Vo veku 84 rokov zomrel po dlhej chorobe legendárny ruský hokejový tréner Viktor Tichonov. Informovala o tom agentúra Tass s odvolaním sa na materský klub úspešného kormidelníka CSKA Moskva. Ruské médiá predtým často informovali o jeho zlom zdravotnom stave.
Tichonov sa narodil 4. júna 1930 v Moskve a stal sa symbolom zlatej éry hokeja v niekdajšom Sovietskom zväze. Pod jeho vedením získala "zborná" v rokoch 1978 až 1992 osemkrát titul majstrov sveta a tri olympijské víťazstvá. Od roku 1998 je zapísaný v hokejovej Sieni slávy IIHF. Informovala agentúra DPA.
Pre jedných bol Viktor Tichonov tyranom, ktorý zo svojich zverencov urobil takmer nevoľníkov. Podľa iných patril k najlepším trénerom histórie. Rozporuplný muž každopádne vyvolával emócie.
Okolo neho kolovalo množstvo pikantných historiek – o jeho tvrdosti, neústupnosti, diktátorských sklonoch ... Veľa hráčov s ním malo problém, veľa hokejistov ho však aj bezhranične ctilo.
Napríklad v roku 1996 zhruba dvadsiatka ruských hokejistov z NHL na čele s Igorom Larionovom a Viačeslavom Fetisovom odmietlo akceptovať Tichonova ako asistenta trénera u ruského mužstva, ktoré sa formovalo pred olympiádou v Nagane. Vyčítali mu, že údajne bránil odchodu do NHL.
V tom istom roku naopak iná hviezda, Alexej Kasatonov, a niekoľko ďalších hráčov pôsobiacich v severoamerických kluboch, oznámilo ochotu sa vrátiť do CSKA Moskva, avšak iba v prípade, ak ho povedie práve Tichonov.
Počas svojej aktívnej kariéry býval obrancom moskovských tímov CSKA, Burevestnik, VVS a Dynamo. Štyrikrát sa stal majstrom ligy, v roku 1950 bol vyhlásený najlepším hokejistom ZSSR.
Preslávil sa však hlavne ako kouč, pod jeho vedením získalo reprezentačné mužstvo zlato na majstrovstvách sveta v rokoch 1978, 1979, 1981 - 1983, 1986, 1989, 1990 a vyhralo olympijské hry 1984, 1988 a 1992.
V civile sa na striedačke začal pohybovať v roku 1964, kedy sa stal asistentom (mladším trénerom) v Dynamu Moskva, potom prevzal pozíciu hlavného trénera v klube Dinamo Riga. Lotyšský tím doviedol z druhej ligy do najvyššej sovietskej súťaže.
V roku 1977 sa stal na želanie najvyššieho sovietskeho politického vedenia (údajne samotného vodcu Leonida Brežneva) hlavným trénerom CSKA Moskva a hokejovej reprezentácie. Ako tréner získal s armádnym CSKA, do ktorého si mohol vyberať najlepších hráčov z celého sovietskeho impéria, celkom trinásť titulov. Domácej lige kraľoval jeho tím nepretržite v rokoch 1977 až 1989.
V lete roku 1996 ho vtedajší šéf ruského športu Alexander Baranovskij zbavil funkcie v CSKA, ale Tichonov sa nevzdal a založil vlastnú rovnomenný klub. Od bývalého ministra obrany Igora Sergejev získal finančnú podporu a so svojimi odporcami začal súdne konanie. A v roku 2002 sa dočkal triumfálneho návratu. Po šesťročnej existenciu kluby s identickým názvom CSKA fúzoval a Tichonov bol potom až do mája 2009 prezidentom klubu.
V zahraničí však bol Tichonov známy predovšetkým ako tréner úspešnej reprezentácie, jeho kamennú tvár zo striedačky, kde stál vždy priamo u manitinelu pred hráčmi, si vybaví snáď každý fanúšik hokeja z 70. až 90. rokov minulého storočia. Zbornej sa ujal v roku 1977 a skončil v roku 1994 po olympijských hrách v Lillehammeri. Okrem troch olympijských a ôsmich svetových titulov získal aj množstvo druhých a tretích miest. K najcennejším úspechom býva zaradené aj víťazstvo na Kanadskom pohári v roku 1981.
K reprezentácii sa Tichonov ako hlavný kouč vrátil ešte v roku 2003. O rok neskôr, po neúspechu na majstrovstvách sveta v Prahe a Ostrave (Rusko skončilo desiate), bol preradený do funkcie trénera zodpovedného za všetky ruské reprezentačné výbery.