Zrodil sa občan
Esej Zrodil sa občan napísali spoločne Peter Zajac a Martin Bútora.
Po dlhé roky svetové agentúry hlásili, že okrem niekoľkých vzdorujúcich disidentov sa v srdci Európy nič nedeje. Nanajvýš si ktosi povzdychol, že je to srdce choré, čoraz viac trpí arytmiou, ba možno mu hrozí infarkt. Národná trauma z porážky v roku 1968 ochromila všetky úsilia o reformy, ľudia boli uhranutí strachom. Kým okolité krajiny, podnietené Gorbačovovou perestrojkou, pristúpili k demokratickým premenám, rozvracajúcim budapeštiansky gulášový socializmus, poľský socializmus prázdnych obchodov, berlínsky múr, ba aj sofijské turecké hospodárstvo, v Prahe a Bratislave sa novými slovami zastrájali starí páni. Robili to spurne a arogantne, čím len vŕšili kopec všeobecného zhnusenia z moci, ktorej čelní predstavitelia sa stali priam legendárnymi symbolmi hlúposti.
Keď sa táto hlúposť a tuposť spojili s fašizujúcou brutalitou 17. novembra, všeľudový hnev priviedol na námestia státisíce občanov, ktorí si nechceli dať šliapať po hlave. Fascinujúcim tempom sa ustanovila verejnosť združená proti fyzickej masakre, proti masakre lži, proti násiliu každého druhu. Verejnosť ako spoločenstvo občanov, ktorí chcú spolurozhodovať o tom, ako bude vyzerať život okolo nás. Kde sa táto verejnosť odrazu vzala na Slovensku, odkiaľ sa ustavične hlásalo, že okrem sviečkovej demonštrácie z jari 1988 a ostrovčekov nesúhlasu je tu „pokoj a poriadok“? Ako to, že do občianskeho hnutia Verejnosť proti násiliu, ktorého názov, plagát i všetka činnosť by nám ešte pred mesiacom zneli ako sci-fi, sa náhle zapojili masy?
Stalo sa tak predovšetkým preto, že v uplynulom období bolo ľuďom odopierané akékoľvek reálne právo na samostatný politický život. Republika, čiže res publica, vec verejná, sa stávala majetkom politickej mafie, obklopenej štátnou bezpečnosťou a rafinovane zorganizovaným systémom korupcií, závislostí a vzájomných výhod. Keď sa táto moc otriasla vo svojich základoch, ľudia veľmi rýchlo pochopili, že majú šancu do tohto mocenského vákua vstúpiť a obhajovať svoje záujmy.
Stalo sa tak aj preto, že Slovensko v skutočnosti nebolo až také umŕtvené, ako sa možno na prvý pohľad zvonka zdalo. Existovalo niekoľko skrytejších či zjavnejších „sietí“ spoločenského života, ktoré sa usilovali o nezávislosť, o autenticitu. Sem patrí ochranárske hnutie stelesnené najmä v „Bratislave nahlas“. Rovnako sem patria aj siete nezávislých výtvarníkov, divadelníkov, spisovateľov, sociológov, prognostikov a ďalších vedcov. Osobitné miesto tu majú kresťanské prúdy, oslovujúce hlavne mladých ľudí. Intelektuálny potenciál reformy bol posilňovaný aktivistami za ľudské práva. Za ostatné dva roky sa predsa len zmenila tvár tlače. A napokon, v poslednom desaťročí sa čoraz častejšie začali prejavovať rozmanité ostrovy vyvzdorúvania, zoskupenia jednotlivcov odhodlaných vybojovať si na nefungujúcom režime aspoň aké-také podmienky pre slušnú prácu a dôstojný život. Všetky tieto kultúrne a duchovné aktivity, odohrávajúce sa niekedy aj v rámci oficiálnych štruktúr, ovplyvňovali študentskú avantgardu, ktorá sa už aj sama začala hlásiť o slovo. A keď sa študenti, herci, výtvarníci a vedci v rozhodujúcich chvíľach obrátili na robotníkov a zamestnancov v podnikoch, našli tam porozumenie a odvahu k činu. Sociálne učenie nabralo doposiaľ nepredstaviteľné tempo.
