Kedy ste sa naposledy po hokejovom zápase rozplakali a ovládli vás emócie tak, ako teraz po súboji s Dánskom?
Naposledy na olympiáde vo Vancouvri, keď sme prehrali v súboji o bronzové medaily. Toto sú pre mňa veľmi ťažko opísateľné chvíle. Chcem sa poďakovať ľuďom, pretože napriek tomu sklamaniu z nepostupu do štvrťfinále prišli, vytvorili úžasnú atmosféru, kričali moje meno. To sú úžasné veci, ktoré si budem pamätať do konca života. Veľmi ďakujem.

Prekvapilo vás, že po tých výsledkoch a výkonoch bolo na duel s Dánmi, ktorý sa začal krátko popoludní, vypredané hľadisko?
Nečakal som to a nevedeli sme, ako sa fanúšikovia zachovajú. Chceli sme sa im v prvom rade odvďačiť víťazstvom za ich skvelú podporu počas turnaja. Mali sme šance, hrali sme dobrý hokej proti Dánom. Bolo náročné psychicky sa na to pripraviť, a preto ďakujem chalanom, že sme to spoločne uzavreli triumfom.

Teraz ste predviedli úplne iný, lepší hokej ako v predchádzajúcich stretnutiach na šampionáte.
Hrali sme už uvoľnene, čo bolo asi viditeľné... Ten turnaj mohol vyzerať úplne inak, ak by nám vyšli niektoré zápasy. Nehovorím, že proti Česku – tam sme hrali zle. No Nemcom či Rusom sme boli minimálne vyrovnaným súperom. Už s tým nič nespravíme, aj ja som si rozlúčku predstavoval ináč. Ale aj táto bola úžasná.

Počas vyše pätnástich rokov ste prežili úspechy aj pády nášho hokeja. Ktorý moment v reprezentačnej kariére je tým najhorším?
Práve ho prežívam, neúspech na domácom šampionáte. Strašne to bolí a keď človek počuje, ako mu ľudia prajú napriek zlým výsledkom, tak sa nedajú udržať emócie. Naopak, medzi najúspešnejšie okamihy kariéry patrí jednoznačne zisk bronzu z Helsínk 2003, to víťazstvo proti Čechom a štvrtá pozícia na minuloročnej olympiáde vo Vancouvri.

Ešte pred pamätným Vancouvrom ste chceli ukončiť kariéru. Neľutujete?
Vôbec nie, skôr naopak. Minulý rok ma posunul hokejovo úplne niekde inde, už som bol presvedčený, že sa na ľad nevrátim. Vďačím hlavne mojej žene, rodine a rodičom, že ma prehovorili ešte na tento rok. Nebyť mojej ženy, takéto emócie nezažijem, aj keď je to obrovské sklamanie...

Ak by ste mohli počas šampionátu niečo zmeniť na našej hre, ktorá nám priniesla štyri prehry, čo by to bolo?
Mali sme sa vyvarovať zbytočných vylúčení, ktorých bolo asi príliš veľa. Tie vysoké hokejky, sekania a iné fauly nás dostali tam, kde sme. To ukazuje, ako každý veľmi chce a mali sme také zviazané ruky. Nebola to z našej strany taká ľahká hra, ako napríklad na olympiáde.

Najviac kritizovaným mužom za neúspech je kanadský kouč národného tímu Glen Hanlon? Oprávnene?
Kritiku si zaslúžime my všetci, odo mňa až po posledného hráča. Pán Hanlon je super človek. Nehrali sme to, čo sme mali hrať. To vôbec nie je vina trénera tak, ako sa to prezentuje. Ani ja som nehral tak, ako som mal. A okrem Laca Nagya si iné nemôže povedať nikto. Tá psychika a tlaky sa ukázali na každom z nás.

https://www.youtube.com/embed/auIOoP7QQhw

Nerozmyslíte si svoje rozhodnutie o ukončení reprezentačnej kariéry?
Nie, nie. Ja som sa už rozhodol. Chcem sa venovať svojej rodine, deťom, a verím, že jedného dňa sa na svoje deti pôjdem pozrieť na takéto podobné podujatie. Budem rád pomáhať hokeju na Slovensku, Dukle Trenčín. Ten hokej ide u nás strašne dole kopcom, čo ukazujú výsledky reprezentácie do 18 aj 20 rokov. Talenty nevyrastajú a naša generácia sa bude snažiť, aby sme nepadali čoraz nižšie.

