to nastavujem sám. Hlava je v tej chvíli najdôležitejšia. Keď sa bojíte, neurobíte stopercentný výkon. Takisto, keď ste rozptýlený z fanúšikov.

Ja som ako malá „fičala“ na filmoch so Jeanom-Claudom van Dammom alebo Bruceom Leem. Mali ste aj vy niečo podobné, prípadne máte nejaké vzory?
Ako fighteri (bojovníci, zápasníci, pozn. red.) sme sa vždy pozerali do Ameriky, kde je najväčší boom tohto športu. Ja som si svojho času obľúbil Toma Jonesa. Je to vysoký černoch, taký dlhý ako ja, máme podobnú anatómiu – akurát on je o niečo ťažší. Takže to som si kedysi hovoril, že by som chcel byť ako on. Ale čím to dlhšie robíte, tým viac chcete byť sami sebou.

Mnohí v tomto športe si dávajú rôzne prezývky. Vy máte pomerne unikátne meno, až skoro znie ako umelecké.
Mám dlhšie meno, takže schválne si nedávam nejaké stredné, umelecké. Stačí, keď povedia správne Ronald Paradeiser, a bude to super. Lebo už som zažil všelijaké skomoleniny, že ma nazvali Roland alebo Paradízer. Takže im to nekomplikujem nejakým stredným menom. Chvíľku mi hovorili „Drak“, ale to sa pominulo. Som jednoducho Rony a nemám žiadne prezývky.

A nebrali ste to ako výhodu? Pretože to priezvisko je pomerne neobvyklé.
My sme klan Paradeiserov v Gbeloch. A potom na Slovensku už nepoznám nikoho takého. Ale napríklad v Rakúsku, v okolí Kitsee, je skoro každý Paradeiser.

Čo na vaše aktivity hovoria rodičia?
Tatino sa teší, on ma k tomu odmalička viedol. A mamina bola spočiatku proti, nechcela, aby som zápasil, ale zvykla si a teraz chodí na zápasy. Babka je tiež moja veľká fanúšička a dedo mi vždy po zápase zavolá, že toto si mohol robiť inak a toto inak, analyzuje to (smiech). Babka sa vždy spýta, či nie som zranený, ale keď som fit, tak je rada, všetci, aj druhá babka, všetci sa tešia, že robím, čo ma baví.

Už ste hovorili, že ten vrchol je okolo tridsiatky, už ste uvažovali, čo budete robiť potom?
Keď ste športovec, tak sa budete okolo toho hýbať celý život. Možno si o tých desať – pätnásť rokov, ak si svoje odzápasím a budem úspešný, možno založím vlastný „gym“ alebo budem tréner, ale určite sa budem okolo tohto športu hýbať naďalej.

Vy ste pomerne vysoký, je to výhoda?
Čerpám z toho. Mám dlhšie ruky a nohy, takže väčšinou, keď ja udriem, súper ma už netrafí. To je moja výhoda, ale aj nevýhoda, lebo mám zase tým pádom menej svalov. Takže keď mám nižších „nabitých“ súperov, dokážu ma dlhšie držať na zemi. Takže čo je výhoda a čo nevýhoda, je diskutabilné.

Ako často sa dá zápasiť?
Normálny zápas trvá tri kolá po päť minút, zápas o titul päť kôl po päť minút, čo je už dosť dlho. Mal som roky, keď som mal osem zápasov. To sa dá zvládnuť v amatérskej lige, ale keď už začnete byť viac profík a záleží vám na skóre, tak sa chcete pripraviť stopercentne. Optimum sú štyri, maximálne päť zápasov do roka. Tam sa viete naozaj pripraviť, či silovo alebo mentálne, a potom viete na tých zápasoch postupne rásť.