StoryEditor

Systém v športe na Slovensku? Žiadny neexistuje!

17.12.2002, 23:00

V minulej sezóne sa Veronika stala juniorskou majsterkou sveta a niekoľkokrát sa presadila aj vo Svetovom pohári, kde vo švédskom Are dokonca prenikla aj do najlepšej desiatky. Pomohli vám tieto úspechy na zabezpečenie lepších finančných a materiálnych podmienok na túto sezónu?
- Zabezpečenie máme najlepšie, aké sme doteraz mali. Slovenský lyžiarsky zväz nám v spolupráci s olympijskou marketingovou spoločnosťou, s ktorou má Veronika zmluvu, vyšiel maximálne v ústrety a v podstate sme spokojní takmer na sto percent.
V čom sa zlepšili vaše podmienky v porovnaní s minulou sezónou?
- Určite vo finančnom zabezpečení, pretože vlani sa nám stalo, že sme si museli hľadať na niektoré akcie peňažné prostriedky sami, o čo sa už teraz nemusíme starať. Druhým plusom v tejto sezóne je doplnenie nášho tímu o asistenta trénera Vladimíra Kovára.
Čo vám, naopak, chýba k úplnej spokojnosti?
- Potrebovali by sme ešte kvalitnú videotechniku, ktorá pomáha analyzovať tréningy. Táto technika umožňuje súčasne porovnávať dvoch jazdcov, kde sa dá vidieť, na ktorých úsekoch niektorý z nich stráca. To je asi najväčšia vec, ktorá nám v súčasnosti chýba.
Spolu s vaším asistentom a fyzioterapeutom Martinom Sasákom je váš tím už štvorčlenný. Koľko finančných prostriedkov stojí jeho zabezpečenie?
- Náš ročný rozpočet sa pohybuje na hranici dvoch miliónov korún.
V posledných rokoch sa často pripravujete s tímom trojnásobnej olympijskej víťazky Janice Kosteličovej. Na porovnanie, s akým rozpočtom pracuje chorvátske reprezentačné družstvo?
- Pokiaľ viem, celý ich rozpočet je bianko, čo znamená, že im zväz zabezpečí všetko, čo potrebujú. Navyše dostávajú ešte podiel z reklám a každý tréner má zaplatený telefónny paušál v prepočte na naše peniaze v sume 180-tisíc korún.
S výraznejšou pomocou od Slovenského lyžiarskeho zväzu výraznejšie stúpajú aj jeho nároky. Na túto sezónu vám jeho vedenie určilo cieľ umiestniť sa na majstrovstvách sveta do desiateho miesta a na juniorskom svetovom šampionáte získať jednu z medailí. Keďže slalom je dosť špecifická disciplína, kde je od úspechu k totálnemu fiasku neraz veľmi blízko, nebolo by vhodnejšie, keby boli vaše ciele smerované skôr k celému seriálu Svetového pohára než k jednotlivým pretekom?
- Žiaľ, mnoho vecí je u nás takto zaužívaných, aj keď osobne s nimi nesúhlasím. Povedzme, že Veronika skončí na majstrovstvách sveta na pätnástom mieste, a niekto mi povie, že nemala dobre vygradovanú formu. Treba však vziať do úvahy, že formu chcú rovnako načasovať Američania, Francúzi alebo Rakúšania. Chce ju načasovať celý svet, ale niekto musí skončiť prvý, niekto desiaty a niekto aj pätnásty. A teraz kde sa stala chyba? Niekto zle načasoval formu? Nie, v športe sa totiž neraz stáva, že podáte maximálny výkon a napriek tomu sa neumiestnite. Toto však ťažko chápe aj verejnosť, lebo ľudia sa dočítajú, že športovec má na prípravu dva milióny a tie peniaze sú v porovnaní s ich podmienkami obrovské. Ale v porovnaní s nami sú podmienky iných reprezentačných tímov tiež obrovské...
Patríte aj ku kritikom dlhodobého plánovania...
- To je ďalšia vec, do ktorej ma tlačia a s ktorou absolútne nemôžem súhlasiť. Nad dlhodobými plánmi strávim veľa času, začneme trénovať a stačí, keď príde obyčajná chrípka a celý pôvodný plán je rozbitý. Už nemôžeme podľa neho fungovať a musím plánovať odznova. Samotné lyžovanie je jedna veľká improvizácia a rovnaký improvizátor musí byť aj tréner, ktorý musí stavať podľa okolností na postupných krokoch. Plán, podľa ktorého trénoval majster sveta, vám predsa nezaručí, že ak budete podľa neho trénovať, tak sa aj vy stanete šampiónom. S teóriami okolo načasovania formy a dlhodobého plánovania mám stále problémy, myslím si, že sú to len záležitosti, ktorými sa zaoberajú teoretici, aby mali o čom rozprávať a mohli kritizovať.
S akým výsledkom by ste boli osobne spokojný na konci sezóny?
- Želal by som si, aby Veronika potvrdila výkonnosť zo začiatku roka. Pre nasadzovanie do jednotlivých pretekov by bolo dobré, ak by sa udržala v slalomovom rebríčku v prvej tridsiatke, ale pravdupovediac dúfal som a stále verím, že by mohla preraziť aj do prvej pätnástky. Po pretekoch Nor Am Cupu, kde skončila na ôsmom a piatom mieste, sa síce zdalo, že to nebude problém, ale úvodné tri slalomy Svetového pohára (v Park City preteky nedokončila, v Aspene a Sestrieres sa do bodovanej tridsiatky nekvalifikovala - pozn. red.) naznačili, že to nebude jednoduché.