Na rozdiel od roku 1968 autentický základ tejto revolúcie netvoria postupné reformy započaté zhora, ale ľudové revolučné hnutie zdola. Duch dneška nepochádza z kabinetov politikov, ale z ául vysokých škôl, z tovární a podnikov, z intelektuálneho potenciálu spoločnosti. Z historického hľadiska ide o jednu z najstarších národných koalícií spoločenských a politických síl. Jej spoločným pozadím je demokracia, odmietnutie stalinizmu a s ním spojených totalitných štruktúr; zjednocujúcim prvkom je snaha o zlepšenie kvality života.
Poznáme priebeh „nežnej revolúcie“. Stáli sme na námestiach, diskutovali v preplnených halách, so vzrušením sme sledovali televíziu, čítali noviny. Láskavo a hrdo sme pripínali trikolóru. Trápilo nás však, ak sa spravodlivých vecí občas ujímali kriklúni či ľudia, ktorých pracovný výkon alebo morálny profil vzbudzuje pochybnosti. A naopak, ak v búrlivom toku dní boli boli čo i len dočasne odsunutí nabok čestní jednotlivci a dobrí odborníci. Nemôžeme si to dovoliť, sme priveľmi malý národ na to, aby sme mrhali ľudským potenciálom. Našťastie máme šancu: veriť očistným vodám demokracie, dôverovať verejnosti, že sa s týmito javmi vyrovná na primeranej politickej a kultúrnej úrovni. Dôverovať občanom, že si za svojich zástupcov v konečnom dôsledku presadia ľudí odborne kompetentných i mravne vyhranených.
Revolúcia posledných troch týždňov nalomila moc jednej politickej strany, ktorá po desaťročia okupovala každého z nás. Nalomila, nie zlomila: o každú pozíciu, o každé konkrétne naplnenie formálnej ústavnej zmeny bude treba bojovať. Úroveň toho zápasu i jeho výsledky budú v nemalej miere závisieť od toho, ako naloží občan s nadobudnutou slobodou.
Predovšetkým ide o to, aby občan neostal iba dočasným občanom. Občianskosť sa začína záujmom o najnepatrnejšie problémy, o drobné ľudské trampoty. Občianskosť znamená vedieť o nich, verejne ich pomenúvať a riešiť. Znamená záujem o obec, o polis, o politiku. Politiku ako možnosť voľby, výberu, zmeny, politiku ako spôsob uskutočnenia zvolených cieľov. Občianskosť znamená zápas proti akejkoľvek totalite moci, zápas o mnohorakosť názorov, záujmov, úsilie o prijateľné spolužitie rôznych pohľadov na svet. Občianskosť znamená nielen delegovať zodpovednosť na druhého, ale ak treba, prevziať ju na seba. Občianskosť znamená citlivosť voči situáciám, keď sa záujmy obyvateľov porušujú. Znamená guráž postaviť sa proti každej moci, ktorá má tendenciu metastázovať na úkor druhých. Znamená vysloviť svoj postoj verejne aj tam, kde naráža na neochotu, nezáujem či odpor.
Občianskosť nie je jednorazový akt; je to trvalý stav citlivosti a bdelosti. Občianskosť je príležitosť utvárať spoločnosť občanov, občiansku spoločnosť.
O občianskej statočnosti
Esej napísaná Milanovi Šimečkovi, 6.3.1980, bola vydaná v knihe Miroslav Kusý – Eseje, vydalo vydavateľstvo Archa v roku 1991.
Polaritou statočnosti je zbabelosť, polaritou odvahy je strach. Statočnosť by sa nemala zamieňať s odvahou a zbabelosť so strachom. Statočnosť síce vylučuje zbabelosť, ale nevylučuje strach. Pravda, predpokladom statočnosti je odvaha a predpokladom zbabelosti strach. Naopak to však už neplatí: odvaha nemusí vychádzať zo statočnosti a strach zo zbabelosti. A tak teda ani strach nemusí ústiť do zbabelosti a odvaha do statočnosti.
