Paríž, mesto lásky a svetiel. Filmy vykresľujú toto mesto ako jedno z najromantickejších na svete.
Samozrejme, pre niektorých turistov je realita ďaleko od Hollywoodom poháňaných očakávaní, čo vedie k syndrómu pomenovanému podľa francúzskej metropoly.
"Parížsky syndróm" je označenie, ktoré dostala psychická porucha. Choroba sa väčšinou týka japonských turistov, tvrdí spravodajský server news.com.au.
Tí, ktorých tento syndróm postihne, môžu skončiť v nemocnici. Alebo urýchlene odísť domov. Spôsobuje ho rozčarovanie z Paríža, ktoré je ďaleko za hranicou očakávaní.
Každý rok posiela japonské veľvyslanectvo domov najmenej tucet turistov, aby sa zotavili z extrémneho kultúrneho šoku. A prevádzkuje nepretržitú telefónnu linku, ktorá má postihnutým pomôcť vysporiadať sa s chorobou.
Paríž ako z filmov je prelud
Ulice lemujú nádherné riečne kanály, sýto zelené parky, obrovské stredoveké katedrály a vonkajšie kaviarničky preplnené zamilovanými pármi.
Vo výkladoch svietia farebné makrónky vo všetkých príchutiach, akoby kričali: "Zjedz ma!". Muži jazdia na bicykloch v na mieru šitých oblekoch a ženy voňajú Chanelom číslo 5. Chodia tak, že každý kúskom telá dávajú na vedomie, aké sú krásne a úžasné.
Eiffelova veža bude naveky na špičke zoznamu najviac gýčovitých miest, kde požiadať o ruku - hlavne preto, že je výhľad taký úchvatný. Všetky tieto veci sú stredobodom filmov. Ale akonáhle váš vlak zastaví v Paríži, stretnete sa s realitou. A nie každý turista to ustojí.
Realita je drsná, až sa turistovi urobí zle
Veľkým sociálnym problémom zostáva bezdomovectvo. Počas desiatich rokov od roku 2001 stúplo podľa francúzskych štatistík o 50 percent. Muži stredného veku spia na studených lavičkách a na tvrdej podlahe železničných staníc, ktoré páchnu močom.
Na rohoch veľkých ulíc postávajú malé rodiny v špinavom oblečení s nápismi na kartónových papieroch a s prázdnymi téglikami od kávy prosia o pár drobných.
Niektorí patria medzi nezamestnaných, čo je v meste každý desiaty dospelý. Niektorí sú závislí na drogách. Iní môžu byť utečenci, alebo východoeurópski migranti vydávajúci sa za utečencov.
Niektorí čašníci a zamestnanci hotelov môžu byť nedotkliví a úseční, zvlášť ak ich nútite hovoriť anglicky. Vyhýbať sa pohľadu z očí do očí s cudzincom je bežná prax. Prakticky každý hollywoodsky film, ktorého dej sa odohráva v Paríži, obsahuje scénu na balkóne s výhľadom na Eiffelovu vežu.
V skutočnosti sa musíte pripraviť na to, že zaplatíte stovky dolárov za staromódnu izbu, z ktorej - ak budete mať šťastie - bude mať výhľad na desiatky rovnakých balkónov. Iste, môžete sa prejsť k Eiffelovej veži - len si dávajte pozor na veľké skupiny mužov okolo vchodu, čo sa vás budú snažiť podviesť lacnými náramkami, alebo vlákať do podvodných pouličných súťažných hier. A áno, pevne si držte všetky svoje veci, pretože Paríž patrí medzi svetové metropoly vreckových zlodejov.
Najväčší šok zažívajú Japonci
Je teda parížsky syndróm skutočný, alebo rovnako bláznivý, ako znie jeho názov? Deborah Swallowová, odborníčka na medzikultúrnu komunikáciu, tvrdí, že kultúrny šok vedúci až k ochoreniu, je v Paríži rozhodne skutočný. Tento trend sa jej podarilo odsledovať už u manželiek japonských diplomatov v 70. rokoch minulého storočia.
"Tieto ženy vtedy neboli obvykle príliš vzdelané. Prichádzali do Paríža a poznali len to, čo videli vo filmoch," povedala. "V tom čase býval Paríž jedným z najdrsnejších miest na svete a ony zažívali obrovský kultúrny šok."
A to do tej miery, že výnimkou neboli ani depresie a samovraždy. Ale prečo práve Paríž? A prečo sú najviac postihnutí Japonci? Podľa Swallowovej je to tým, že Francúzsko a Japonsko sú od seba natoľko kultúrno vzdialené, že to ďalej ani nejde. A turisti tak prichádzajú z jedného extrému do druhého.