To je hlavné heslo, ktorým sa Filip Weber celý život riadi. A na cestách fotografuje. Nielen pre spomienky, ale tiež aby svojim priateľom mohol ukázať iné cestovanie než len s cestovnou kanceláriou do hotelového rezortu na brehu mora, píšu Lidovky.
A tiež, aby sa stále dokola uisťoval, že sa nám v našej krajine žije úplne skvelo, len my sa stále na niečo sťažujeme. Filip Weber sa tiež zaujíma o archeológiu, konkrétne o prehistorické maľby a rytiny na Sahare.
Zúčastnil sa niekoľkých archeologických výprav do centra Sahary, pohoria Hoagar a Tadrart v Alžírsku a do pohoria Acacus v Líbyi.
- Do ktorej krajiny by ste nikdy nešli a prečo?
Najskôr do Francúzska, je na mňa veľmi turistické. Podľa mňa tam nie je skoro nič zaujímavé.
- Ako sa líši cestovanie z pohľadu backpackers, kajakárov, motorkárov, človeka, ktorý si vyskúšal aj off-road a rodiča s malými deťmi?
Nelíši sa to vôbec. Spojovacím článkom je schopnosť prespať pod širákom, nevyhľadávať pohodlie. Kajak, motorka - to všetko sú len nástroje pre poznávanie. S kajakom si prezriem tiesňavu, kam sa pešo nedostanem, na motorke sa dostanem cez púšte a s deťmi je krásny výlet kamkoľvek.
- Aká sa podľa vás najlepšie rieka pre kajak v Európe?
To je veľa zákerné, riek je naozaj veľa. Výborné rieky sú v Nórsku, tam som pádlovanie miloval. Nádherná je Sjoa.
- Dokážete spočítať koľkokrát ste boli v Albánsku?
Nedokážem, býval som tam štyrikrát aj päťkrát do roka. Do Albánska som sa vracal pokojne po týždni, dvoch, alebo som tam strávil dva mesiace vcelku. Ale v rokoch 2007 až 2008 som v Albánsku nebol ani raz, pretože som cestoval po Mongolsku.
- Čo vás do Albánska tak ťahá?
Blúdenie po horách, kde nie sú žiadne poriadne cesty, smerovky, nikto nevie, kam príde. Potom hlavne ľudia, ktorí sú pohostinní a vždy mi pomohli a pekne sa o mňa starali.
- Vy ste použili minulý čas. Už nie sú?
Ja som urobil chybu, že som sa približne pred štyrmi rokmi začal učiť po albánsky. Išlo to ťažko, ale hovorím. Potom som v Albánsku strávil mesiac a zistil som, že miestni večer v bare nehovoria o ničom inom, než že pôjdu do Nemecka, prežijú tam tri mesiace na podpore a potom sa vrátia domov a ďalšie mesiace budú žiť z ušetrených peňazí z nemeckého sociálneho systému.
Podľa nich je najväčší macher ten, kto sa dostane do Švédska, to je taký albánsky dávkový raj. Znechutilo ma to. Nechcú pracovať, nechcú doma meniť veci k lepšiemu. Len nadávali na pomery. Chcem ísť do Albánska na jar, ale budem sa tváriť, že im nerozumiem.
- Pôjdete do divočiny, aby ste neboli v kontakte s ľuďmi?
Pôjdem do hôr. Mám v pláne vziať motorku a vyraziť cez hory. Až to nepôjde na motorke, tak si vezmem batoh a pôjdem pešo ďalej do hôr a tam sa budem kamarátiť s ľuďmi. Keď človek nepočuje, ako sa chcú dostať do bohatej Európy a vziať si od Nemecka sociálne dávky, tak je to s nimi paráda.
- Vy ste boli v Albánsku prvýkrát na konci deväťdesiatych rokov. Albánci predtým rozkradli armádne sklady. Nebáli ste sa?
Nebál. Na hraniciach mi Gréci povedali, či nie je škoda tam voziť motorku. Ja som potom došiel do miestnej dediny, kde som zastavil na rínku a ľudia na mňa vybehli so samopalmi. V tej chvíli som si hovoril, že som to najskôr prepískol...
