Dôkladné rozpracovanie problematiky dopravnej výchovy detí a mládeže na Slovensku nám mohli v minulých rokoch závidieť v celej Európe. V poslednom desaťročí sa však situácia citeľne mení k horšiemu. Detské dopravné ihriská sú na ústupe. Jedným z tých, ktorému problematika detských dopravných ihrísk v Slovenskej republike leží na srdci a ešte má silu Sizyfa, je riaditeľ Autoškoly 1 a riaditeľ sekcie dopravnej výchovy pri Národnom automotoklube SR Ing. Arpád Horváth. S ním sme sa pozhovárali o téme, ktorá by mala vzrušovať predovšetkým vládnych úradníkov i ministrov. Tí by totiž nemali túto tému odpratať zo stola, ale čo najskôr predložiť verejnosti návrh riešenia tejto závažnej problematiky.
Do roku 1989 bola úroveň dopravnej výchovy detí na Slovensku z hľadiska európskych krajín špičková a koncepcia mala skutočne vysokú úroveň. Potom však nastal rozpad vtedajšieho Zväzarmu (Zväz pre spoluprácu s armádou). O prevádzku DDI sa starali vyťažovacie strediská a autoškoly, Začiatkom roku 1990 bolo na Slovensku 54 detských dopravných ihrísk. Úroveň, ktorá bola pred 15 rokmi, sa vytratila zmenou systému. Zrušený bol Vládny výbor pre bezpečnosť cestnej premávky, takže touto problematikou sa žiadna inštitúcia oficiálne nezaoberá. Z niekoľkých stoviek zanietených pracovníkov zostalo pár nadšencov a tí, samozrejme, už dnes nestačia s dychom. Napriek tomu stále bojujú za to, aby sa koncepcia dostala späť na požadovanú úroveň.
Tibor Straka z Centra dopravnej výchovy obetoval celý život, aby zdokonalil systém dopravnej výchovy a jemu patrí skutočne veľké poďakovanie za všetko, čo vo svojich najlepších rokoch vytvoril. Ale aj on, keď chodil z jedného rezortu do druhého, od vládnych činiteľov až po nižšie zložky verejnej správy, napokon rezignoval. Niet sa čomu čudovať, lebo napriek slovnej podpore mu koncepčne ani zodpovedne nikto nepomohol. Pritom viacerí nepochybovali, že dopravná výchova detí je žiaduca, že je to celospoločenský problém. Avšak pomoc neprichádzala...
Po zmene vlastníckych vzťahov (napríklad autoškoly sú dnes súkromné) sa DDI uplatňovali len s ťažkosťami. V podstate fungujú už len tam, kde starostovia, prednostovia úradov, alebo okresní funkcionári chápu význam sústavnej výchovy mladých ľudí k dopravným návykom. Aj v provizórnych podmienkach teda niektoré DDI existujú. Žiaľ, stále začínajú odznova a odznova. Zasa sme sa dostali do štádia, že musíme vybudovať systém, ktorý tu už raz fungoval.
K tomu Arpád Horváth dodáva: "Kontakt so zahraničím udržiavame doslova na kolenách. V každej vyspelej európskej krajine je dnes koncepcia DDI jasná, len u nás prešľapujeme na mieste. Napríklad aj vlani bolo celoeurópske finále dopravnej súťaže detí pod názvom Dopravná súťaž mladých cyklistov. Pripomínam, že za posledných 5 rokov sme dokázali na Slovensku udržať úroveň dopravnej výchovy na takej výške, že sme sa mohli prihlásiť aj na vrcholnú medzinárodnú súťaž, organizovanú AIT. Tá sa predvlani uskutočnila v nemeckom Hannoveri za účasti 24 štátov, predtým v Lotyšsku a vlani v septembri bolo finále v Chorvátsku."
