„Si rodina s bývalým kanonierom Washingtonu a strelcom zlatého gólu zo šampionátu v Göteborgu 2002?“ Takúto otázku dostal talentovaný 18-ročný hokejový útočník Radovan Bondra mnohokrát. Odpoveď je nie. S Petrom Bondrom nie je priamy príbuzný. Ale veľmi rád by sa v hokejovej kariére aspoň priblížil k tomu, čo dosiahol jeho slávny menovec. No a rok 2015 môže byť v tomto úsilí nášho juniorského reprezentanta prelomový. V januári totiž vybojoval bronz na šampionáte do 20 rokov, v apríli sa tešil s Košicami zo zisku titulu v extralige a júli si ho vo vstupnom výbere talentov draftoval víťaz Stanleyho pohára Chicago Blackhawks. Nateraz posledný krok na ceste za vysnívanou NHL urobil pred dvoma týždňami. Odišiel do Kanady, kde bude hrať juniorskú súťaž Western Hockey League v tíme Vancouver Giants. „Všetko je tu super, aj podmienky na prípravu, aj život v kanadskej rodine. Akurát som musel týždeň čakať na zatúlanú batožinu,“ povedal pre HN po prvých dňoch v Kanade Radovan Bondra.

Talent z dedinky

Bondra pochádza z malej obce Zemplínska Nová Ves, ktorá má 900 obyvateľov. Tajomstvá ľadového hokeja začal odhaľovať od svojich piatich rokov. „Raz som Radkovi povedala, že syn môjho kolegu hrá hokej v Trebišove, či by sa nechcel pozrieť. Zapáčilo sa mu to natoľko, že o pár dní tam nastupoval do prípravky,“ povedala pre HN mama slovenského reprezentanta, ktorý štartoval vo výberoch do 16,18 aj 20 rokov. Od útleho veku sa tak stal pre rodičov hokej finančne náročnou záležitosťou – takmer každý deň totiž museli cestovať na tréningy do 15 kilometrov vzdialeného Trebišova, kde Radovan začal chodiť aj na základnú školu. Jeho hokejový talent potvrdzovala skutočnosť, že v štrnástich rokoch boli jeho spoluhráčmi v mužstve Trebišova o štyri roky starší chlapci. Prvý veľký zlom v jeho kariére nastal po účasti Bondru na najväčšom turnaji juniorov na svete, kanadskom Pee Wee. Stal sa totiž najproduktívnejším hráčom výberu Slovenska. „Odporučil mi ho Michal Krúpa, dnes skaut Montrealu Canadiens, ktorý s ním bol na turnaji Pee Wee v Kanade v roku 2010,“ uviedol pre HN Bondrov manažér Peter Kadleček. Trebišov bol už pre ďalšie napredovanie vtedy deviataka na základnej škole pritesný. Už v spolupráci s Kadlečekom prestúpil do jedného z top slovenských klubov, do Košíc.

Objav juniorskej súťaže

Už v pätnástich rokoch meral Bondra 192 centimetrov a svojho manažéra zaujal najmä dobré korčuľovanie, robustná postava a gólová efektivita. Tú potvrdzoval aj od prvých momentov v mládežníckom tíme Košíc. Stal sa objavom dorasteneckej ligy – v prvej sezóne strelil 14 gólov, v druhej zaznamenal dokonca 37 presných zásahov v 38 stretnutiach. Výnimočná bilancia mu zabezpečila miesto v projekte reprezentácie do 18 a neskôr aj do 20 rokov. V dvadsiatke sa dočkal doteraz najväčšieho úspechu v kariére – bol členom bronzového tímu z januárových majstrovstiev sveta v Kanade. Pár dní nato absolvoval debut v extralige mužov. Odohral v nej 30 zápasov a s Košičami sa tešil zo zisku majstrovského titulu. A prišiel júl, a ďalší pamätný moment v jeho kariére. „Také napätie ako pri drafte NHL som v živote nezažila,“ spomína na deň, keď si kluby vyberajú talenty z celého sveta, jeho mama. Bondra sa dočkal, v piatom kole si ho vybralo Chicago. Manažér Kadleček krátko nato odporučil Bondrovi, aby sa ďalej hokejovo vyvíjal v zámorí. Dohodol mu možnosť pôsobiť v známej kanadskej juniorskej súťaži Western Hockey League v tíme Vancouver Giants. „Chceli sme ho dostať do mužstva, kde si zvykne na nový štýl a kde ho takpovediac dajú do laty. Až v Kanade totiž mladí Slováci zistia, čo to je konkurencia,“ vysvetľuje Kadleček.

