Toto nie je „len“ taká obyčajná chalupa. Kedysi to býval rozľahlý statok, dokonca najväčší v dedine – hospodárstvo so všetkým, čo k nemu patrí. Keby sme sa preniesli o vyše 150 rokov späť v čase, počuli by sme erdžanie koní, cítili pach chlievov, vôňu sena, slamy a pozorovali kmitajúcich čeľadníkov, ktorí mali plné ruky práce s obhospodarovaním gazdovstva.
A aby sme pridali ešte trochu korenia do tohto príbehu, Pavla spomína, ako sa od svojej maminky dozvedela, že statok dala vystavať dokonca boskovická kňažná. „Bol to údajne dar z lásky pre jej neurodzeného milého, z ktorého chcela spraviť zemana. Ten ju však napriek tomu zradil, vzal si inú a mali spolu jedno dieťa, ktoré v dospelosti zomrelo. Keďže nemal dediča, statok venoval synovcovi, ktorým bol môj praprastarý otec s priezviskom Zachoval, a odvtedy je už v našej rodovej línii. Aj iniciály na priečelí domu sú J. Z. – Jozef Zachoval, rok 1844. Koľko z tohto príbehu je však pravda, už neviem,“ usmieva sa.
Aj to, že dom stojí vedľa kaplnky, naznačuje, že bol jeden z najstarších a najváženejších – predsunutý pred ostatnú výstavbu. Väčšina ozdobných prvkov je z opracovaného pieskovca, napríklad priečelie, okenice... A tento materiál si mohol dovoliť len ten, kto na to mal.
Statok sa ďalej dedil už v rode Zachovalovcov. Celý život tu prežila aj Pavlina babička. Kým mnohí majú na prázdniny a detstvo strávené u starých rodičov pekné spomienky, Pavla to má inak. „Tento dom bol z minulosti zaťažený mnohými traumami – boli tu choroby, smútok, ťažoba aj spory. Pôsobilo to tu stiesnene a ponuro. Komunisti chceli babičke statok zobrať a spraviť z neho JRD, vyvíjali na ňu veľký nátlak, až podľahla. Ľudia tu boli narobení a unavení životom. Negatívne zážitky sa tu doslova kumulovali,“ odkrýva odvrátenú časť minulosti Pavla.
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 76% na dočítanie.
Zostáva vám 76% na dočítanie.