O svojej púti týmto svetom mi kedysi Věra Čáslavská povedala: „Ľudský život je stále hore a dole. Niekto má tú sínusoidu pozvoľnú. Ale u mňa boli medzi jej vrcholmi priepastné rozdiely.“ O športovom vrchole, keď sa v 60. rokoch stala hrdinkou olympiád aj národnou modlou, som sa dozvedal zo starých záberov, kníh a rozprávania. Tých, ktorí ju poznali, aj samotnej pani Věry.
Oveľa neskôr, keď komunistický režim padol a 20. storočie už dobiehalo k svojmu koncu, som Věru Čáslavskú osobne sledoval pri novom vzostupe i ďalšom páde. Videl som jej strápenú tvár na hrách v Atlante 1996, v ktorom sa odrážali stres i strach. Myšlienkami už vtedy utekala do ďalekých krajín, kde sa skrývala len ona sama. „V tom zakliatí som premárnila dlhých 16 rokov,“ priznala mi. Potom nastala ďalšia premena. Vletela späť do spoločnosti ako uragán. Rozdávala všetkým plným priehrštím svoju znovu nadobudnutú energiu, zdanlivo nezničiteľná.
Raketová kariéra
„Ako malé dievča som bola aj pekný lump a darebák,“ spomínala. „Aj v električke som občas jazdila načierno.“ Chcela ísť vtedy k cirkusu, tak pre ňu rodičia radšej vybrali gymnastiku. „Som najšťastnejším stvorením pod slnkom: mama ma zaviedla do telocvične k pani Bosákovej,“ napísala si do denníčka 13. marca 1957. Hneď im predviedla rondo aj premety vzad a slávna Eva Bosáková povedala: „Tá bude mojou právnou nástupkyňou.“ Bola. Závratnou rýchlosťou.
V pätnástich rokoch s gymnastikou začala, v šestnástich skončila ôsma na majstrovstvách sveta, v sedemnástich dobyla európske zlato na kladine. Dreli do úmoru, denne cvičila šesť hodín, vo voľných chvíľach sa učila. „Povinnosti sa na mňa valili dominovým efektom,“ spomínala. Po strednej škole navyše pracovala za 460 korún mesačne ako pisárka. V noci mávala sny, že padá z náradia, cez deň s trénerom Prorokom vymýšľali jeden riskantný prvok za druhým. Jej Ultra C na bradlách, to bola lahôdka.
To máte za tú okupáciu!
Vo dvadsiatich dvoch rokoch očarila svet. Dodnes, keď sa japonských pamätníkov spýtate na hry v Tokiu 1964, povedia vám: Věra Čáslavská. „Zostala pre nich symbolom tokijskej olympiády. A tokijská olympiáda sa pre nich stala symbolom povojnového návratu Japonska do svetovej spoločnosti. Preto Věru toľko velebia,“ usúdil Jiří Zedníček, bývalý podpredseda Českého olympijského výboru. Ovládla viacboj, získala tri zlaté. A v Mexiku 1968 štyri! Pritom tam takmer neodletela. Po augustových udalostiach podpísala manifest 2000 slov. Pod kladinou v telocvični. Invázia ju zastihla na predolympijskom sústredení v Šumperku. Členovia horskej služby v rádiu začuli, že slávneho signatára 2000 slov bude naháňať sovietska tajná služba. „Vzali džíp a schovali ma na búdu Vřesová studnička.“ Sama, len so starými manželmi – správcami, tam žila dva týždne. Pohodené polená sa stali jej kladinou, z vetiev stromov boli bradlá, hádzaním koksu v kotolni posilňovala. Do poslednej chvíle sa bála, či ju na hry pustia. „Našťastie asi sovietskemu vládcovi Brežnevovi docvaklo, že keby nám zakázal olympiádu, len by tým okupáciu umocnil.“
Keď vtedy bojovala o olympijské medaily, státisíce Čechoslovákov vstávali v noci k priamym reportážam v rádiu. „Vera, Vera,“ skandovalo publikum na mexických tribúnach, oslavujúc v krásnej Češke nielen gymnastku, ale aj zarytú bojovníčku proti sovietskej okupácii. Na preskoku sa delila o zlato s Ruskou Petrikovovou. Vychutnala si svoj tichý protest a pri sovietskej hymne odvrátila hlavu. Každý to pochopil. „To je moja najkrajšia olympijská spomienka,“ uistila ma po rokoch.
