Oldřich sem chodieval s rodičmi na chatu do osady Studené a naučil sa tu milovať prírodu. Donedávna však býval a pracoval v Prahe. Potom s tromi kamarátmi založil dobročinný spolok s cieľom podporiť hospodársku a energetickú sebestačnosť, a rozhodol sa zmeniť štýl života.
Jedinečný dom na samote si pozrite v galérii:
"V meste som bol neustále v strese, že niečo nerobím, nestíham, pritom čas je veličina, ktorej je najviac, priamo sa na nás valí. Hlavne som si uvedomil, ako na nás dopadá, konzum '. Ďalším generáciám by sme mali zanechať čo najmenšie ekologickú stopu," vysvetľuje Oldřich.
Pred niekoľkými rokmi si preto zabezpečil jednoduché bývanie v dome na kraji rokliny, na ktorej opačnom konci je ukrytá stará šachta, z ktorej posledné kúsky zlata vydolovali v roku 1968.
Cesta z mesta
Pôvodne hospodárske budovy (neďaleko chaty, kam Oldřich chodieval s rodičmi) bývali údajne najbohatšie v okolí. Majitelia chovali kone a kravy, k usadlosti patrilo tridsať hektárov. Dom však zostal niekoľko rokov opustený, chátral a z hospodárskej pôdy ostali tri hektáre.
"Všetky úpravy som robil s pomocou priateľov, ktorí mi aj naďalej pomáhajú. Keď sme odkryli dosky na fasáde, objavila sa pod nimi drevenica. Predošlý vlastník to veľmi neriešil, dom obil a dovnútra nastrkal panelákové dvere. Museli sme otĺcť hlinené omietky do výšky 1,5 metra. Sypali sa, takže sme ich znovu natiahli. Mám sčasti nové podlahy, zavedenú vodu a kanalizáciu," hovorí Oldřich.
Najradšej by však postavil namiesto toho novú drevostavbu: na lesnej parcele má totiž štyri vysoké smrekovce. Po stráňach okolo je pár chát, ktoré sú obývané hlavne v lete, cez rok sú prázdne.
"Je to rozdiel, samota a osamelosť. Nebojím sa, cítim sa bezpečne a spím ako bábätko. Aj keď ma nedávno v noci prebudilo divné mľaskanie. Chodí sem zver, väčšinou srnky, ale toto bolo iné. Išiel som sa pozrieť a dvorček bol plný diviakov," rozpráva pobavene.
Pocestní vítaní
Cez pozemok vedú dve turistické trasy a od jari do jesene je tu celkom živo. Oldřicha mrzí, že v zime sem skoro nikto nezavíta, hoci to z Prahy nie je ďaleko.
"Vybudoval som niekoľko symbolických brán, aby ľudia prichádzali, odkiaľ ich napadne. Keď jeden vstup minú, môžu odbočiť inde. Podobne ako na ranči nepotrebujem drôtený plot, stromy a samorasty len vymedzujú, odkiaľ a kam," dodáva.
Kto má chuť, môže sa za dobrovoľný príspevok napiť alebo si dať niečo na jedenie. V základnej ponuke je melta s rožkom, chleba s masťou a fazuľa.
Vnútri je dostačujúce vybavenie, v zime sa kúri drevom v peci či krbových kachliach. "Nič nepotrebujem, príliš sa nestarám, čo budem jesť a nosiť, tie veci ku mne nejako prídu. Kúpeľňa je v mieste bývalých ohrád, recyklovaná, vyšla na 5 000 korún. Postavil som ju z tehál z demolácie, umývadlo som našiel na skládke, modré obkladačky mala kamarátka na povale. Chcela ich vyhodiť, tak som ich dal do kuchyne. Dlažbu som si zaobstaral za päťdesiat korún, niečo stáli tmely a lepidlá. Staršiu umývačku mi priviezol kamarát, sporák som kúpil," vymenúva Oldřich.
Pre radosť a prípadných záujemcov vytvára originálny nábytok. Používa staré kmene a drevo z odrezkov. "Na stanici postínali stromy pozdĺž trate a nechali ich ležať, tak som drevo za pár korún kúpil. Motorovou pílou vyrežem hrubý tvar, dobrúsim flex, potom ešte ručne," približuje postup, ktorým modeluje kreslá, barové stoličky, lavice aj kuchynské skrinky.
"Na kameni kámen"
"Žiadna spoločnosť neprežije bez trvalo udržateľného a etického využívania krajiny. Takzvané permakultúrne poľnohospodárstvo sa snaží o maximálne využitie pôdy a vracia sa k dobe zberačov. Monokultúrne poľnohospodárstvo pôdu ničí," vysvetľuje Oldřich.
Do klátov vsádza huby, hlivu ustricovú aj japonskú shiitake. Krivé kmene oživuje rastlinami (domácimi prebytky, ktoré dostáva). Na pozemku rastú v symbióze ovocné stromy, pod nimi kríky, pri zemi jahody.
Po bagrovaní neďalekého potoka ostali bielené balvany. Tie sa hodili na opornú stenu, netradičné sedenie aj dno jazierka. Cestou na kopec miniete bazár. V starej skrini si môžete za dobrovoľnú cenu vybrať hrnček, figúrku, knižku, veci, ktoré ľudia doma nechcú, ale je im ľúto vyhodiť.
Prinesú ich, aby urobili radosť niekomu ďalšiemu. Za peniaze z pokladničky Oldřich kupuje stromčeky a vysádza ich na stráni nad domom. V prírode je spokojný a budúcim generáciám Oldřich Dvořák (41) chatár, hubár, zberač a tvorca originálneho nábytku, odkazuje: "Páči sa mi myšlienka tunajšieho trampa, nájdi v sebe človečenstvo, vykonáš pre národ viac ako sto politikov."