Ale správali sa úplne úžasne, pohostili ma a ďalšie tri dni ma vodili po všetkých dedinách. Všade som bol za hviezdu a dodnes sa do tej dediny vraciam.
- Napísali ste sprievodca po Albánsku. Predáva sa?
Knihy sa predávajú sa predovšetkým medzi off-roadákmi a motorkármi, pretože som sa sústredil na opis ciest. Tretie vydanie ide na odbyt trošku horšie, pretože minulý rok v Albánsku zavraždili dvoch Čechov, a to sa práve stretlo s vydaním môjho sprievodcu a ľudia prestali mať záujem o túto krajinu.
Ako sa vlastne pozeráte na to, keď Česi vyrazia off-roadom alebo motorkou na Balkán či na Ukrajinu a prechádzajú sa prírodou v miestach, kam by si doma vôbec nedovolili vojsť? Trebárs na hrebeňoch hôr?
Ja som taký "batôžkár" a vážim si čistú prírodu. Na Balkáne je jeden veľký problém, že tam sa najprv musíte do tých hôr dostať, čo predstavuje značné vzdialenosti. Nejazdí tam veľmi verejná doprava.
Môžete stopovať a miestni vás zvezú alebo môžete ísť pešo, ale to potrvá štyri až päť dní, než sa vôbec k horám priblížite. Navrchu zistíte, že miestni v prírode robia veľký neporiadok. V horách vytvorili hromady odpadkov.
Všade je tam rozliaty olej a benzín, správajú sa tam ako dobytok. Takže prejazd jednej motorky motorky nič nezmení. Raz sa mi stalo, že som v mojom obľúbenom albánskom sedle našiel pri ohnisku obaly od českých jedál. To ma mrzelo.
- Budete ďalej navštevovať Balkán, aj keď sa tieto krajiny viac poeurópštia?
Určite áno. Je to najbližšia divočina. Ja by som chcel s deťmi vyraziť do Bosny a Hercegoviny, tam je veľa krásnych riek, ktoré by som s nimi chcel zísť.
- Vyhľadávate krajiny, ktoré nie sú turistami veľmi navštevované?
Vyhľadávam, teraz sa chystám do Mongolska. Tam už som bol dvakrát a chcem ísť znovu. Chcem vidieť inú časť tejto krajiny a sľubujem si od toho absenciu turistov, hory, riečky, chytanie rýb a ohník.
- Kde na to beriete čas?
Je to naháňačka, hlavne návraty. Prvý až druhý týždeň po návrate sú v práci hektické. Mám dve malé deti, o ktoré sa musíme so ženou postarať, vyzdvihnúť zo škôlky, odviezť do školy a tak podobne. Musím to proste nejako zvládnuť.
- Tento rozhovor vzniká, pre rubriku, ktorá sa volá nomádi, čo sú ľudia ktorí cestujú, alebo majú cestovanie ako životný štýl a časť z nich priamo na ceste pracuje. Chceli by ste to niekedy vyskúšať?
Moja práca je postavená na osobných väzbách. Stál som pred voľbou, či budovať firmu a rodinu, alebo sa zobrať a cestovať si sám po svete. Zvolil som kombináciu oboch.
- Čo na to hovorí vaša žena?
Je extrémne tolerantná.
- Cestuje s vami?
Na motorke so mnou prešla Mongolsko. Vyrážame spolu na výlety s batohom. Tým, že máme deti, príležitostí ubudlo, ale boli sme spolu napríklad v Ománe.
- Chápem to dobre, že vás prestal baviť pohľad z kokpitu kajaku a presedlali ste na iný spôsob cestovania a teraz sa k vode staré vraciate vďaka svojim deťom?
Kajak ma sprevádza celý život. Začal som sa báť, keď kamaráti z lodenice začali jazdiť ťažšie a ťažšie rieky ...
- Takže ste narazili na svoje limity?
Áno. A začala mi byť trochu zima. Tiež som zistil, že vidím rieku len z kajaku. Rieka je síce pekná, ale vlastne nevidíte nič, zo širšieho okolia. Potom som objavil Saharu a motorku. Pre mňa motorka nie je nejaké božstvo. Je proste nástroj, ako švajčiarsky nôž alebo telefón. Ale podarilo sa mi na nej prejsť Líbyu až na Čadské hranice.
