Prišiel, videl, prerazil. Zakladateľ spoločnosti ALO diamonds Alojz Ryšavý je jedným zo Slovákov, pre ktorých sa hlavným ihriskom pre biznis stalo susedné Česko. V prečo nie?! vám postupne predstavíme ich cestu za úspechom.
Prednedávnom ste predali len za jeden týždeň hneď dva exkluzívne šperky za takmer 280 000 eur. Zdá sa, že sa vám darí...
Po dvadsiatich rokoch, čo sme na trhu, sme si už vybudovali klientelu, aj ľudí, ktorí sú dnes ochotní a majú potrebu investovať do alternatív. To znamená, že si kupujú drahšie investičné šperky, v podstate je to vnímané ako budovanie určitého rodinného pokladu, ktorý sa dedí z pokolenia na pokolenie.
Takže trend investičných šperkov naplno dorazil už aj k nám?
Dnes už v podstate každý šperk s diamantom predstavuje výborné uloženie peňazí. Pri rôznych výkyvoch mien a politicko-ekonomickej situácie je to niečo, čo nestráca na hodnote, práve naopak.
K nám však obyčajne medzinárodné trendy prichádzajú s oneskorením. Je to aj tento prípad?
Áno. V zahraničí je tento trend dlhodobý, ľudia sú na to zvyknutí. Drahý šperk tam nie je vnímaný ako nejaká výsada milionárov, ale často ako dlhodobá investícia. Pretože hodnota drahých kameňov neustále rastie, a aj cena zlata za posledných desať rokov drží vysoko. V zahraničí je úplne normálne, že sa dedia hodnotné šperky.
U nás sa tiež dedia a dedili šperky. Ale tým, že tu bol dlhodobý socializmus, ľudia neboli schopní mať šperky vo vyšších hodnotách než šperky komerčné.
Nie je to predsa len trochu neskoro?
Niektoré veci sa jednoducho nedajú preskočiť alebo urýchliť a asi aj preto to trvalo dlhšie. Po tých 25 rokoch už majú aj ľudia u nás obyčajne základné materiálne hodnoty nejako zabezpečené, teda byty, domy, autá, nehnuteľnosti. A dnes rozmýšľajú, ako rodinné portfólio ešte zlepšiť. Či už ide o šperk za tritisíc alebo tridsaťtisíc eur, to je v podstate jedno. Každý má svoj rozpočet a dnes je už normálne, že aj na Slovensku či v Česku sa rodina rozhoduje, čo tento rok za rodinné peniaze kúpi.
Vráťme sa ešte k spomínaným dvom šperkom, ktorých cena je na naše pomery asi slušná.
Jeden bol smaragd, z ktorého sa bude vyrábať na zákazku prsteň, a ten momentálne rozkresľujeme. Druhý bol hotový šperk s prírodným žltým diamantom za zhruba dvestotisíc eur.
Takže sa Slováci už celkom pekne rozbiehajú...
... konkrétne toto boli Česi, ale sj na Slovensku sa kupujú šperky tohto typu. A dlohodobo platí, že Slováci sú, čo sa týka diazjnu šperkov, oveľa odvážnejší.
V akých objemoch sa teda pohybujú investície v rámci Česka a Slovenska?
My máme šperky od päťsto eur, už aj to je investícia do niečoho, čo má hodnotu. Keď si zoberiete, že sa dnes bežne kupujú za päťsto alebo tisíc eur telefóny, ktoré o dva roky vyhodíte, tak šperk vám zostane aj ďalších niekoľko desaťročí. Tie investičné sa pohybujú už od tisíc eur vyššie. Pokiaľ sa, samozrejme, bavíme o hodnotných rodinných šperkoch, tak je to rádovo od desaťtisíc eur vyššie. V nich sa používajú najkvalitnejšie suroviny, väčšie kamene a podobne.
Aké sú rekordy v rámci nášho priestoru?
V stovkách tisíc eur.
A množstvá?
Čo sa týka desaťtisícových šperkov, tak sú to desiatky predaných mesačne. Stotisícové šperky rátame ročne na kusy.
Ako ste pred tými dvadsiatimi rokmi presviedčali ľudí, aby si kúpili šperk práve od vás?
Na začiatku sme nemali priamy vplyv na trh, boli sme len výrobcovia. Ja sám som začínal ako dizajnér, navrhol som prvú kolekciu, ktorú som ponúkal veľkoobchodníkom v Československu a v zahraničí, exportovali sme vtedy do Austrálie, Ameriky, ale aj do Európy a do Ruska. Takže to bolo o tom, aby som o našej kvalite presvedčil profesionálnych veľkoobchodníkov, a to nebolo jednoduché.
Čím ste ich presvedčili?
Kvalitou spracovania a dizajnom. Kvalita je v presviedčaní číslo jeden. A, samozrejme, je tiež dôležité mať dobrú cenu. Pokiaľ ste extrémne predražený a máte privysokú maržu, je to komplikovanejšie. Ale ak ste na trhu s maržami dobre a máte krásne veci, tak to ide.
Vráťme sa však trochu k Vašim úplným začiatkom. Čo bolo najťažšie?
Získať kapitál. Podnikáme v oblasti s veľmi drahými surovinami ako zlato alebo vysoko kvalitné kamene, kapitál je teda kľúčový.
Odkiaľ sú vaše kamene?
Máme vyše dvesto typov kameňov. Diamanty väčšinou z Belgicka z antverpskej burzy alebo z hongkonskej burzy. Farebné kamene máme v podstate z celého sveta, smaragdy priamo z Kolumbie, Brazílie, čo sa týka perál, tak biele pochádzajú z Austrália, tmavé z Tahiti, z Austrálie máme aj opály a tak podobne.
