Východomaďarská obec Hejce sa nachádza vzdušnou čiarou doslova len niekoľko kilometrov od slovenských hraníc. Nelíši sa ničím od obcí v okolí. Keď sme sa rozhodli vybrať sem, nepomohla nám žiadna z našich automáp a aj pani z GPS navigácie mala s vyhľadaním tej najlepšej cesty určité problémy. Napriek tomu sa v posledných rokoch stala svojráznou turistickou atrakciou. Po tom, čo tu v januárovú noc pred štyrmi rokmi našli svoju smrť vyše štyri desiatky Slovákov vracajúcich sa z vojenskej misie v Kosove, má toto miesto úplne inú atmosféru.
Hodinka autom
Dedinka Hejce neleží na žiadnom turistickom ťahu, a tak sem približne hodinu trvajúca cesta z Košíc alebo z druhého smeru od Slovenského Nového Mesta vedie po príjemných vidieckych cestách cez vŕšky severovýchodného Maďarska. Obec sa veľmi nelíši od podobných osídlení na východe Slovenska, je však akási čistejšia, upravenejšia. A na jednom z malých námestíčok v centre je veľké súsošie, ktoré pripomína tragickú udalosť z roku 2006. Niekoľko kovových stromov, telo zachytené v páde, a veľa čerstvých kytíc. Aj keď sme tu počas piatkového poludnia sami, je nám jasné, že dnes nie sme prvými ani poslednými návštevníkmi.
Náš cieľ však nie je samotná dedinka, ale hory nad ňou. Keď sa chvíľu bezradne obzeráme, ochotne sa pri nás zastaví miestny mladík. Náš počiatočný strach zo vzájomnej komunikácie odstraňuje hneď plynulou angličtinou. "Vy ste asi zo Slovenska, však?" pýta sa bez očakávania odpovede pri pohľade na našu ešpézetku. "Ako sa dostanete k miestu tragédie? Pôjdete poľnou cestičkou na severnom konci dediny. Potom ešte asi hodinku pešo stále po lesnej cestičke a mali by ste to nájsť," hovorí. "Škoda, že ste prišli práve dnes, kúsok by som vás odprevadil, ale ponáhľam sa na autobus do Miškovca. Môj strýko by vám vedel o udalosti povedať viac, bol jeden z prvých, ktorí na miesto prišli. Bohužiaľ, je dnes v zahraničí a vie len po maďarsky," vysvetľuje nám mladý muž.
Terénny "žigulák"
Sadáme teda do auta a vychádzame na poľnú cestu. Včera sme na podobnom teréne "pichli", a tak rozmýšľame, či postaršiu Fabiu nenecháme odpočívať. Chceme si však spomínanú hodinku čo najviac skrátiť, a tak po cestičke pokračujeme ešte pár kilometrov až k zákazovej značke. Že sme správne, nám naznačujú aj dve odparkované autá s košickými ešpézetkami. "Ešte 30 minút do kopca," vyrozumieme od staršieho maďarského pána, ktorý pre zmenu nechal starý žigulák stáť v jarku. Keď sa mu ponúkame, že mu ho pomôžeme potlačiť, len mávne rukou a "vytúruje" motor. Po necelej minútke je úspešný a my si medzi sebou len rozprávame vtip o tom, že najlepšie terénne auto je služobná škodovka.
Vyberáme sa teda do kopca. Po desiatich minútach prichádzame k akejsi chate, kde sa cesta končí a ďalej pokračuje len úzky neoznačený chodníček v lese. Pomaly sa začínajú ozývať prvé náznaky únavy od ženskej časti našej výpravy. Podľa našich prepočtov sme však od miesta tragédie vzdialení len necelých dvadsať minút. "Veď aj stúpanie sa už musí čoskoro skončiť. Nie sme v Tatrách, ale v Maďarsku," snaží sa povzbudzovať tá optimistickejšia časť výpravy.
Nálada postupne klesá, keď už lesom ideme takmer hodinu a uvažujeme, či sme sa nemali vybrať niektorou z niekoľkých odbočiek, ktoré sme cestou stretli. "Už musíme byť pomaly na Slovensku," ozývajú sa kuvičie hlasy v našej skupinke. Keď sa už-už chceme otočiť, s prekvapením zisťujeme, že pravdepodobne sme na mieste. Netreba priveľmi používať fantáziu, aby sme si vedeli predstaviť katastrofu, ku ktorej tu prišlo. Pás stromov v severojužnom smere je tu zrezaný a podľa ich výšky sa dajú odsledovať posledné metre dráhy lietadla. Na čistinke, ktorú svojím pádom vytvorilo, zostali len krátke pahýle.
Humor bokom
Žarty, ktorými sme si počas výstupu skracovali cestu, pomaly končia. Všetci len ticho stojíme a rozmýšľame nad tým, aké strašné divadlo sa muselo naskytnúť miestnym záchranárom, ktorí sem prišli chvíľku po náraze. Dnes je tu 42 malých pamätníčkov s čiernobielymi fotografiami ľudí, ktorí už do Košíc v tú mrazivú noc nedoleteli. Počas polhodinky, ktorú na mieste tragédie trávime, prichádzajú ďalšie dve skupinky turistov, ktoré podľa rovnakého scenára stíchnu.
Miesto vysoko v kopcoch nad dedinkou Hejce, ktorá ešte pred piatimi rokmi bola Slovákom napriek svojej blízkosti od hraníc takmer úplne neznáma, dýcha svojou temnou atmosférou, napriek tomu výlet sem rozhodne stojí za to. V tichu hôr sa každý aspoň na chvíľku zamyslí, či hodnoty nášho uponáhľaného života stoja za to, a aj keď to znie ako klišé, pripomenúť si pamiatku padlých vojakov chrániacich mier len pár stoviek kilometrov od nás určite neuškodí. Cesta nazad do dedinky je tak spravidla vážnejšia, ale určite nie menej príjemná.