Nikde inde sa nedá nabažiť takej pestrej palety všetkého možného. Aj nemožného. Barcelona.
K stolu pristúpi nevrlá čašníčka a šmarí naň jedálne lístky. „Not, only beer,“ zakrútime hlavami. Obsluha po nás hodí zlostným okom, kúzelným pohybom prudko stiahne obrus, na ktorom sú ešte položené taniere a zašomre čosi v zmysle – nebudete mi tu špiniť čisté veci.
Konečne k nám zavanie vôňa domova. S tým rozdielom, že sedíme v La Rambla, najvychytenejšej ulici katalánskej metropoly, možno aj celého Španielska. Len pár dní predtým, ako na nej šialenci nasmerujú dodávku do davu ľudí a terorizmus si na svoj vrub pripíše ďalších trinásť obetí. A len niekoľko týždňov predtým, ako sa policajti budú snažiť krvavým násilím prekaziť referendum Kataláncov za nezávislosť.
Barri Gótic
Tepna Barcelony pulzuje nonstop. Predierame sa davmi turistov a ešte urputnejšie stískame peňaženku ukrytú na prsiach. Mesto nepreslávil len futbalový štadión Camp Nou ruka v ruke s klubom familiárne nazývaným Barca, ale aj povestní zlodeji. Míňame umelcov s vyloženými dielami, kvetinové stánky, čiernych obchodníkov.
Tí majú svoje čačky porozkladané na zemi a stačí nebadaný signál, aby bleskovo zhrnuli tovar do plachiet a frngli pred zákonom rýchlejšie než papagáje, neodlučiteľne patriace ku koloritu mesta.
Nedá sa obísť ani legendárna tržnica Boqueria s farebnou atmosférou. Pulty sa prehýbajú pod nákladom ovocia, mäsa či zeleniny. Desiatky rajov pre chuťové bunky. Hneď oproti tržnice nepodarená dvojička legendárnej Marilyn Monroe, ktorej ventilátor nadvihuje sukňu, láka z balóna na ukojenie iných chutí. Visí nad ňou ceduľa s nápisom Erotic museum.
La Rambla
Pravou vizitkou La Rambla sú však živé sochy. Objavujeme tu architekta Antoni Gaudího, rytiera Dona Quijota, indickú bohyňu i akúsi včielku Maju. Pri všetkých sa opakuje rovnaký scenár: Rodičia pred nimi fotia svoje ratolesti a detičky hádžu sochám eurá do kasičky. Stačí však zahnúť do niektorej z bočných uličiek a človek sa ocitne v inom časopriestore. Priamo v stredoveku plnom uzučkých a krivolakých uličiek s množstvom malých obchodíkov, čo sa už ani omylom nedá tvrdiť o cenách. Barri Gótic. Gotická štvrť, však nie je len o malebných zákutiach, ale aj o veľkolepom kostole Maria del Mar či katedrále Santa Eulalia. Kto sa netúlal po La Rambla, nebol v Barcelone.
Šíky bojovníkov na streche
Svetové výstavy v rokoch 1888 a 1929 a olympijské hry v roku 1992 vtisli mestu nezmazateľnú pečať. Najväčšiu stopu však do neho vtlačil architekt Gaudí spolu s ďalšími staviteľmi, napríklad Josepom Puigom i Cadalcha či Domenechom Montarom. Dejiny sú však neúprosné a milujú len najväčších velikánov. Synonymom Barcelony je teda tvorca jej modernistických stavieb Gaudí.
História svojim obľúbencom však pripravuje aj paradoxy. Dva týždne pred dovŕšením svojich sedemdesiatich štyroch rokov Gaudího zrazila električka. Starca, ktorý si nikdy nepotrpel na oblečenie, previezli do nemocnice pre chudobných. Až po jeho smrti sa zistilo, o koho ide.