Rekreačných lyžiarov je na Slovensku oveľa viac ako rekreačných hokejistov alebo tenistov. V čom vidíte príčiny, že z tejto základne nedokážeme vyťažiť podobné úspechy, aké dosahujeme v hokeji alebo tenise?
- Najväčší problém je v tom, že lyžiari nemajú svoj priestor na trénovanie. Tieto podmienky boli zabezpečené iba do roku 1989, vtedy bola väčšina lyžiarskych areálov vo vlastníctve klubov. Ich funkcionári sa však nepričinili o to aby prešli do rúk Slovenského lyžiarskeho zväzu, a tak je, žiaľ, väčšina stredísk v súkromnom vlastníctve. Je len pochopiteľné, že ich majitelia sa viac starajú o svoje zisky ako o záujmy športovcov.
Myslíte si, že je šanca, aby sa v dohľadnom čase zlepšil systém na podchytávanie talentov?
- Neviem, či v súvislosti so športom existuje na Slovensku systém, či sa dá vôbec o ňom hovoriť. Možno je tu nejaký systém, ale ten určite nevychováva športovcov. U nás je špičková tenistka Daniela Hantuchová, ktorá však v pätnástich rokoch odišla zo Slovenska a až v zahraničí sa vypracovala na svetovú hráčku. Takže neviem, aký má na jej úspechoch podiel slovenský tenis. Takisto ďalšia tenistka Janette Husárová nebola na Slovensku zlou športovkyňou, ale tie výsledky, ktorými sa zaskvela v tomto roku, dosiahla až po tom, čo odišla trénovať do zahraničia. Rovnako Martina Moravcová by zrejme nebola taká úspešná, ak by neplávala v Amerike...
Bolo by riešením, podobne ako u tenistov, vybudovanie oficiálnej inštitúcie, ktorá by sa starala o talentovanú mládež?
- Tenisti síce majú Národné tenisové centrum, ale doň sa mladí športovci môžu zaradiť až po dosiahnutí prvých dobrých výsledkov. Tie však nevychádzajú zo žiadneho konceptu, sú ponechané iba na náhodu a rodičovskú podporu. Systém či už v tenise alebo v zjazdovom lyžovaní nemôže dobre fungovať, pokiaľ doň budú prúdiť rodičovské peniaze.
V tenise si z oficiálnych odmien dokáže na svoju činnosť zarobiť približne prvých tristo hráčov svetového rebríčka. Ako je to v zjazdovom lyžovaní?
- Myslím si, že do tridsiateho miesta to už určite v ženskom lyžovaní ide. V ekonomicky silnejších štátoch si však na seba zarobia aj pretekárky, ktoré sú v rebríčkoch vyššie, možno až do prvej stovky. Napríklad v alpských krajinách je trh s lyžiarskymi potrebami omnoho väčší ako u nás a preto sa firmám, ktoré sa zaoberajú zimnými športmi a majú výborný obrat, oveľa lepšie uvoľňujú finančné prostriedky. Viem, že v Japonsku sa predáva ročne okolo 20 miliónov párov lyží, čo je výrazný nepomer s našou krajinou, kde žije iba čosi viac ako päť miliónov ľudí. Navyše tri štvrtiny z nich sú radi, že vôbec žijú. Problémom je, že na Slovensku prakticky neexistuje stredná vrstva, ktorá všade udáva tón spoločnosti. Preto sa u nás veľa športového materiálu nepredá, čoho dôsledkom je, že tieto firmy odmietajú sponzorovať lyžiarov, ktorí sa, navyše, pohybujú v druhej polovici štartového poľa.
Reklamnému trhu so športovcami sa na Slovensku veľmi nedarí ani v súvislosti so špičkou, pritom vo svete je športovec výhodným reklamným artiklom...
- Podľa môjho názoru je problém v nedostatočnej legislatíve, ktorá nie je naklonená športu. Na tom majú podiel najmä bývalí športovci, ktorí si po zmene režimu sadli do parlamentu. Rýchlo totiž zabudli, odkiaľ vyšli a starali sa viac o svoje zabezpečenie ako o vytvorenie dobrých podmienok pre športovú reprezentáciu. Na Slovensku sa však všeobecne dosť zabúda, že reklamu nerobia krajine politici, ale športovci. Veď, napríklad, aj prezidenta Rudolfa Schustera vo svete z obyčajných ľudí nepozná takmer nikto, možno okrem Rakúska, kde ho operovali. Pritom už spomínanú Hantuchovú alebo Moravcovú pozná celý svet. Samozrejme, tým nechcem poukazovať na súčasného prezidenta alebo na jeho predchodcu Michala Kováča, rovnaké to totiž bolo aj za bývalého režimu. Ani vtedy nikto nepoznal Gustáva Husáka, ale všetci vedeli, kto je Ivan Lendl alebo Martina Navrátilová. Je to logické, pretože oveľa viac ľudí sleduje športový svet ako politickú scénu. Ale aj preto si myslím, že by legislatíva mohla viac pomáhať športovcom, ktorí reprezentujú štát.
Veronika Zuzulová
Nar.: 15. júla 1984
Miesto nar.: Bratislava
Klub: SKI-ZU Bratislava
Značka lyží: Rossignol
Najväčšie úspechy v slalome: 1. miesto na MSJ 2002 v Tarvisiu, 2. miesto v celkovom hodnotení EP 2001/2002, 10. miesto v pretekoch SP v Are, 23. miesto v celkovom hodnotení SP 2001/2002
Tréner: Timotej Zuzula
Asistent trénera: Vladimír Kovár
Fyzioterapeut: Martin Sasák

menuLevel = 1, menuRoute = sport, menuAlias = sport, menuRouteLevel0 = sport, homepage = false
02. január 2026 00:05