Dlhé dve desaťročia čakalo Slovensko na prvého olympijského víťaza mimo divokej vody. Ukončil ho v závere hier v Riu chodec Matej Tóth – potvrdil úlohu favorita a po vlaňajšom zisku titulu majstra sveta získal v chôdzi na 50 km aj olympijské zlato.
Ktoré zo zlatých medailí bolo náročnejšie vybojovať – tú z vlaňajšieho šampionátu v Pekingu alebo olympijské z Ria de Janeiro?
Tieto olympijské preteky boli náročnejšie a najdôležitejšie je, že olympijské zlato má omnoho vyššiu cenu ako to za titul majstra sveta. Určite som sa aj z hľadiska celého roka viac nadrel na víťazstvo v Riu.
Narážate asi na zranenie holennej šľachy, s ktorým ste sa borili. Bolo by na výkone vidieť, ak by ste do prípravy naskočili povedzme o dva týždne neskôr?
Ono bolo naozaj tak na hrane, že ak by sa môj návrat posunul o týždeň, už by som sa takto nedokázal pripraviť. Bolo to v hodine dvanástej, keď sme začali trénovať a stihli porobiť všetko potrebné. Bolo to na hrane – tam nešlo ani tak o týždne, ako o dni.
Chýbali by vám nachodené kilometre?
Určite áno. Navyše dostať sa do správnej športovej formy, akú som mal vlani na šampionáte v Pekingu, tiež chvíľu trvá.
Čo prinesie vaše olympijské zlato pre slovenskú atletiku, resp. čo si želáte, aby jej prinieslo?
Aby pokračovala v rozlete ako doteraz. Mám pocit, že nielen vďaka tomuto zlatu, ale že posledné tri-štyri roky je naša atletika úspešnejšia ako predtým. Olympijský víťaz je ešte viac spoločensky vnímaný ako majster sveta. Veríme, že ako bola naša generácia motivovaná Pribilincom, ďalšie talenty budú motivované mojím víťazstvom.
Slovenskí atléti sa pred vami nedočkali žiadneho veľkého víťazstva. Pomohli ste k začiatku novej, úspešnejšej ére našej atletiky?
Nepokladám sa za nejakého prelomového muža generačnej výmeny v tomto športe. Patrím skôr medzi tých, čo sú teraz na vrchole a pomaly končia. Verím, že prídu nové talenty, aby nadviazali na úspechy a nezostalo to len pri tomto olympijskom zlate.
Kto má najbližšie k tomu, aby nadviazal na vaše medailové úspechy?
Určite kladivár Marcel Lomnický, ktorý tu v Riu skončil piaty – ten môže točiť kladivom ešte zopár rokov. Medzi talentmi by som spomenul bežkyňu Michaelu Peškovú, no je ich viac. Teraz musíme klásť dôraz na to, aby rástla členská základňa. Nechceme sa spoliehať iba na pár individualít. Dobrý reprezentačný tím potrebujeme poskladať z väčšieho počtu nádejí.
Kedy vám bolo počas zlatej päťdesiatky na trati najhoršie?
Nemal som ani jednu vážnejšiu krízu, ale celý čas som išiel na hranici svojich schopností. Preto som nebol schopný reagovať na početné nástupy súperov. Najhoršie to bolo v úplnom závere – na jednej strane to bolo krásne a emotívne, ale na druhej to už to asi bolo za hranicou mojich normálnych ľudských možností. Z organizmu som v posledných kilometroch vytlačil niečo navyše. Ako som v tých chvíľach prekonal sám seba, rozhodlo o tom, že mám zlato.
Po vlaňajšom titule z Pekingu ste mi povedali, že odmenu použijete na splatenie dlhov. Teraz získate za zlato 45-tisíc eur, čo urobíte s nimi?
Priznám sa, že nemám predstavu. My sme s manželkou veľmi rodinne založení, takže prémia pôjde na nejaké rodinné zabezpečenie, alebo na oddych pre deti. Ale čo presne s odmenou urobím, ešte neviem.
Ak by ste mali menovať jedinú vlastnosť, ktorá z vás urobila olympijského šampióna, ktorá by to bola?
Som prototypom trpezlivosti a cieľavedomej práce – takže asi tá cieľavedomosť. Počas celej kariéry idem krok za krokom, žiadne revolučné metódy v tréningu nepoužívam. K úspechom som sa dostal prirodzeným vývojom. Kľúčové pre úspech je, aby všetko do seba zapadlo. Mám skvelých rodičov, trénera a fantastické podmienky v Dukle Banská Bystrica.
Keď legendárny chodec Jozef Pribilinec vybojoval zlato v chôdzi na 20 km v Soule 1988, mali ste päť rokov. Ovplyvnil vás v kariére tento jeho triumf?
Keďže som bol malý, nepamätám sa, ako sa to celé udialo. No môj prvý tréner Peter Mečiar nám jeho víťazstvo pustil hneď po prvom tréningu na videu. To bola pre nás obrovská motivácia, a rovnako aj dokument o chôdzi a trénerovi Benčíkovi. Poznal som ho od slova doslova, spieval som si oficiálnu hymnu soulskej olympiády. Pribilincovo zlato bol kľúčový moment, prečo som sa rozhodol pre chôdzu a vždy som chcel dosiahnuť to, čo on.
O štyri roky v Tokiu budete mať už 37 rokov. Pokúsite sa o obhajobu olympijského zlata?
V tejto disciplíne nie je dôležitý počet rokov, ale ako vám funguje organizmus. Ja si momentálne viem len ťažko predstaviť, že absolvujem ďalší štvorročný cyklus. S trénerom aj s ľuďmi v tíme sme sa rozhodli, že ideme rok za rokom.
Pôjdete teda na ďalšie olympijské hry?
Radi by sme išli do Tokia, ale neviem na to teraz odpovedať. Netuším, ako mi bude slúžiť zdravie. Chôdza ma stále baví a napĺňa, a tie úspechy posledných rokov sú motivujúce. No zase keď budem mať takú sezónu vytrápenú zraneniami ako teraz, tak už nemá veľký význam to siliť a ničiť si zdravie.