Bola som prekliata
Jedenásťročná úchvatná gymnastická kariéra Věry Čáslavskej sa v Mexiku uzavrela. Opúšťala pódium so siedmimi zlatými olympijskými medailami, štyrmi tituly majsterky sveta a jedenástimi titulmi majsterky Európy! „Chcem mať deti, obyčajné ľudské šťastie. Tak veľmi túžim po pokoji a odpočinku, po živote prostých ľudí,“ vyriekla. Ale možno už vtedy tušila, že jej nebude dopriaty. Manželom Odložilovcom sa narodila dcéra Radka, potom syn Martin. Ani po sérii výsluchov podpis pod 2000 slovami neodvolala. Tajomník KSČ Fojtík jej zakázal vycestovať, bola vylúčená zo všetkých športových oddielov krajine.
„Strach a pretvárka ohýbali chrbtice. Ľudia, pre ktorých som ešte nedávno bola zlatá Věra, sa mi zrazu vyhýbali,“ rozprávala.
Cudzina zostala Čáslavskej zakázaná. Až v roku 1979 odletela s manželom a deťmi na pozvanie mexického prezidenta na dvojročnú trénerskú stáž v Mexiku. V skutočnosti bola vymenená za uhlie!
Neemigrovala
Už sa odtiaľ nevráti? Mnohí to čakali.Napriek tomu neemigrovali. „Manžel o emigrácii skôr uvažoval. Ale ja mám korene tu. Ani na chvíľu som o tom nepremýšľala.“ Nakrúcala televízny seriál Cvičíme s Věrou, užívala si neočakávanú slobodu. V novembri 1989 nechýbala na balkóne Melantrichu, akási športová mučeníčka, ženská obdoba Václava Havla. Ponúkali jej aj funkciu pražskej primátorky, ministerky športu či veľvyslankyne v Japonsku.
Vybrala si Hrad a rolu poradkyne prezidenta Havla. Ako prvú ženu v histórii ju zvolili za predsedníčku Československého olympijského výboru. Lenže tragická smrť manžela po krčmovom konflikte s ich synom Martinom nasmerovala v noci na 7. augusta 1993 životnú sínusoidu Čáslavskej opäť prudko dole. Bila sa za synovu nevinu, ale ani po amnestii od Václava Havla sa neupokojila. Stala sa legendou s pošramotenou dušou. Abdikovala zo všetkých funkcií, v samote hľadala spásu.
Späť na vrchol
Obdobie apatie a depresie, keď sa o Čáslavskú starali deti, náhle ukončila pri vyhlásení Športovcov roka 2009. Vystúpila z ulity, bola nadšene prijatá. A akoby si roky zakliatia chcela vynahradiť, pustila sa do práce s neskutočnou vervou. „Viete, ten môj anjel strážny predtým, bohužiaľ, nejako zlyhal. Celá dlhé roky sa flákal a nič nerobil. A teraz som si povedala, že mu dám zabrať,“ vyhlásila.
Pred jedným z našich rozhovorov vybehla schodmi do sály, kde som na ňu čakal, síce celá udychčaná, ale spokojne povedala: „Ja mám teraz novú disciplínu: preteky s časom. A dnes som ho porazila.“
Objavovala nový svet a všetky jeho premeny, ku ktorým došlo za roky jej nezáujmu.
K sedemdesiatinám si priala: „Nech už nenastane v mojom živote žiadny veľký pád.“ Vlani na jar sa však jej svet opäť zásadne zmenil. Od lekárov sa dozvedela: Máte rakovinu pankreasu. Ale aby jej myseľ opäť prepadla sínusovo dole? Nie, taký scenár odmietala. Liečila sa, trpela, bojovala, napriek tomu sa aj naďalej, možno s ešte väčšou vervou, snažila byť užitočná.
Veľmi sa tešila na prenosy z tohtoročnej olympiády. Deväť dní po tom, čo oheň nad Riom dohorel, zhasol tiež život najúspešnejšie českej olympioničky. Bol to smutný, veľmi smutný deň. Napriek tomu mám teraz pred očami pani Věru plnú energie, ktorú chcem preniesť na každého vo svojom okolí. Tak si ju chcem pamätať.