- Taká expedícia je dnes nepredstaviteľná ...
Teraz by to nešlo ani náhodou. Na jar som bol na alžírskom pohorí Ahaggar, kde predtým miestni obyvatelia - Tuarégovia - sprevádzali turistov. Teraz však turizmus kvôli obavám o bezpečnosť upadol a pohorie je obklopené armádou, ktorá dáva pozor na tých turistov, ale aj na to, aby nedochádzalo k nepokojom. Tuarégovia v tejto vyhrotenej situácii a bez tradičných príjmov z turizmu majú tendencie skĺznuť k islamskému extrémizmu.
- Takže vaša cesta bola de facto s armádnym sprievodom?
Nebolo to tak, že by s nami išli vojaci. Po tridsiatich až štyridsiatich kilometroch sme narazili na checkpoint.
- Aký je váš názor na humanitárnu pomoc?
Humanitárna pomoc je potrebná a je nevyhnutná. Bohaté národy majú pomáhať chudobným krajinám. Hlavne tam, kde vyčíňajú choroby.
Na druhej strane som sa bohužiaľ veľakrát stretol s tým, že peniaze, ktoré sa z dobrej vôle v Čechách vyberú, sa dávajú nejakému fondu, ktorý následne tieto financie využije vo svoj prospech a zvyšných pár korún niekomu dajú.
Tento prístup som videl na vlastné oči, čo ma na veľa rokov úplne znechutilo a prestal som tieto organizácie finančne podporovať. Keď som bol v Etiópii a Mauretánii, tak som videl miestnych obyvateľov, ktorí naozaj nič nerobia a čakajú, čo im Európa dá.
Na druhej strane, keď potom vidíte oblasti bez vody, tak tam je potrebná pomoc. Vykopať studne, kúpiť ľuďom osla, aby dokázali vodu doviezť do svojej chyže. Je potrebné vždy nájsť tú cestu, aby sa vybrané peniaze dostali do oblastí, kde je to potrebné.
- Ako si myslíte, že by sa mala riešiť utečenecká kríza?
Ja som priaznivcom železného plota na hraniciach Európy. Ale súčasne s tým by sa mal rozbehnúť obrovský a dotovaný program, ktorý pomôže ľuďom priamo v ich krajine, aby nemali dôvod utekať.
Samozrejme nič nie je čiernobiele, všetko sa musí nejako vyvažovať. Mňa napríklad teraz prekvapila informácia o tom, že Nigéria začína voziť svojich ľudí späť z Líbye, čo je úžasný prístup.
V tomto prístupe by mala Európska únia pomôcť Nigérii s transportom a dať peniaze občanom tejto krajiny, aby mali niečo do nového začiatku. To sú správne vynaložené peniaze.
Nefandím politike "poďte všetci do Európy." Ľudia z Európy by sa mali uskromniť a pomáhať tam, kde je potrebné, ale multikulturalizmus nemôže v tejto dobe fungovať.
- Posledná divočina v Európe podľa vás? Existuje ešte niekde?
Nemyslím si, že divočina ako taká niekde existuje. Blížia sa tomu oblasti v tundre, čo je Fínsko, Švédsko, ale tam je to fakt len pre drsných.
- Máte nejaké cestovateľské vzory?
Viete, že som o tom nikdy nepremýšľal?
- Žiadny Zikmund ani Hanzelka?
Prečítal som od nich všetko, ale nemám vzor v konkrétnej osobe. Inšpirujú ma ľudia, čo cestovali, napísali niečo zaujímavé a dokázali svoje zážitky odovzdať druhým.
- Za ako dlho sa dokážete zabaliť na cestu?
Keď je to s batohom, tak za pol hodiny, ak je to cesta s motorkou alebo deťmi, tak mi balenie zaberie celé popoludnie.
- Máte nejaký rituál, než sa vydáte na ďalšiu výpravu?
Ja ležím v mapách, je to môj obrovský koníček.
- Zbierate?
Zbieram, najradšej mám vojenské ruské, ktoré sú super pre púštne oblasti. Využil som ich aj na moju cestu do Mongolska, pretože tam sa cesty takmer nemenia a mapy tam fungujú, hoci sú tridsať rokov staré. Ruské vojenské mapy majú jednu nevýhodu, musíte vedieť azbuku. Ja som stará generácia, takže azbuku viem.
