Neďaleko zrúcanina hradu, za domom rybník, nechýba bocian s vodníkom, hoci jeden je vypchatý a druhý zo sadry, kulisy má Šelmberský mlyn dokonalo romantické. Ak sa k nemu vydáte, po chvíli sa vás zmocní pocit, že ste v českej rozprávke.
Poľná cesta vedie malebnou krajinou a aj keby ste na chvíľu zablúdili, bude to príjemné. Čas sa tu nezastavil, hoci to na tak prvý pohľad vyzerá. V mlyne, ktorý je vyobrazený už v kronike z roku 1764, sa vystriedalo päť generácií mlynárskych rodov, uvádza portál iDnes.cz.
Poslední Neudörfovci mleli podľa pamätníkov ešte počas 2. svetovej vojny. Byť mlynárom znamenalo hospodársku sebestačnosť, preto k usadlosti patrili chlievy pre dobytok a píla.
Vďaka tomu, že začiatkom 20. storočia neboli vtedajší majitelia natoľko bohatí, aby niečo modernizovali, sa dnes môže majiteľka pýšiť zbierkou originálnych strojov a zariadení z konca 19. storočia, ktoré čakajú na renováciu.
"Dom stále stojí, bolo však potrebné preň niečo urobiť, zachrániť ho, aby tu stál ďalej. Miesto je výnimočné, nie je na predaj a zaslúži si pozornosť a obdiv. Mám akurát nesplniteľný sen: chcela by som zažiť jeden deň pred dvesto rokmi, vidieť každodenný ruch, ako sa nosia vrecia s múkou, po dvore pobehujú husi, vidieť, ako spoločne pracuje učeň, ktorý sa stará o poriadok, tovariš, slúžky a čo na to pán otec," praje si a ďalej sníva pani Pavla.
Kolo, kolo mlynské
Pavlin dedko pochádzal z neďalekej dediny a niekto z príbuzných dal jej rodičom tip. Mlyn kúpili spoločne s kamarátmi od potomkov posledného mlynára, hoci pôvodne zháňali chalupu. Štyria dospelí si tak zaobstarali "zábavu" na niekoľko rokov.
V galérii si pozrite vydarenú rekonštrukciu tejto unikátnej usadlosti:
V sedemdesiatych rokoch bol objekt totálne zdevastovaný, bez vody a elektriny, svietilo sa petrolejkou a pre vodu museli noví majitelia chodiť ku studničke. "Usadlosť opravovali priebežne a svojpomocne. Keď som mala sedemnásť, každý piatok doma prebiehali hádky, pretože sa mi sem nechcelo. Rodičia tu zostali aj na dôchodok a dvadsať rokov som za nimi dochádzala," spomína majiteľka.
Priznáva, že sa to zlomilo pred šiestimi rokmi, po smrti otca. Akonáhle odišla do dôchodku, rozhodla sa mlyn zrekonštruovať. A nebolo toho málo: prvá prišla na rad strecha, klampiari dorobili odkvapy, ktoré tu predtým neboli. Bývalé chlievy, kde sa chovali kozy poslúžili na vybudovanie malého viac-generačného bývania.
Omietky museli murári otĺcť na murivo, znovu ich nahodiť a vymaľovať. Drevené repliky okien majú rovnaký tvar aj členenie ako originály. Vnútri bolo potrebné vymeniť podlahy, rozvody elektriny a vody, nové kúpeľne už však zodpovedajú modernému komfortu.
Pôvodné priedomie s doskovou podlahou sa podarilo zachrániť bez zásahov. V dome sa kúri drevom v kachliach a elektrickými priamotopmi (gamatkami). "Remeselníkov som zháňala na internete, prví šikovní mí dali tip na ďalších. Chodieval som na kontrolu, ale väčšinou to nebolo potrebné. Na schopných ľudí si totiž musíte počkať, takže to niekedy trvalo. Mám stolárov, kováča a ochotného údržbára pána Kodada. Býva blízko a so všetkým mi pomáha, bez neho si to tu neviem predstaviť," chváli Pavla.
