Sme Víťa, Renata, Magdalénka a Viktorka Válkovci. Víťa pracuje ako User Interface dizajnér na voľnej nohe a mňa cestovanie zavialo až k profesii virtuálnej asistentky, píšu Lidovky.
Ako sa to všetko začalo
Šialený nápad cestovať s karavanom nielen po Európe, nám napadol v roku 2011. Najskôr sme cestovali bez karavanu. Boli to také tie rýchle výlety po Európe na týždeň alebo na dva. Nič veľkolepé. Ale pretože s jedlom rastie chuť, rástla aj tá naša.
Raz prišiel Víťa s nápadom, že si požičiame karavan. Nebol to žiaden problém, chceli sme si ho vyskúšať. Bola som vtedy na materskej a Víťa pracoval na voľnej nohe. Nikoho sme teda nemuseli žiadať o voľno.
Súhlasila som, teda s tým požičaním karavanu. Ale nebol by to môj manžel, keby neprišiel s niečím šialeným. Raz večer mi prezradil, že už jeden lacný, ojazdený karavan kúpil. Asi si viete predstaviť moju reakciu, v tej dobe sme finišovali so stavbou domu a peňazí sme nemali nazvyš. No čo už, prešlo pár dní a naplánovali sme si našu prvú cestu.
Česko, Chorvátsko
Náš karavan sme si išli vyskúšať do českého kempu, bolo to niekde pri Zlíne. Bol to náš technický poznávací výlet a skúška toho, či zvládneme naplniť vodu, pustiť plyn, zapojiť elektrinu v kempe a mnoho ďalších drobností. Teraz sú to pre nás už jednoduché úlohy.
Druhý, už ozajstný výlet bol do Chorvátska. Cestovali sme s trojmesačnou Viktorkou a takmer dvojročnou Magdalénkou. Strávili sme tam celý mesiac, na jednom mieste. S istotou pokojného zázemia kempu a nášho karavanu.
Vtedy sme cielene, vzhľadom k veku našich detí, zvolili Chorvátsko. To preto, aby sme sa v prípade problémov jednoducho dostali domov.
Odvtedy sme už precestovali množstvo európskych miest. Vyrážame väčšinou na jar, na dva až štyri mesiace. Dalo by sa povedať, že naše výlety sa každou ďalšou cestou predlžujú. S karavanom sme prešli Taliansko, Španielsko, Portugalsko, Turecko, Chorvátsko, Grécko a kúsok Afriky - Maroko.
Máme radi teplo a tak nás to stále ťahá na juh. Možno i preto, že našu republiku opúšťame v dobe, keď u nás mrzne a sneží.
Jar na cestách
Po ceste na juh stretávame jar vo všetkých možných podobách a teplotách. Stále ma však trápi, že nevidím, ako vyzerá jar na našej záhrade. Rada tam trávim voľný čas a chýba mi, že nevidím, ako sa prebúdza a kvitne.
Vraciame sa až začiatkom leta a celé prázdniny trávime doma. Našťastie, mám otca, ktorý zasadí zeleninu, stráži dom a kŕmi mačky.
Na cestách mi najviac chýba rodina, kamaráti a práca na záhradke. Niekedy mám strašnú chuť pokosiť v kempe trávnik alebo okopať záhon kvetín. Dievčatám chýbajú kamaráti zo školy a škôlky a všetky ich hračky, ktoré museli zostať doma a nevmestili sa do karavanu.
Škola a domáce učenie
Z našej Majdy sa postupom času stala školáčka. Pôvodne sme si mysleli, že naše cestovanie sa skončí a vrátime sa iba k týždenným výletom. Ale nedalo nám to. Začali sme hľadať školu, pre ktorú by to nebol problém. Majda tak chodí do alternatívnej školy, kde je šťastná.
Keď sme na cestách, učím sa s ňou podľa týždenných plánov, ktoré mi škola posiela emailom. A keď sme doma, dievčatá chodia normálne do školy a do škôlky, tak ako ostatné deti.
Dievčatá sa tak normálne učia správať v spoločnosti a spoznávajú kamarátov. Keď nie sme doma, tak ochutnávame všetko, čo cudzia krajina ponúka. Užívame si čas strávený spolu a sme radi, že sa vidíme počas celého dňa.
Môžeme sa venovať všetkému, čo nám napadne. Je to krásna protiváha k času doma, ktorý je hlavne pracovný, tak pre nás, ako pre dievčatá. Totiž keď sme doma, deti sú v škole, na krúžkoch a stretávame sa ako rodina často až večer. A večery všedných dní vyzerajú ako v bežných rodinách, pripravujeme sa na ďalší deň.
Na cestách žijeme voľne, bez rutiny
Často ani nevieme, aký je deň a vôbec nás nezaujíma, koľko je hodín. Keď sa nám chce spať, tak spíme. A keď je von svetlo, tak vstaneme. Predpoludním sa učíme, varíme a popoludní sa venujeme tomu, čo nám frnkne do nosa, ale samozrejme aj pracovným povinnostiam.
Víťa pracuje celý deň, aj keď o niečo menej ako doma. Niektoré dni celé precestujeme a presúvame sa na iné miesto. Užívame si krajinu, nikto sa neučí, ani nepracuje. Aj preto sa niekedy musíme učiť v sobotu či v nedeľu.
Na cestách chodíme do miestnych reštaurácií a ochutnávame tradičné jedlá. Snažíme sa jesť zdravo a tak si často varíme z lokálnych potravín, ktoré sme si kúpili na trhu.
Chodíme aj do supermarketu a občas si dovolíme aj hranolky, zmrzlinu či sladkosti. Ja som s tohtoročným výletom prijala paleo výzvu a tak sa snažím jesť bez cukru a pečiva a tak nejako podľa paleo pravidiel. Je to pre mňa niečo nové, ale vyhovuje mi to.
Cestovanie nám prinieslo obrovskú slobodu. Oddych a nekonečné spoznávanie cudzích jazykov, zvykov, chutí, vôní a farieb. Najväčším darom je pre mňa "nekontrolovanie" času. Neponáhľate sa, nemáte s nikým dohodnutú schôdzku a to platí celé štyri mesiace.
Na cestách stretávame aj iných cestovateľov z Česka aj z celého sveta. Minulý týždeň sme si naplánovali stretnutie s jednou českou rodinou a bolo to veľmi príjemné.
Máme spoločnú cestu Španielskom a Portugalskom, takže sa ešte určite niekde naše cesty pretnú. V Porte sa stretneme v rodinou Tatranských, ktorí patria tiež medzi známych cestovateľov s deťmi, veľmi sa na nich tešíme. Už sme o sebe veľa čítali, ale ešte sme sa nevideli.
S takýmito ľuďmi nadväzujeme nové priateľstvá, vymieňame si cestovateľské skúsenosti a tipy na výlety.
Pomaly a neponáhľať sa
Dlhodobé a takzvané pomalé cestovanie, určite všetkým odporúčame. Hlavne tým, ktorí radi cestujú a dovolí im to ich práca. Je to výborné aj pre tých, ktorých pohltil stereotyp. Je to životný štýl, ktorý vás pohltí a naplní vás rovnováhou a pokojom.
Všetkým, ktorí rozmýšľajú o takomto cestovaní, držím palce, aby sa rozhodli správne. Možno sa na cestách stretneme, tak ako sa nám to už veľakrát podarilo. Prajeme vám všetkým krásne dni.
Rodinu Válkovcov môžete sledovať na ich webe vitavalka.cz. Ako funguje virtuálna asistentka zistíte tu:navolnenoze.cz/prezentace/renata-valkova/