Viete si predstaviť, že budete v budúcnosti v pozícii Petra Bondru ako generálny manažér reprezentácie?
Nikdy nehovor nikdy, ale skôr nie. Chcem si hlavne oddýchnuť, venovať sa rodine a pripraviť sa ešte na jednu sezónu na klubovej úrovni v Jaroslavli, a potom sa uvidí, čo bude ďalej. Chýbajú mi turnaje syna a dcéry, ktoré kvôli hokeju nestíham, takže na to sa po jej skončení teším.

Kde skončil reprezentačný dres, v ktorom ste odohrali posledný duel vašej bohatej kariéry?
Daroval som ho ľuďom do hľadiska, takže neviem, u koho konkrétne skončil. Fanúšikovia si ho zaslúžia a aspoň takto som sa im chcel odvďačiť za úžasnú podporu, ktorú predvádzali počas celého šampionátu. Teším sa z toho, že som mohol posledný duel v národnom tíme odohrať po boku takých hráčov, ako je Majo Hossa a Majo Gáborík.

Prvýkrát v kariére ste hrali majstrovstvá sveta doma. Bol to jeden z dôvodov nášho neúspechu?
Myslím si, že áno. Nedarilo sa nám skórovať a potrebovali sme akýkoľvek šťastný gólik, ktorý by nás naštartoval. Taký sa nám podaril Richardom Zedníkom až teraz, v poslednom zápase, keď už o nič nešlo. Prišlo to však už neskoro.

Kedy ste cítili najväčšie utrpenie počas tohtoročného podujatia?
V tých posledných zápasoch. Posledných šesť dní bolo pre mňa aj ostatných chalanov veľmi náročných. Trápili sme sa, nespávali a ukázalo sa, že niekedy ani tabletky na spánok nepomáhajú.

Budete sledovať zvyšné stretnutia na majstrovstvách sveta?
Vôbec nie, nebudem. Budem fandiť mnohým kamarátom v iných tímoch, ktorých tu mám, nech sa im podarí získať titul. Prečo by som im to nedoprial? Nemám problém fandiť dobrému mužstvu, ale nejako extra sledovať to nebudem.

Premietali ste si kariéru v drese Slovenska predtým, ako ste naskočili do posledného duelu?
Nie. Ale tie emotívne chvíle boli vtedy, keď som z tribún počul svoje meno a prišli za mnou chalani ako Marián Hossa a Michal Handzuš. S nimi som toho veľa odohral a strávil veľa času. Tieto sekundy ma tak rozcítili.

Kedy ste mali počas pôsobenie v národnom tíme, NHL či Rusku z hokeja najväčšiu radosť?
Práve tento rok, na olympiáde a vo Vancouvri. V St. Louis Blues som prežíval krásne chvíle s Mišom Handzušom, Ľubom Bartečkom či Lacom Nagyom. V Los Angeles to bol zas Ľubomír Višňovský. V každom roku nájdem niečo pekné, ale tá olympiáda – tá bola nezabudnuteľná.

Počas šampionátu sa neoficiálne hovorilo, že sú medzi vami v kabíne problémy. Boli?
Vôbec nie, my sme tu boli super partia. Ktorýkoľvek z chalanov môže zavolať a vie, že pre neho urobí čokoľvek. Som rád, že som to mohol zažiť a verím, že zopár z týchto chalanov ešte v budúcich rokoch vytvorí nejaký silný tím, ktorý bude pomýšľať na úspech. Možno sa ešte niečo uhrá.

Lenže takýto silný tím, aký ste vytvorili teraz v Bratislave, sa už asi sotva poskladá.
Je to tak, nemáme tu žiadne talenty a náš hokej nenapreduje. Za týchto pár týždňov, aj keď sme hrali zle, sa ľudia dali dohromady a fandili hokeju. Myslím si, že by si mali kompetentní vstúpiť do svedomia a pomôcť hokeju a športu celkovo. Ľudia tým žijú, preslávili sme Slovensko a malo by sa viac pomôcť klubom. Zatiaľ je to úplná katastrofa.

Čo bude robiť Pavol Demitra o takých päť rokov, keď už naozaj nebude aktívnym hokejistom?
Chcem sa venovať hokeju, Dukle Trenčín a mládeži. Každého hnevá tento stav, že národný tím do osemnásť rokov vypadne z elitnej kategórie, dvadsiatka sa trápi – tie talenty nevyrastajú. Neexistuje super špička, ako bol Majo Gáborík. To tu chýba, treba pracovať s mládežou. Chce to viac peňazí a potrebovali by sme niekoho, kto by sa do toho konečne poriadne obul.