Pokoj v duši
"Nebojím sa, ale keď sme tu zo začiatku prespávali s mamou samy, dávali sme pred dvere troje pánske čižmy," hovorí pobavene majiteľka. Bývanie na samote má svoje čaro, úplné ticho, príroda ako z učebnice prírodopisu ... prináša však aj veľa "ale".
"Musíme napríklad rozumne hospodáriť s vodou, ale potom viac zaprší a sme odrezaní od sveta. Príchod je zlý, v zime sa sem prakticky nedostaneme. Predtým stál cez riečku Blanica most, o ktorý sa staral môj otec. Po niekoľkých záplavách je bohužiaľ zdevastovaný. Keď mi kamión priviezol rošty k posteliam, zložil ich v dedine pri kaplnku a ja som ich musela sama odvoziť autom. "
V mlyne televízia nie je a nebude. Pavla dáva prednosť chvíľam, kedy si večer vytiahne niečo z "červenej" knižnice po babičke, napríklad "Zdenino šťastie" či "Srdce v búrke". Má schované aj staré Kalendáre paní a dievčat, v ktorých si listuje.
Rada chodí na hrádzu, sadne si s pohárom vína a pozerá sa. Jej rodičia totiž s mlynom získali aj rybník, boli vtedy asi prvými majiteľmi vodnej plochy v Československu. Každý rok tu prebieha výlov a rodina dostáva za prenájom desať kaprov.
Originál na dotyk
Mlyn nestratil nič zo striedmej atmosféry zvonku aj zvnútra. Miestnosti sú zariadené nábytkom alebo predmetmi z bazárov aj novými a štýlovými, ako sa to podarilo napríklad v kuchyni a v kúpeľniach.
"Rozhodla som sa využiť aj niečo z toho, čo som objavila v mlynici. Staré veci ma fascinujú, predstavujem si, kto tu spal, kto tu napríklad žehlil... Dedko bol maliarom porcelánu, pár kúskov od neho som si tu vystavila," spomína Pavla a chváli mamičku, ktorá ušila z bavlneného kanafasu závesy, obrusy a zástery .
Syn David je záhradný architekt, vlastní štúdio Green Art. Navrhol vonkajšie lavičky, ktoré potom vyrobil miestny kováč. Okrem toho postavil na dvore podvalmi ohraničené záhony, ktoré vysadil rastlinami našich babičiek.
Od jari do jesene striedavo voňajú a prefarbujú plochu pred vchodom do domu pivonky, margarétky, floxy, zvončeky, šuškardy, papradie, žeruchy či divozel. "Moje deti sem jazdili na prázdniny a myslím, že práve toto prostredie syna profesijne utváralo, získal cit pre krajinu. Nadšenie prevzal vnuk, ktorý mu pri záhradníčení rád pomáha," chváli Pavla.
A pokračuje: "Keď mala dcéra deväť rokov, založila si zošit a na obálku pripísala: Ako sa vám tu páči? Kto išiel po hrádzi a chcel, zapísal svoje pocity. Toto riešenie sa zapáčilo vnučke, a tak okoloidúci znova píšu. Niečo sa vracia a dúfam, že sa tu ešte pár našich generácií otočí!"
Nedávno Pavla poslala fotky na webový portál Amazing Places a strhla lavínu záujmu. Mlyn je možné si prenajať, aj keď rekonštrukcia nebola určená na komerčné použitie.
"Prišla som k názoru, že ľudia, ktorí si vážia historické odkazy, by si radi tunajší kľud tiež užili. Moje kamarátky občas krútia hlavou, že je to náročné a prečo to robím. Keď potom niekto príde a rozžiaria sa mu oči, tak ma to naozaj teší. Zároveň zabudnem, že som dva dni predtým upratovala," uzatvára spokojne Pavla.