Odvaha a strach sú kategórie psychologické a existenciálne; statočnosť a zbabelosť sú kategórie mravné a bytostné. Prvá dvojica predstavuje reakciu na skutočnosť, druhá postoj ku skutočnosti. Preto máme tisíc podôb odvahy a strachu, ale v podstate iba jednu podobu statočnosti a zbabelosti.
Odvaha či strach sú situačnou záležitosťou. Človek môže prejaviť odvahu iba vo vzťahu k určitej danej, konkrétnej situácii. Neprejavuje tým odvahu vôbec, vždy je to len situačná odvaha. Situácie, v ktorých prejavujem odvahu či strach, sú vždy rizikovými situáciami. Nezáleží na tom, či je to riziko skutočné, alebo domnelé. Ak stúpim v lese na užovku, je to domnelé riziko, ak na zmiju, ide o riziko skutočné. Keď ich nerozoznám, zažívam v oboch prípadoch rovnaký pocit strachu.
Situácie sa opakujú a na ich určité typy sa preto možno pripraviť a navyknúť. To platí aj o rizikových situáciách. Vojaka cieľavedome a tvrdo cvičia, aby vedel potlačiť strach v predvídaných bojových situáciách: aby sa zdvihol a šiel do útoku vtedy, keď na neho pália a zem sa mu triešti pod nohami.
Odvaha či strach sa v čistej podobe prejavujú iba v novej, ešte nezažitej rizikovej situácii. Pyrotechnik, ktorý zneškodňuje tisícu nevybuchnutú bombu, pracuje s presne vykalkulovaným rizikom: nemá ho čo prekvapiť.
Odvaha či strach sú priamo úmerné predpokladanému riziku. Je rozdiel medzi odvahou na preskočenie potoka a odvahou na preskočenie priepasti.
Tak odvaha, ako aj strach, sa môžu zvrhnúť do patologickej podoby. Začína sa kdesi na tej hranici, pri ktorej hovoríme už o šialenej odvahe, alebo o panickom strachu. To, čo je za touto hranicou, už nie je predmetom našej úvahy.
Doteraz sme hovorili o vecných situáciách. Zvláštnym prípadom sú však ľudské situácie, v ktorých ide predovšetkým o vzťah človeka k človeku. Tieto vzťahy sú usporiadané určitými mravnými normami.
Odvaha, prejavená vo vecnej situácii, je vecnou odvahou, odvaha, prejavená v ľudskej situácii, je mravnou odvahou. Tu sa nám však záležitosti už komplikujú, pretože každá ľudská situácia je obvykle zároveň aj vecnou situáciou. Mravná odvaha pri záchrane topiaceho sa môže prejaviť iba prostredníctvom vecnej odvahy, t.j. tým, že za ním skočím do rozvodnenej rieky a vytiahnem ho na breh. Mravná odvaha bez tejto vecnej odvahy je preto obvykle iba prázdne gesto, je to len kontemplatívna pseudoodvaha.
Občianska odvaha sa prejavuje pri uplatňovaní zákonného práva, zákonom garantovanej spravodlivosti v rizikovej občianskej situácii. jej špecifickosť spočíva v tom, že vzťah občana k občanovi a k celému spoločenstvu občanov je sprostredkovaný štátnou mocou, jej výkonnými orgánmi, ktoré majú k dispozícii donucovacie prostriedky.
