Starenka z Ria de Janeiro
Poslednou novinkou o Santa Terese, jedinej električke v brazílskej metropole poháňanej koňmi, bol jej prechod na elektrinu. Stalo sa to ešte v roku 1896. Odvtedy sa v živote „bondinjo“, tak električku nazývajú miestni obyvatelia, nič nezmenilo, aj vozne sú pôvodné. Vymaľovaná kanárikovo žltou farbou „starena“ bez okien a dverí pendluje medzi Riom a predmestím Santa Teresa. Cestou električka-veteránka vydáva zvonivé zvuky a robí taký rachot, akoby chcela obhájiť titul národnej historickej pamiatky. Len pre vašu informáciu, hlavnou turistickou zábavou je skákanie do električky v plnej rýchlosti. Ale nie vždy a nie každému sa to podarí.
Hudobná z Lisabonu
Na lisabonskej trase číslo 28 jazdia električky navlas podobné tým spred sto rokov. Sú totiž z preglejky. Dokonca o zastavenie na zastávke sa musí požiadať potiahnutím za šnúrku ako kedysi. Prejsť celou trasou, ktorá prechádza strmým klesaním a kľukatými uličkami, trvá pol hodiny. Lenže, ak ste po raňajkách či obede, radšej si túto jazdu odložte na neskôr. Celý jún električka jazdí za zvuku portugalských milostných romancí spievaných miestnymi spevákmi.
Doubledeckerová v Hongkongu
Dvojpodlažné „ding-dini“ sú priamymi potomkami anglických double deckrov, ktoré sem doviezli z bývalej materskej krajiny v 19. storočí. No kým v Británii tento typ vozidiel dali do šrotu ešte v šesťdesiatych rokoch, v Hongkongu stále jazdia. Pomalé električky sú veľmi populárne medzi turistami. Z otvoreného horného poschodia sa totiž najlepšie študuje život ostrovného mesta bez toho, aby turista uviazol v ruchu ulice. Dĺžka trasy sa pohybuje od 15 minút do 1,5 hodiny. Zo všetkých je najlepšie si zvoliť číslo 120, pretože práve na tejto trase premáva električka ešte z roku 1950.
Najekologickejšia vo Victor Harbor
V skutočnosti hlavným lákadlom Granit Island v južnej Austrálii, kam chodí táto old skull električka, sú kolónie trpasličích tučniakov. No pred tridsiatimi rokmi sa mesto Victor Harbor rozhodlo pridať ďalšiu atrakciu. Ide o električku, ktorú po hrádzi medzi pevninou a ostrovom ťahajú kone, ako to bolo do 1956. Ide o 650-metrovú vzdialenosť – tak akurátnu aj pre turistov, aj pre kone. Jedni si takúto turistiku vychutnajú a druhí sa príliš neunavia. Na zastávke sa s koňmi možno odfotografovať.
Horská v Chamonix
Môže sa zdať, že električka je najnevhodnejším dopravným prostriedkom v horách, ale nápad Francúzov zo začiatku 20. storočia to celkom vyvrátil. A tak turistov v oblasti Chamonix blízko Mont Blanc preváža práve električka. Za vyše hodinovú jazdu električkou od štartu v Le Fayette až k najvyššej stanici Nie D´Egl pred očami návštevníkov sa premietnu všetky alpské krásy – dedinky, zelené lúky s kravami, ľadovce a akoby práškovým cukrom posypané vrcholy hôr. Keď sa ocitnete v stanici Nie D´Egl, poznamenajte, že ste vo výške 2372 metrov.
Najoriginálnejšia v San Franciscu
Staromódna električka v San Franciscu je vraj lepšia ako jej brazílska kolegyňa. A to aj napriek tomu, že sú rovesníčky. Je totiž originálnejšia ako Santa Terese, hoci tiež patrí medzi historické pamiatky. Jedinečnosť električky spočíva v jej nezvyčajnom pohone. Kábel, po ktorom chodí električka, leží totiž pod zemou... Takže v podstate ide o pozemnú lanovku. Najkrajšie trasy Powell-Mason a Powell-Hyde prechádzajú cez Chinatown, aristokratický Nob Hill, prístav Fishermans Wharf s množstvom rybacích reštaurácií.
Zdroj: graniteisland.com.au, sfcablecar.com, wikipedia