Vzdialený sen o NHL

Aj keď v posledných mesiacoch sa podarilo Bondrovi spraviť niekoľko dôležitých krokov smerom k NHL, má do nej ešte pekelne ďaleko. „Teraz je dôležité, aby sa dokázal presadiť v drese Vancouvru a získal nováčikovský kontrakt s klubom NHL,“ hovorí manažér. Do Kanady odcestoval Bondra v predstihu, niekoľko týždňov pred začiatkom predsezónneho kempu. „Chcem sa tu čo najlepšie aklimatizovať. Zatiaľ tu máme také voľné tréningy, lebo tréneri s nami nemôžu byť na ľade, pokiaľ sa nezačne kemp mužstva,“ vraví Bondra. Zvyká si na nové prostredie, kanadskú rodinu, v ktorej bude žiť, nový štadión a tréningové priestory. Na druhej strane si doma na synov odchod zvykajú ťažšie. „Keď bol doma, všetci sme žili hokejom, prežívali jeho úspechy aj sklamania. Teraz, keď si predstavíme, že ho určitý čas neuvidíme, bude to dosť ťažké,“ konštatuje mama reprezentačného útočníka. Na druhej strane syna vo všetkých smeroch podporujú a chápu, že ak chce jedného dňa vyskúšať slávnu NHL, juniorská súťaž v Kanade mu k splneniu tohto cieľa môže výrazne pomôcť.

DOTAZNÍK

Prvé peniaze putovali na nákup automobilu

Má osemnásť rokov a už sa môže pýšiť bronzovou medailou zo svetového šampionátu dvadsaťročných aj titulom zo slovenskej extraligy. Ten si vybojoval 18-ročný Radovan Bondra v drese Košíc. „Po presune do seniorského tímu som začal zarábať prvé väčšie peniaze,“ tvrdí pre HN Bondra.

Aké pocity ste prežívali po tom, keď ste zarobili prvé peniaze?

Bolo to super. Konečne začali roky odriekania, driny a tvrdého tréningu prinášať aj prvé ovocie vo forme finančnej odmeny.

Kedy ste sa dočkali po prvýkrát takejto odmeny?

Bolo to zhruba pred dvoma rokmi ešte v juniorských reprezentáciách Slovenska. Tam sme dostávali za účasť na majstrovstvách sveta nejaké drobné. Tie prvé väčšie peniaze prišli až po tom, čo som sa dostal v tomto roku do A-mužstva extraligového mužstva Košíc.

Aká bola výška prvej mesačnej výplaty v tíme víťaza posledných dvoch ročníkov našej hokejovej extraligy?

Ak si dobre spomínam, tak to bolo okolo päťsto – šesťsto eur.

Čo ste si z týchto peňazí zarobených hokejom kúpili?

Ak si dobre spomínam, z tých prvých to bol mobilný telefón. Neskôr sme sa aj s rodičmi poskladali na môj prvý automobil.

Čo by ste chceli dosiahnuť v hokejovej kariére – aké máte ciele?

Ja mám v hokeji len tie najvyššie ciele. Takže tak ako doteraz chcem postupovať v kariére krok za krokom. Neustále sa posúvať vyššie a hokejovo napredovať.

Mnohí hokejisti hrozia kvôli sporom s vedením zväzu bojkotom reprezentácie Slovenska. Ako by ste zareagovali na pozvánku do národného tímu?

Do tých sporov sa veľmi nemotám, keďže mám len osemnásť rokov a stále som ešte len juniorom. Ale ak by prišla pozvánka do seniorskej reprezentácia, určite by som ju prijal. V mojom mladom veku by som určite nemal problém hrať za Slovensko. Bol by som vďačný za takúto príležitosť.