Občiansku odvahu človek prejavuje vždy predovšetkým voči štátnej moci. Čím je štátna moc autoritatívnejšia, totalitnejšia, tým je možnosť kontroly menšia, a tým viac sa zákonná kontrola a korekcia vylučujú z účasti na správe vecí verejných. Znamená to, že v totalitnom zriadení musí občan pri presadzovaní a uplatňovaní svojich zákonných práv prejavovať oveľa viac občianskej odvahy než v ktoromkoľvek inom zriadení a musí to robiť oveľa častejšie. Musí pritom premáhať a potláčať viac občianskeho strachu než by bol nútený inde, pretože nikdy dosť presne nevie, čo ho čaká, keď sa vzoprie. Vo väčšine prípadov sa preto radšej vyhýba rizikovým občianskym situáciám, a keď naozaj nemusí, tak do nich ani nevstupuje. Dáva prednosť občianskemu strachu pred občianskou odvahou.
O občianskom strachu napísal svojho času krásnu štúdiu Milan Šimečka. Hľadal v nej odpoveď na otázku, prečo sa v totalitných pomeroch človek bojí podať známemu ruku, navštíviť ho, vysloviť svoj názor, prejaviť účasť. Prečo sa bojí byť plnoprávnym a plnohodnotným občanom.
Občianska odvaha je situačná, prejavuje sa ad hoc. V jednej rizikovej občianskej situácii je môžem prejaviť, v inej ju nemusím prejaviť. Sama osebe ešte nie je a nemusí byť koncepčná. Pravda, človek si môže občiansku odvahu kultivovať a trénovať. Podobne ako si svoju vecnú odvahu trénuje krotiteľ tigrov. Z momentálnej reakcie na situáciu vzniká postoj. Je to koncepčný postoj k celej občianskej skutočnosti. Takýto postoj je už občianskou statočnosťou.
Občianska statočnosť nevylučuje a priori občiansky strach. Čo však občianska statočnosť vylučuje, je občianska zbabelosť. Tá sa zrodí vtedy, keď sa príležitostná reakcia mení na trvalý a koncepčný postoj. Zbabelec je zbabelcom zo zásady. Jeho heslom je: nepáliť si prsty za nikoho a v ničom. Kto zaujme takýto postoj, prestáva byť plnohodnotným a plnoprávnym občanom. A navyše, tento postoj nie je len čiste občianskym postojom, je to vždy zároveň a predovšetkým mravný postoj. Preto občianska zbabelosť demoralizuje človeka, rozkladá jeho mravnú integritu.
Tá istá mravná norma, ktorá ma núti, aby som zakročil proti vykrádačovi trafiky, mi prikazuje, aby som sa ozval na obranu nespravodlivo prenasledovaného z politických dôvodov. Občianska zbabelosť sa začína tam, kde si v takýchto situáciách sústavne a zo zásady hovorím, že to nie je moja vec, že mám dosť vlastných starostí, že sa musím vyhýbať možným nepríjemnostiam kvôli svojej rodine, že môj hlas aj tak nepomôže.
Každá občianska spoločnosť, demokratická i totalitná, si vyžaduje ľudí, ktorí sú ochotní a schopní prejaviť občiansku statočnosť. Ako občianska statočnosť, tak ako aj občianska zbabelosť, je vždy a všade len jedna. Je rovnaká v Afganistane i v Amerike, v Československu i v Chile, v Rhodézii i v Rusku. Je síce potrebné vynaložiť rôzne občianske odvahy, ale zabezpečuje sa nimi jeden a ten istý humanistický cieľ každej občianskej spoločnosti.
Slovami Johna F. Kennedyho: „Muž vykoná to, čo vykonať musí, napriek tomu, akým dôsledkom vydá svoju osobu, napriek prekážkam, nebezpečenstvám a nátlakom – to je základ celej ľudskej morálky“.
Zostáva mi ešte povedať, prečo som túto úvahu venoval Milanovi Šimečkovi k päťdesiatke. Dôvodov je viac, no ten najdôležitejší je najprostejší: Je to tak trochu aj úvaha o Milanovi Šimečkovi.
Akcia Remember November, ktorú organizuje Nadácia Milana Šimečeku pri príležitosti jej 20. výročia, prinesie aj scénické čítania starších esejí zakladateľov nadácie mladými hercami. Viac info o podujatí a koncertoch nájdete TU.