- Kde ich kupujete?
Hľadám po antikvariátoch, pýtam sa známych a potom tiež internet. Všeobecne poslednú dobu veľa dobrých máp nevychádza.
- Viete navigovať podľa buzoly? Používate to?
Viem, ale teraz už to používam málo. Predsa len na motorke je lepšie vziať si GPS. Ale vždy môžu dôjsť baterky, takže je treba to aj s buzolou vedieť.
- Budete to učiť aj svoje deti?
No rozhodne!
- Majú po vás vaše deti cestovateľského ducha?
To sa ukáže, zatiaľ ich to baví. Syna to baví úžasne, ten so mnou bol v Maroku. Musí sa mu to samozrejme pripraviť zábavne, navštíviť nejaké železnice, potom ho nechať kopať v piesku alebo mu vziať boby, aby mohol bobovať po dunách.
Dcéra má zase rada kone, takže vymyslíme niečo aj pre ňu. Vždy to chce niečo vymyslieť. Moje deti rady pádlujú, veľmi ich to baví.
- Ako ste ich to naučili?
Opatrne a obtiažnosť som zdvíhal naozaj pomaličky hore, aby si zvykli. Prestali sa báť a dnes so mnou pokojne jazdia ťažšie zjazdy. V Nórsku som dokonca dcéru musel raz vysadiť, pretože už to bolo veľmi ťažké, netrúfol som si ju s nami viezť. Keby sa to s nami prevrátilo, tak by som nevedel koho skôr chytať.
- V novembri ste boli vo Vietname, prečo práve tam?
Bol som na severe Vietnamu a tam sú krásne hory. Je to zabudnutý kút, keďže povolenie do tejto oblasti sa začalo vydávať približne pred desiatimi rokmi. Odvtedy tam samozrejme bolo veľa ľudí, avšak stále to nie je hromadne navštevované.
Akurát sme mali smolu s počasím, pretože nám zo štrnástich dní desať prepršalo. Bola zima a my sme neboli vybavení, boli sme v sandáloch a kraťasoch a išli sme na motorkách.
Počítali sme s tým, že tam bude dvadsať až tridsať stupňov, namiesto toho bolo stupňov desať. Išiel som na trhovisko a chcel som si kúpiť niečo na seba, ale nohavice som nedotiahol ani ku kolenu, keďže na severe sú naozaj drobného vzrastu.
- Ako ste tú situáciu vyriešili?
Nohy do vrecka, ale aj tak nám bola hrozná zima. Po návrate som zaľahol s chrípkou.
- Čile začína byť veľa populárne, odporučili by ste túto destináciu cestovateľom z Česka?
Pre človeka, ktorý navštívil národné parky USA, bude Čile ľudoprázdne a lacná. Pre mňa, ktorý som sa pohyboval skôr na Balkáne, Sahare, je Čile prešpikované turistami a hrozne drahé. No a teraz si nájdite, kde sa ten pohľad pretína.
Môj prvý pocit z Čile bola jednoznačne bezpečnosť, keďže som zažil Saharu, vojenský sprievod. Oproti Mongolsku, kde som bol týždeň len na čokoláde a sardinkách, je v tejto krajine tovar ľahko k dostaniu a je to naozaj krásna krajina, ale na môj vkus je veľmi turisticky navštevovaná.
- Aké jedlo si so sebou beriete na expedície? Čokoládu a sardinky?
Ak idem autom, tak si veziem instantné veci, ktoré sa dajú zaliať horúcou vodou. Keď idem pešo, tak sa dobíjam hrozienkami a čokoládou. Ak idem na motorke, tak to tak nejako nakombinujem.
- Čo sa vám páči v Česku?
Čechy ukazujem deťom a každý víkend mám zásadu niekam vyraziť. Napríklad do Klokočských skál, Krušných hôr urobíme výlet a prejdeme dvanásť až pätnásť kilometrov. Prejdeme sa krajinou, uvidíme starý hrad. Je treba s deťmi neustále niečo navštevovať. Čechy sú krásne, ale na môj vkus sú veľmi preľudnené.