Sedem mesiacov pozeral na steny z lôžka v nemocničnej izbe. Nemohol sa hýbať. Osudná autonehoda v roku 1993 mu totiž porušila miechu. Predtým sa venoval biznisu a v mládežníckych kategóriách hrával futbal. Po dlhotrvajúcom liečení sa k športu vrátil. Na vozíčku. A postaral sa o unikátny príbeh. Dnes je totiž hendikepovaný stolný tenista Ján Riapoš trojnásobným zlatým paralympijským víťazom.
Doteraz posledný najcennejší kov vybojoval práve teraz na hrách v Londýne. Okrem toho, že Riapoš patrí medzi našich najúspešnejších telesne postihnutých športovcov, je aj šéfom nášho paralympijského výboru. „Po tom, čo sa stalo, som mal chuť v živote ešte niečo dokázať. Chcel som ľudom ukázať, aby nestrácali vieru,“ tvrdí pre HN 43-ročný stolný tenista po triumfe v dvojhre.
Nový život mu vyšiel
Ako malé dieťa bol pohybovo nadaný. Robil viaceré športy, a keďže jeho rodičia postavili dom 50 metrov od futbalového ihriska, hrával futbal. Až do vojny. Po nej sa v roku 1990 vrhol na podnikanie. „Rok predtým prišla politická aj názorová zmena. Medzi prvými som začal podnikať v oblasti recyklácie farebných kovov. Bol som živnostník,“ hovorí Riapoš. Lenže o štyri roky neskôr prišlo rozdelenie republiky. „My prví podnikatelia sme vtedy asi neboli dostatočne pripravení do nového prostredia, investovali sme veľa energie a podcenili všetko ostatné. No a organizmus si to odniesol,“ vysvetľuje rodák z Brezna.
14. február 1993 mu zmenil život. Ráno o šiestej zaspal za volantom, s autom spadol do priekopy a narazil do stromu. „Organizmus neoklamete. Nedal som mu, čo som mu mal dať. Zaťažil som ho, a zlyhal,“ hovorí. Po liečení v národnom centre v Kováčovej však chcel Riapoš začať nový život. Vtedy však ešte nevedel, že už nebude nikdy chodiť. „Keď sa vám poruší miecha, už nie je cesty späť. Už to nikdy nebude ako predtým. Tesne po autonehode som to však netušil. Myslel som si, že neskôr sa ešte uzdravím,“ spomína Riapoš.
Najhoršie chvíle
V nemocnici prežíval v tom čase najhoršie chvíle života. „Keby mi vtedy niekto povedal, že o jedenásť rokov získam ako stolný tenista zlato, tak mu poviem, že je blázon.“ Náš športovec však mal veľkú túžbu ešte niečo dokázať. „Vďaka ľuďom, ktorí boli v Kováčovej, som začal opäť športovať. Skúšal som viacero športov. V rámci môjho postihnutia som sa rozhodol pre stolný tenis. Mohol som ho totiž hrať aj doma,“ vysvetľuje Riapoš.
O tri roky neskôr sa prebojoval na svoje prvé paralympijské hry v kariére. „Mal som chuť niečo zmeniť. Chcel som búrať bariéry.“ Vtedy v Atlante ešte medailu nezískal. Potom na každej ďalšej paralympiáde už áno. Vo svojej zbierke ich má štyri, z toho tri najcennejšie.