Barbara Gorczyca Josai na Slovensku žije aj s manželom, s ktorým sa zoznámili v roku 2003 na brigáde v Nemecku. Potom nasledovalo spoločné cestovanie po krajinách ako Taliansko a Anglicko, až sa pár nakoniec nadobro usadil na Slovensku.
V roku 2009 začali spoločne študovať na Technickej Univerzite v Košiciach a v júni toho istého roka sa oficiálne stali manželmi. Poľka Barbara prešla niekoľko krajín, preto vie definovať aj rozdiely medzi svojím rodiskom Poľskom a novým domovom, ktorý získala na Slovensku.
„Rozdiel je vo veľkosti a aj - ako to nazvať, v obratnosti podnikateľov. Tí poľskí sa veľmi snažia a ukazujú, ako sa niečo spraviť dá, oproti niektorým (česť výnimkám) podnikateľom na Slovensku, z ktorých mám často pocit, že skôr ukazujú ako sa to nedá...“
Pozitíva novej domoviny
„Spomínam si, že keď som spoznávala Slovensko, často som hovorila manželovi, že na začiatku som sa zamilovala do neho a potom do jeho krajiny.“
Medzi ďalšie veci, ktoré na Slovensku vyzdvihuje, patrí podľa nej aj úžasná príroda: „Tú nájdete kdekoľvek. Máte kopec rôznych turistických príležitostí, sú tu nádherné miesta aj príroda a to som toho pocestovala celkom dosť.“
Medzi miesta na Slovensku, kde sa rada vracia, alebo sa plánuje vrátiť, patria: Poloniny a výstup na Kremenec, „malebné“ severovýchodne Slovensko, Vinianske jazero, Morské oko a výstup na Sninský kameň, Slovenský raj, Jánošíkove diery, Veľký Rozsutec, Vlkolínec, Pieniny, Prielom Dunajca, Banská Štiavnica, Liptov – ako sama hovorí, je toho veľmi veľa.
Barbara vyzdvihla aj slovenskú kultúru, kde oceňuje rôznorodosť turistických regiónov, pestrosť, farebnosť, slovenský folklór a gastronómiu.
„Slovenská kuchyňa je výborná, aj keď nie všetko mi chutilo na prvýkrát. Napríklad bryndza. Na začiatku to bolo čudné, dnes si už ale neviem predstaviť návštevu salašu bez poctivých bryndzových halušiek.
„Jedlo na Slovensku je výborné, mám aj zopár skvelých obľúbených reštaurácií a salašov, kde sa pravidelne s manželom počas ciest vraciame. Spomeniem napríklad nezabudnuteľný Salaš u Franka, ktorý je zárukou kvality aj tradície.“
Medzi jej najobľúbenejšie jedlá patrí východniarska pochúťka „holúbky“ (kapustové závitky), ďalej krkovička s knedľou a kapustou, bryndzové halušky a sladké gombolce.
Akí sú samotní Slováci a precitnutie
„Úžasní, skvelí, dobrosrdeční ľudia. Musím sa priznať, že som si našla na Slovensku skvelú rodinu (manželova rodia, to sú samí perfektní ľudia), a aj kopec úžasných kamarátov, na ktorých sa vždy, ale naozaj vždy môžem sa spoľahnúť. Viete, takých, ktorí nie sú s vami len v dobrom, ale aj v zlom. A to si veľmi vážim.“
Na Slovensku jej najviac prekáža politika, kde vládne klamstvo. „Ja viem, že nikde to nie je ideálne, ale na Slovensku ako keby to prekračovalo všetky medze a to nemyslím len posledné udalosti...“
Medzi prízemné veci, ktoré by sa mali zlepšiť radí najmä hlavnú vlakovú stanicu v Bratislave:„Je fakt otrasná. Keď si predstavíte, že to je to, čo ako prvé uvidí cudzinec, návštevník v hlavnom meste...“ Vetu Poľka Barbara ani nedopovie, ale nechá ju visieť vo vzduchu.
Na Slovensku za obdobie, ktoré tu žije, mala skúseností viac než dosť a nie všetky boli pozitívne. „Spomínam si, keď som chcela robiť vodičák na Slovensku. Dopredu som si všetko zisťovala, či ako cudzinec vôbec môžem robiť kurz. Mala som všetky potrebné potvrdenia z autoškoly, polície, a aj napriek tomu mi po absolvovaní kurzu, zaplatení plnej čiastky za kurz, v deň skúšky pán policajt z krajského mesta oznámil, že mám opustiť miestnosť, lebo nemôžem robiť vodičák na Slovensku.“
Bola to podľa nej veľmi stresová situácia, ktorá ju stála veľa nervov aj sĺz. „Vtedy som mala ťažké srdce na systém, v ktorom som sa ocitla...“
Okrem nepríjemnej skúsenosti sa na Slovensku stala aj obeťou zlodeja. „Spomínam si, keď ma raz okradli a keď som prišla oznámiť odcudzenie dokladov na cudzineckej polícii, tak som ešte dostala pokutu, myslím 60 eur (!). Policajti argumentovali, že som si náležite nestrážila doklady a mám byť rada, že pokuta je len 60 eur, vraj to mohlo byť viac. Takže aj to bolo nepríjemné sklamanie, hlavne, že majú ''Pomáhať a chrániť'',“ hovorí, ale vzápätí optimisticky dodáva, že tých dobrých zážitkov má samozrejme viac.
Medzi nimi sú: výstup na Veľký Rozsutec, dych berúce výhľady a „ten úžasný pocit voľnosti a radosti. Také niečo vám vie dať len príroda.“ Ďalej vymenúva prvú návštevu v Slovenskom Raji, Hornád a prekrásne turistické chodníky.
Rada spomína aj na stretnutie s pravým bačom v Zázrivej, ktorý na ňu zapôsobil ako „neskutočne inšpiratívny človek.“ K tým najlepším skúsenostiam zaradila aj rozhovory so starou mamou manžela, ktoré sú pre ňu inšpirujúce a poučné.
Na jej rodnej krajine jej najviac chýba jednoznačne rodina, ale zároveň dodáva, že sa aj napriek vzdialenosti celkom často navštevujú. A na čo si najťažšie zvykala? „Písanie po slovensky. To mi dodnes robí problém. Poľskú gramatiku poznám stopercentne a preto mi veľmi vadí, že tú slovenskú neovládam na podobnej úrovni. Aj keď veľmi veľa čítam, stále to nie je ono a robím chybičky, ktoré často vedú k vtipným situáciám.“