Keď hovoríte o Hongkongu, práve tam a na Miami ste vlani otvorili butiky. Prečo práve tieto mestá?
Nie je to ani tak o Miami, ako o celej Amerike. Amerika dnes je svetový spotrebiteľ diamantových šperkov číslo jeden. Rovnako, čo sa týka módy, sú veľmi napred, určujú trendy. A v neposlednom rade americkí klienti majú veľmi radi európske značky, dizajn a európsku kvalitu. Ďalším hľadiskom je, že americkí klienti sú otvorenejší dizajnovým veciam či väčším kúskom, kde sa človek môže viac kreatívne realizovať. Ľudia sú tam naozaj minimálne konzervatívni.
Na rozdiel od Čechov a Slovákov?
Aj u nás vidieť za tých 25 rokov veľký posun, ale ako som už spomínal, niektoré veci sa nedajú urýchliť.
Aký druh šperkov vyhľadávajú našinci?
Momentálne sú najpopulárnejšie diamanty a biele zlato, do módy však v posledných rokoch idú aj polodrahokamy aj farebné kamene ako rubíny, zafíry, smaragdy a perly. Je to zhruba tak pol na pol, ale stále nie také rôznorodé a otvorené ako v zahraničí.
Vy ste asi zástanca väčšej kreativity.
Jednoznačne, v Amerike sa ľudia nezdráhajú nosiť väčšie a výraznejšie šperky.
Aj v Hongkongu lákate na európsky dizajn?
Tam je to ešte masívnejšie. Hongkong je absolútne značková krajina, napriek tomu, že sú vedľa Číny, kde sa vyrába najviac kópií značiek na svete. V Hongkongu nekúpite takmer žiadny neoriginál. Tí ľudia sú extrémne značkoví, lepšie povedané, maximálne ich zaujíma kvalita a pôvod tej značky, lebo sú pre nich veľmi dôležité.
A vaše šperky tiež kopírujú?
Samozrejme, najmä v „Československu“ sa s tým stretávame často. Ale ja si hovorím, že keď nás začínajú kopírovať, tak sme asi naozaj úspešní (smiech).
Kam smeruje ďalší rozvoj?
Za mesiac otvárame ďalší obchod v Amerike v texaskom Houstone. Rozhodli sme sa neštiepiť biznis na viaceré mentality, ale snažíme sa špecializovať na dva trhy – československý a americký.
Segment luxusných hodiniek pocítil v posledných mesiacoch ústup Rusov. Máte podobné skúsenosti?
My sme z nich v Európe nikdy nežili, skôr sme tam exportovali, ale nikdy to neboli nejaké masívne množstvá.
Vráťme sa k vám. Začínali ste ako dizajnér, aj dnes si ešte niekedy sadnete do dielne a „majstrujete“?
Dnes je to tak, že sa o tie myšlienky snažím deliť s kolegami, riadim si vlastný dizajnérsky tím, kde si každý rok dáme nejakú tému a tvoríme. Mám šikovných dizajnérov, ja som ten, ktorý dá ten prvotný smer, potom je to už tímová práca.
Váš otec bol tiež klenotník, napriek tomu vy ste uvažovali dlho aj o hokeji. Čo vám hovorili spoluhráči, keď ste sa ako 14-ročný rozhodli ísť študovať klenotníctvo?
Keď sa v štrnástich rozhodujete, čo budete v živote robiť, je to vždy veľmi skoro. Poriadne sme nevedeli, do čoho ideme, nehovoriac o tom, že ja som základnú školu končil v roku 1989. Takže tie reakcie boli asi také, že sa uvidí. No spätne si myslím, že to bolo správne rozhodnutie a ja dodnes neľutujem.
Zahráte si hokej ešte niekedy?
Už nie.
Keď sme pri hokeji, komu ste fandili na majstrovtsvách sveta?
Slovenskému tímu. A keď vypadol, tak českému (smiech).
V Prahe pôsobíte od štrnástich rokov, napriek tomu, ako vnímajú v Česku úspešného Slováka?
Tým, že to bolo tesne po revolúcii, nikto neriešil, či ste Slovák alebo Čech. A ja sám sa považujem za Čechoslováka, moja mama bola Češka, otec Slovák, takže ja som takpovediac ukážkovo domiešaný. Aj vo svete stále viac ako dva samostatné štáty rezonuje Czechoslovakia.
Vraj šperky sám skúšate...
Áno, často nosím aj dámske, samozrejme, nie dlhodobo. Ale tak, že idem napríklad večer domov s prsteňom na ruke a ráno ho donesiem. Snažím sa s nimi zžiť, lebo okrem dizajnu nám ide aj o to, aby sa pohodlne nosili.
Pred časom ste brošňu darovali aj Madelaine Albrightovej.
Bolo to k 25. výročiu revolúcie, keď sa v americkom Kongrese odhaľovala busta Václava Havla. Tak sme oficiálne požiadali, či by sme pri tej príležitosti mohli bývalej americkej ministerke zahraničných vecí darovať šperk, ktorý by jej pripomínal jej korene. A súhlasila. Okrem toho je veľká zberateľka brošní, vydala o tom aj knihu.
Aká to bola brošňa?
Je v tvare niekdajšieho československého znaku. Teda český lev so slovenským dvojkrížom v zlate s diamantmi a doplnená zafírmi.
A reakcia?
Hneď si ju pripla a nosila po celý čas, čo trval program, a bolo to niekoľko dní. Podľa toho, čo mi hovorila, sa jej veľmi páčila, takže keď zavíta do našich končín, predpokladám, že ju bude mať na sebe.