"Na strednej škole som študovala módu a prišlo mi to nepostačujúce, hoci atraktívne. Možno to však bolo trocha aj vplyvom pedagóga-sochára, že som potom na vysokej škole prestúpila na katedru sochárstva do ateliéru Jozefa Jankoviča. Kreslila aj modelovala som dobre a bola mi blízka trojrozmernosť sochárskych materiálov," opisuje dizajnérka a sochárka Mira Podmanická akou okľukou sa dostala k tomu, čo ju dnes živí a napĺňa. Na textil však nezanavrela a neskôr ho začala opäť používať aj v kombinácii so sochárskymi materiálmi. Mira Podmanická je v našom seriáli dizajnérkou tohto týždňa.
Celé svoje štúdium až po doktorandský stupeň absolvovala na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. "Znie to nudne, ale veľa som v rámci školy precestovala. A čo ma najviac bavilo? Atmosféra v škole, ktorú sme si spolu so spolužiakmi vybudovali. V ateliéri u profesora Jankoviča, čo bol najväčší ateliér na prvom poschodí s presklenou stenou otočenou na sever, čiže s perfektným svetlom, sme trávili všetok čas okrem odbiehania na prednášky. Takých spomienok je samozrejme oveľa viac," hovorí dnes umelkyňa, ktorá jeden semester študovala na Plymouth University v Ateliéri sochy. "V štvrtom ročníku som potom v Brne na FAVU v Ateliéri videa u Petra Rónaia robila animácie a web. Dva roky doktorandského štúdia som strávila v Belgicku. Prvý rok na Académie Royale des Beaux Arts de Bruxelles, v Ateliéri sochy a potom na umeleckom rezidenčnom pobyte v Musée de la Tapisserie v Tournai (inštalácia na snímke), kde sme celý rok pracovali na výstave. A zatiaľ posledný bol pobyt v Cité International des Arts v Paríži."
Dnes učí na svojej domácej pôde - ako odborná asistentka na Katedre socha, objekt, inštalácia. "Konzultujem v rámci ateliéru doc. Hoffstädtera, ale učím aj vlastné predmety, ktoré sú podľa mňa dôležité a v rámci štúdia chýbali: DPP sa zaoberá tvorbou portfólia, ktoré konzultujeme s grafickými dizajnérmi a 3D sochárstvo, ktoré učí Helena Lukášová, sochárka z Brna. Je to predmet, ktorý má veľkú budúcnosť a pomôže študentom po škole pri uplatnení. Takisto sa venujem zahraničným študentom."
Vzory nemá, skôr obdivuje konkrétne dielo, výstavu alebo projekt. "Mám rada aj spolupráce, aj keď sú náročné, keďže sme všetci individualisti a potrebujeme presadiť vlastný názor. Pamätám sa ale ako sme s Bety Majerníkovou robili výstavu Home Sweet Potato. Inštalácia a výber umelkýň (devätnásť) prebehol úplne jednoducho, ale potom sme sa nevedeli dlho dohodnúť ani na názve výstavy ani na vizuále pozvánky."
Umenie nie je však jediné, čo ju v živote baví. Už odmalička patrila k tým, čo skúšali všetko možné. "Pochádzam z Ružomberka, takže to bol aj basketbal, gymnastika, dodnes mám rada šport a najmä snowboarding a behávam polmaratóny. Tiež pestujem stromy, bylinky, jahody. S priateľom cestujeme, na jedlá som však opatrná, aj keď rada vyskúšam nové veci."
NA SLOVÍČKO:
Kde beriete inšpiráciu na svoje diela?
Veľmi jednoducho, všade. Cestou do školy, na cestách, v spánku, na výstave, v debatách s inými umelcami, v každodenných veciach.
Známe sú vaše šperky a là čokoládky. Prečo práve tento motív?
Bola to náhoda pri experimentovaní s novými materiálmi - plastmi a výrobe sochárskych foriem. Odlievala som presné perfektné odliatky rôznych vecí a priplietol sa aj čokoládový bonbón. Potom som to rozvinula na rôzne druhy odhryznutých čokolád, ktoré si kupujem, alebo mi ich nosia kamaráti, prípadne si niektoré vyrábam. Vytvorila som špeciálnu kolekciu čokoládových šperkov, ktoré sa ani v lete neroztopia. Sú medzi nimi brošne, náušnice, sponky do vlasov, kľúčenky a šperkovnice. Chystám sa na manžetové gombíky, pripadne nejaké spony pre pánov, keďže na brošne sú ostýchaví. Ale čokoládové môže byť naozaj hocičo. Aj vázy. Je to úžasná surovina, napríklad v Peru sme objavili pražené kakaové bôby a sme na nich s priateľom závislí.
