Babráci z Halifaxu. Tak bol označovaný výber z majstrovstiev sveta 2008 v Kanade. V zostave s majstrami sveta (Lašák, Petrovický, Štrbák, Višňovský) aj s piatimi posilami z NHL sa len s námahou udržali v elitnej kategórií MS. Konečné 13. miesto je najhorším umiestnením Slovenska na šampionátoch.

Odvtedy, čiže už to trvá deväť rokov, sa pred a aj počas majstrovstiev sveta spomína slovíčko záchrana oveľa častejšie ako medaila. Za tých deväť rokov sa naši hokejisti len dvakrát prebojovali do štvrťfinále (2012 a 2013) a striebro z Helsínk možno označiť za náhodu viac, ako za výsledok systematickej práce.

​Pred pätnástimi rokmi sme oslavovali zisk titulu majstrov sveta – pre dve až tri generácie fanúšikov išlo o najväčší športový zážitok v živote. Impulzom navyše, ktorý hnal náš hokej dopredu, bolo nespravodlivé preradenie samostatného Slovenska až do suterénu (C-kategórie) majstrovstiev sveta.

No aktuálna, už takmer desať rokov trvajúca letargia, nikomu a ničomu neprospieva. Fanúšikovia spomínajú na góly Bondru a Pálffyho, pre skusených hráčov je čoraz náročnejšie obliecť reprezentačný dres.

A mládež tiež vníma, že hokej v poslednom období prináša skôr nenávisť, osočovanie a smútok. Nie radosť. Preto novodobým impulzom na prebudenie a návrat do čias, keď bol pre verejnosť každý štart na majstrovstvách sveta sviatkom, je vypadnutie do B-kategórie (I. skupiny A divízie). Možno práve to je jediná cesta, aby prišlo k očakávanému reštartu hokeja na Slovensku.

​Ako príklad môžeme použiť reprezentáciu do 18 rokov. V roku 2011 opustila elitnú kategóriu, no po šiestich rokoch na nedávnych MS v Poprade a Spišskej Novej Vsi dokázala konkurovať veľmociam – Fínsku, Kanade aj Rusku. Bolo by fajn sa znova tešiť z úspechov a napredovania slovenského hokeja.