Ak mal tento najznámejší Katalánec v živote v niečom šťastie, tak to bol jeho donor, zámožný podnikateľ Güell. Všetky kroky obdivovateľov vedú k dvom najnavštevovanejším stavbám. Pri secesnej budove Casa Batlló nemusia mať vo výbave bohatú fantáziu, aby v tvarovaní balkónov videli rybie lebky, v stĺpoch holenné kosti a v krytine strechy rybie šupiny. Gaudího najsilnejšou inšpirátorkou bola príroda.
Nie je to inak ani pri blízko stojacej Casa Milá. Alias La Pedreda – kameňolom. Fasáda je tvorená práve kameňom a výrazné balkóny zdobia kovania zo železa. Casa Milá je poslednou občianskou stavbou architekta a jej špičkou je skutočný vrchol – strecha. Vyrastajú z nej bizarné komíny. Či predstavujú šíky bojovníkov, nevedno, tu sa už predstavivosti medze nekladú. Ale boli by sme ochotní dať ruku do ohňa, že sa nimi inšpirovali tvorcovia filmu Star Wars. Ďalšia zo stavieb, ktoré UNESCO zapísalo do svetového kultúrneho dedičstva. Gaudí má v ňom sedem záznamov. Rekord, ktorý doposiaľ nikto neprekonal. Jednoducho, kto sa neprechádzal po Casa Milá, nebol v Barcelone.
Vzhliadanie k nebu
„Ten chrám za desať rokov dostaviame. A basta!“ vtĺka nám do hláv taxikár Amado, kým sa prepletáme džungľou ulíc. „Tu o tom nikto nepochybuje, tak ani vy nie!“ Reč je o chráme Sagrada Familia, s ktorého výstavbou začal ešte v marci roku 1882 architekt Francisco de Paula del Villar y Lozano, no už o niekoľko mesiacov neskôr celý projekt zobral do svojich rúk sám Gaudí. Nakoniec pracoval výlučne iba na ňom a nielenže so svojím dielom strávil posledných pätnásť rokov života, ale dokonca na stavenisku aj býval.
Takto to bude vyzerať, keď Barcelončania skutočne splnia svoj sľub a dokončia Gaudího najväčšie dielo:
Neabsolvovať povinnú jazdu k bazilike je rovnako trestuhodné, ako obísť Eiffelovu vežu v Paríži. Nedá sa prehliadnuť, nad ostatné stavby vyčnieva ako prejedený obor. Keď dorazíme na miesto, pred nami sa ukáže Sagrada Familia v plnej kráse. Prvé nám napadne, že stojíme pred niečím rozprávkovým, no to asi nie je ten správny prívlastok. Skôr vnímame niečo, čo akoby spadlo z iného sveta.
Sagrada Familia v každom uhle pohľadu mení svoju podobu. Po jej dokončení centrálna veža Ježiša Krista budúcej najvyššej katedrály v Európe dosiahne výšku 172,5 metra. Zahrotených veží bude celkovo osemnásť. Okrem Krista majú symbolizovať dvanásť apoštolov, štyroch evanjelistov a Pannu Máriu. Nikde inde na svete príslovie, že je na niečom roboty ako na kostole neplatí viac, než v tomto svätostánku. Vysoké žeriavy sa prepletajú nad megakostolom a stavebný ruch prakticky neutícha. Impozantnosť chrámu Sagrada Familia sa týči k nebu ešte pred jej dokončením. Holubice zavesené na jej zadnom priečelí pôsobia, že by sa dali schovať do dlane. V skutočnosti rozpätie ich krídiel dosahuje pätnásť metrov.
Chrám ročne navštívia takmer štyri milióny turistov z celého sveta a ich počet sa neustále zvyšuje. Treba dodávať, že kto si nevykrúcal krk pri chráme Sagrada Familia, nebol v Barcelone? A to sme ešte zďaleka nevytiahli celé spektrum tvárí bláznivo žijúcej katalánskej metropoly.