Vaše výstavy sú tak trocha nekonvenčné - čo chcete nimi povedať?
Neviem, či by som ich nazvala nekonvenčné. Ale možno to bude trocha tým, že nepoužívam klasické materiály, nemaľujem olejom, či akrylom, a ani nerobím bronzové sochy. Venujem sa objektu a miesto-špecifickej inštalácii, takže si miesta na svoje práce vyberám veľmi presne, prípadne sa tým miestom nechávam inšpirovať: Bunker v Nitrianskej galérii, Nová Tržnica na Trnavskom mýte a v nej prebiehajúci festival Tutti Frutti, stena v centre Kolomana Sokola v Liptovskom Mikuláši či Galérii Medium v Bratislave. Poslednú individuálnu výstavu som mala v apríli v Magna gallery v Piešťanoch, kde som prezentovala vyšívané obrazy. Vytvorila som si vlastnú techniku, kde na šijacom stroji prešívam papier, textil či plátno a nechávam niť kresliť. Používam farebné nite. Výstava sa volala Herbáre a bola na nej časť môjho herbára, „uväznená“ (výraz kurátorky Silvie L. Čúzyovej) na obrazoch. Ľuďom sa zdali netradičné.
Vaše vázy majú zase rastlinné motívy.
Nie sú to len moje vázy, ako som spomenula, sú výsledkom spolupráce s keramičkou Markétou Novákovou. Asi by som sa sama do technológie porcelánu nepustila, je naozaj náročná, aj časovo. V projekte váz sme prepojili naše dve zamerania - keramiku a sochu. Markéta pracuje s geometrickým tvarom, či už jednoduchým alebo zložitým a porcelán je jej najobľúbenejším materiálom. Sochársky je zas reliéf kvetov na povrchu vázy. Chceli sme využiť kvety, ktoré sú bežne vo váze aj na jej dekorovanie. V kolekcii Bio-vázy 0-5 je šesť váz, kde prvá, Nula, je bez reliéfu, čistá biela alebo s potlačou. Na ďalších vázach dekoru pribúda. Až posledná, Päťka, je plná kvetov dookola po celom obvode. Nápad prišiel v súvislosti s letom, ale aj s dievčenskou záľubou zbierania byliniek (čo som od mala robila) až po lisovanie kvetov do herbára (čo som robila niektoré roky). Ale vývoj bol zdĺhavý, ako keramika je. Stále treba čakať, kým niečo zatvrdne, vyschne, vypáli sa, schladne. Takisto niekde sa reliéf nepodaril, bolo treba retušovať, prerábať, opravovať. Ale vcelku to bola zábava, boli sme na to dve. A každá jedna váza prešla našimi štyrmi rukami.
Čomu sa venujete práve teraz?
Momentálne máme rozbehnutý projekt s keramičkou Markétou Novákovou. Vytvorili sme spolu kolekciu váz Bio-vázy 0-5, ktorá vyhrala Grand Prix na Bienále Forma a takisto sme ju prezentovali na prestížnej výstave Talente 2014 v Mníchove, ale aj na Pecha Kucha v Bratislave a Trnave. Zorganizovali sme spolu medzinárodnú výstavu Váza, ktorú je ešte stále možné vidieť do 21. júna v Galérii X v Bratislave. Je tam veľa zaujímavých kúskov od slovenských aj českých dizajnérov a môžete sa presvedčiť, že aj taká jednoduchá téma má naozaj široké možnosti. S Markétou máme vymyslených ďalších niekoľko projektov, z ktorých, dúfam, niektoré zrealizujeme už toto leto.
Môže sa mladý výtvarník na Slovensku uživiť?
Asi nie, ale už nemáme zatvorené hranice, dá sa cestovať, vystavovať v zahraničí alebo byť zastúpený zahraničnou galériou. Tam je trh s umením neporovnateľne živší a ľudia sú ochotní a schopní si veci, ktoré sa im páčia, kúpiť. A čo sa týka predaja napríklad mojich čokoládových šperkov, mení sa to, pred Vianocami je to super, a cez rok trocha pomalšie.
Prehliadku niektorých diel Miry Podmanickej nájdete v galérii.