Na Slovensku je v súčasnosti 53 DDI, z nich funkčných 31, no 23 okresov nemá žiadne ihrisko na dopravnú výchovu detí. Smutné je, že jedno z prvých a z najkrajších (bývalých) DDI je zarastené burinou -- kedysi ho prevádzkoval na Tomášikovej ulici v Bratislave práve pán Straka. Od roku 1989 márne bojoval za jeho existenciu a teraz mu už došli sily. Chodiť, žobrať, prosiť, prehovárať a presviedčať práve tých, ktorí by mali niesť zodpovednosť -- to podľa jeho slov unaví každého.
Autoškola 1 v Bratislave prevádzkuje dve DDI -- v Petržalke na Bosákovej a v Ružinove na Exnárovej. Tretie bratislavské DDI je v Dúbravke vedľa zimného štadióna a stará sa o neho Miroslav Rybanský. Ten ho udržiava len vďaka vlastnej iniciatíve, brigádnicky, za cenu osobnej obetavosti. Nedá mu to, keď na rozvoji dopravnej výchovy celý život pracoval. Podobne konajú v Petržalke -- i vďaka pochopeniu starostu Vladimíra Bajana. Na Exnárovej vlani i predvlani zorganizovali finále celoštátnej súťaže. A treba konštatovať, že to všetko len vďaka sponzorom.
Aby mohli DDI na Slovensku ďalej efektívne pôsobiť, požaduje sekcia dopravnej výchovy NAMK od Ministerstva školstva SR 19,5 milióna Sk. Túto závažnú problematiku budú musieť najvyšší ústavní činitelia riešiť, lebo keď otvoríme kapitolu doprava, jej neoddeliteľnou súčasťou bude aj dopravná výchova detí a mládeže. To úzko súvisí s vodičskými preukazmi, úrovňou autoškôl a podobne. Viacero poznatkov i analýz je k dispozícií, no samozrejme sa očakáva najmä pochopenie.
Úrazy detí patria k najzávažnejším udalostiam, ktoré trvalo menia zdravotný stav tejto časti populácie. Až 40 percent dopravných nehôd, ktoré zapríčinia chodci, ide na konto detí. Vyše 200 ich zomiera na následky úrazu do 24 hodín, takmer 2000 zostáva trvalo postihnutých, približne 20 000 detí hospitalizujú. To len za jediný rok. Ekonomicky vyčíslené je to asi 6 miliónov Sk ročne. Odhliadnuc od toho, že po úraze je nejedno dieťa prinútené iba prijímať pomoc od spoločnosti...
Údaje sú hrozivé a keď ich berieme z hľadiska krajín V4, vyčíslené škody predstavujú miliardy korún ročne. V tejto štatistike zomrie do 24 hodín v dôsledku úrazu takmer 2000 detí. Na porovnanie: v USA dosahujú ekonomické straty v súvislosti s detskými úrazmi až 7,5 miliardy dolárov, v Nemecku vyše 2 miliardy mariek (asi 1 mld. euro), v Rakúsku takmer 3 miliardy šilingov (okolo 220 mil. euro) a v Česku 9 miliárd Kč.
Je naozaj obrovskou škodou pre súčasnú najmladšiu generáciu, že zrušením vládnej inštitúcie zostala na konci uplynulého storočia oblasť dopravnej výchovy detí a mládeže bez koncepcie. Po revolúcii roku 1989 sme, žiaľ, postupne odstránili aj to, čo bolo v našom živote dobré. Pritom z hľadiska ľudských práv deti majú na dopravnú výchovu nárok.
Dnes, žiaľ, nemáme (okrem platnej učebnej osnovy pre prvý stupeň ZŠ) k dispozícii zodpovedajúci systém a organizačnú štruktúru dopravnej výchovy. Lenže každé odkladanie riešenia tejto závažnej problematiky nás bude stáť čoraz viac finančných nákladov. Nehovoriac o škodách, ktoré vznikajú pri každej dopravnej nehode, tobôž o stratách na ľudských životoch.
StoryEditor