Najvýznamnejšie postavy a udalosti histórie slovenského futbalu HN predstavia v dvanásťdielnom seriáli. V piatej časti sa dočítate o zisku jedinej európskej trofeje v histórii nášho klubového futbalu.
Iba šesť klubov z východnej Európy dokázalo doteraz získať jednu z európskych futbalových trofejí. Tým prvým bol v roku 1969 Slovan Bratislava, ktorý šokoval starý kontinent finálovým triumfom nad španielskym veľkoklubom FC Barcelona 3:2. Je to už takmer 41 rokov, čo kapitán "belasých" Alexander Horváth zodvihol v Bazileji nad hlavu Pohár víťazov pohárov -- trofej, ktorou sa dodnes môže pýšiť len jeden slovenský či český klub. "Neboli sme favorit, no nikoho sme sa nebáli. Je to najkrajšia spomienka v mojej kariére a neprekonaný úspech nášho klubového futbalu," povedal pre HN Ján Čapkovič, ktorý v pamätnom finále strelil tretí gól Slovana.
Strojca úspechu? Kolektív
K výnimočnému víťazstvu priviedol Slovan tréner Michal Vičan. No samotní hráči tvrdia, že o pohár sa zaslúžila najmä vynikajúca atmosféra v mužstve. "Pán Vičan k tomu mimoriadne prispel. No nad všetkým bol kolektív a silná generácia hráčov. Boli sme vyzretý tím, čo sme o rok potvrdili ziskom československého titulu," spomína na najväčší okamih kariéry gólman víťaza PVP Alexander Vencel. Ak by sa dnes podaril slovenskému tímu takýto úspech, jeho hráči by si rozdelili lukratívne odmeny. V minulosti a obzvlášť za éry socializmu to hrdinom z Bazileja nehrozilo. "Dostali sme tuším sedemtisíc korún, čo stačilo asi na tretinu nového auta. A vtedajší premiér nám dal súpravu pohárov, ktoré stáli tak šesťsto korún," hovorí Čapkovič. Okrem neho sa gólovo proti favorizovanej Barcelone vo finále presadil aj Ľudovít Cvetler a Vladimír Hrivnák. Slovan bol považovaný za absolútneho outsidera finále, po príchode jeho futbalistov sa o nich nezaujímal žiaden novinár. "Asi nás nebrali vážne. Našťastie, po triumfe sa karta obrátila a o náš klub sa zaujímala celá Európa," tvrdí Vencel. Tomu z najväčšieho úspechu ostala vzácna relikvia. Ako posledný muž finále sa totiž dotkol finálovej lopty. "Práve preto ostala u mňa a mám ju vo vitríne doma. Takže neprebehne deň, aby som si nespomenul na pamätný triumf," konštatuje Vencel, v súčasnosti tréner brankárov v bratislavskom Slovane.
Zahraničie? Zabudnite
Po úspechu sa o hráčov víťaza PVP začali zaujímať aj zahraničné kluby. No triumf prišiel presne deväť mesiacov po okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy. "Samozrejme, že sme aj toto riešili. Mali sme sen -- po dosiahnutí takéhoto úspechu sa nám otvoria možnosti pôsobiť mimo hraníc krajiny. Nám to však nebolo umožnené," hovorí Vencel. Ten mal už dohodnutý prestup do popredného brazílskeho tímu Botafogo de Futebol. Dokonca si vybavil aj podpisy čelných predstaviteľov komunistickej strany. No jeho odchodu do krajiny samby zabránilo ideologické oddelenie ústredného výboru. "Bolo mi povedané, že nie je možné, aby som takto reprezentoval krajinu. A postihlo to vtedy všetkých... Na toto obdobie človek nerád spomína," hovorí 66-ročný Vencel. Z obdobných príčin nevyšiel prestup ani bratom Jozefovi a Jánovi Čapkovičovcom, ktorých chcel začiatkom 70. rokov získať španielsky klub Espanyol Barcelona. Jedinou cestou k uskutočneniu sna o zahraničí ostala emigrácia. "Lenže už sme mali svoje rodiny, deti. Nevedel som to spraviť, nedokázal som. Mrzí ma, že som sa nenarodil o niekoľko desaťročí neskôr," dodal Ján Čapkovič.