Športové súťaže dosahovali najvyššiu úroveň v bazénoch, na ováloch aj v telocvičniach. Prekonaných bolo takmer 100 svetových a olympijských rekordov, a hry sa (zatiaľ) javia byť v podstate bez dopingových škandálov. Skrátka druhýkrát za dva roky Brazília ukázala, že dokáže úspešne hostiť veľkú medzinárodnú športovú akciu, napísal spravodajský server BBC News.
Poloprázdne športové areály
Oveľa ťažšie však je posúdiť, koľko Brazílčanov sa do hier zapojilo alebo sa cítilo byť ich súčasťou. Na akciách organizovaných pod holým nebom alebo v fanúšikovských zónach v starom prístave v Riu sa schádzali davy tisícov miestnych obyvateľov - zvlášť cez víkendy, alebo keď sa na veľkoplošných plátnach vysielali brazílske zápasy vo futbale alebo volejbale.
Avšak v mnohých olympijských športových areáloch roztrúsených po Riu bola realita veľmi odlišná. Mnoho štadiónov vyzeralo poloprázdnych, a to aj v prípade, že olympijskí oficiálni činitelia hlásili, že sú vypredané. Tisíce prázdnych sedačiek civeli do kamier v neskorších fázach tenisového turnaja, atletických finálových pretekov a dokonca aj zápasov plážového volejbalu.
Olympijskí činitelia potom pripisovali mnoho z prázdnych sedačiek sponzorom, ktorí nevyužili alebo neodovzdali ďalej plný počet svojich pridelených vstupeniek. Ďalší dôvod spočíval v skutočnosti, že Brazílčania nechodia na športy, ktoré ich tradične príliš nezaujímajú, ako je pozemný hokej, badminton alebo ragby.
Avšak ešte oveľa častejšie sami miestni pripisovali vinu príliš drahým vstupenkám. Ich ceny na najobľúbenejšie zápasy či športy šplhali v prepočte na 250 eur, čo je v Brazílii viac ako dvojmesačná minimálna mzda. Zájsť sa osobne pozrieť na olympiádu tak jednoducho bolo mimo možnosti mnohých obyvateľov Ria.
Príčina hnevu a bezmocnosti
Tí, čo sa rozhodli a mohli si olympiádu dopriať, denne prúdili ku športoviskám v podobe ľudského mora sfarbeného do brazílskych farieb - zelenej a žltej - aj keď cestou do Olympijského parku museli prejsť po improvizovanej rampe balansujúcej na lešení kúsok od kanála plného nespracovaných splaškov. Čakali v dlhých radoch pod pražiacim slnkom, kým ich prehľadá ochranka, alebo kým si budú môcť kúpiť kúsok predraženej mrazenej pizze.
"Možno tieto hry neboli tak hladké a bezproblémové ako v Londýne alebo Pekingu," povedal denníku Washington Post 24-ročný IT technik Vinicius Machado, keď popíjal pivo pri piknikovom stolíku v Olympijskom parku. "Ale zvládli sme to a ešte sme si to užili. Urobili sme to po svojom a urobili sme to dobre," dodal.
Nie všetci však s jeho názorom súhlasia. Pre mnoho ďalších ľudí bola olympiáda nielen nepopulárna, ale predovšetkým príčinou hnevu a bezmocnosti. Rio je mesto značne nerovných možností, a tí menej šťastní museli často pod silným tlakom ustúpiť ambicióznom olympijským projektom. Desiatky tisíc rodín, predovšetkým potom tých z chudobných štvrtí, boli vysťahované.
"Nemám čas sledovať olympiádu," povedal 25-ročný Jefferson Nascimento, ktorý davu prúdiacemu na stanici v Riu predával džús a občerstvenie. "Ale nemyslím si, že je to úspech."
Posledných niekoľko rokov bolo pre Brazíliu veľmi ťažkých, sprevádzaných ekonomickou recesiou, pouličnými protestmi, stúpajúcim násilím, chaosom a uťahovaním opaskov. A mnohí preto pochybovali, či stojí zato vložiť značné množstvo financií do organizovania nákladnej olympiády.
"Rio už predtým malo problémy s peniazmi a olympiáda to ešte zhoršila," povedala denníku Washington Post 16-ročná Paloma Resendeová. "Bolo fajn mať tú olympiádu, ale toto nebola správna doba. A po olympiáde sa všetko ešte zhorší."
Víťazstvá aj bizarnosti
Mesto si rozhodne môže pripísať niektoré víťazstvá. Mnohí chválili novú linku metra, rýchle autobusové linky i novo prebudovanú oblasť prístavu. A potom tu bola séria zlých a bizarných vecí. Tuto zablúdená guľka, tamto kusy ľudského tela na pláži. Zelená voda v bazénoch, napadnutý autobus s novinármi. Správy o olúpených športovcoch a tréneroch - plus americký plavec Ryan Lochte, ktorý musel priznať, že si správu o ozbrojenom prepadnutí "tak trochu vymyslel".
Pred začatím olympiády v Riu predpovedali niektorí pozorovatelia celú sériu problémov, ktoré by mohli vyústiť v katastrofálny výsledok hier - od desivej kvality vody v zátoke Guanabara pre jachtárske disciplíny cez vírus zika až po infraštruktúru, ktorá bola dokončená na poslednú chvíľu.
A aj keď sa tieto apokalyptické scenáre nenaplnili, stopercentná spokojnosť tiež nepanovala. Tréneri a súťažiaci si sťažovali na kusy igelitu a ďalších odpadkov, ktoré im komplikovali preteky. Belgický tréner Will van Bladen vyhlásil, že jednu z jeho zverenkýň pripravila o šancu na víťazstvo úplavica, ktorú chytila zo značného množstva splaškov v zátoke.