Kristína Prochassonová aj s manželom dlhý čas cestovali po svete, až sa nakoniec usadili v Španielsku. Nečakali však, že sa ich nový domov načas stane takmer väzením, ktoré ich pripraví o prácu, rodinu aj slobodu.
S Kristínou sme sa porozprávali o tom, ako prežívali prvé chvíle v druhej koronavírusom najohrozenejšej krajine aj to, čo všetko stratili a aký odkaz posielajú domov na Slovensko.
Ako sa vlastne začal váš spoločný život v Španielsku?
V máji 2019 sme sa spolu s manželom rozhodli, že už máme dosť doslova kočovného života. Moja rodina (teda drvivá väčšina) je na Slovensku, tá jeho je vo Francúzsku a pracovali sme na Korzike.
Keď sme mali voľno, nevedeli sme, kam máme ísť skôr, a keď sme sa už niekam vybrali, nikdy sme tam neboli dostatočne dlho. Hlavne, nikde sme nemali ‘’naše spoločné’’ doma.
V máji pred letnou sezónou sme sa dohodli, že ak všetko pôjde, ako má, bude to naša posledná sezóna a konečne sa usadíme. Veľké šťastie sme mali v tom, že majiteľ reštaurácie, kde sme pracovali, mal presne také isté plány ako my.
Po asi dvojminútovom rozhovore sme sa zhodli na Barcelone. Pritom sme po španielsky nevedeli a nikdy sme na španielske územie ani nevkročili. Letná sezóna skončila a my sme sa v októbri prvýkrát v živote ocitli v Barcelone.
Aké boli prvé pocity?
Hneď sme vedeli, že toto je to miesto a že tu zostaneme, kým sa bude dať. Obrovské šťastie bolo v tom, že náš šéf práve tu kúpil reštauráciu a potreboval nových ľudí do tímu. A tak sme tu, aj keď len krátko, ale o to v týchto chvíľach intenzívnejšie.
Ešte pre upresnenie, čomu sa teda pracovne v Barcelone venujete?
Pracujeme obaja v reštaurácií. Teda, kým nám ju COVID-19 nezavrel. Ja som sa dala na štúdium španielčiny, lebo bez nej sme tu ako Alenka v ríši divov (smiech). Bývame v centre Barcelony, takže je tu vždy čo robiť a dni tu ubiehajú ako voda. Nudiť sa tu až donedávna nedalo.
Ako sa tam za posledné dni a týždne zmenil život v súvislosti s opatreniami proti koronavírusu?
Všetko sa to stalo z ničoho nič. V Barcelone to išlo veľmi rýchlo. Dlho som nepociťovala, že sa niečo také silné blíži. V časoch, keď mi rodina zo Slovenska písala, aká kríza ide, neriešila som to alebo len s úsmevom.
Asi kvôli tomu, že toto je veľmi turistické mesto a chcela som sa chrániť pred strachom a nepripúšťať si to. Jeden deň som sa čudovala predavačom v luxusných obchodoch (Gucci, LV, Prada) ako nosia respirátory, lebo sa obávali ázijských zákazníkov (mysliac si, že to preháňajú) a na deň druhý všetko zatvorili.
Necítila som tu také hraničné situácie, žiadnu paniku v obchodoch, ani stres ľudí v metre a MHD. Dokonca moja učiteľka španielčiny odišla asi štyri dni pred karanténou do Singapuru za synom.
Katalánci sú nebojácni (alebo aj hlúpi?). Ale viem, že v iných krajoch Španielska to bolo horšie a ľudia sa doslova bili o toaletný papier. My sme možno trochu "chránení", lebo si to Katalánci strážia.
Vo štvrtok ráno tu ohlásili, že od pondelka sa zatvárajú školy. Bolo to bleskové. Zákazy a príkazy sa tu vydávali veľmi rýchlo. Popritom sme sledovali, čo sa postupne dialo v Madride, v Seville a keď už bolo okolie Barcelony v karanténe, vedeli sme, čo nás čaká a pripravili sa.
Ako to zasiahlo vás osobne?
Tak, že sme zostali bez práce a našich aktivít doma. Reštaurácia je zatvorená do odvolania, naše lety do Francúzska (a všetky lety vôbec) sa zrušili, jazykové a športové kurzy takisto.
Zasiahlo to však aj moje vnímanie sveta, ľudských vzťahov, peňazí a životného prostredia. Niektoré veci sú zrazu absolútne nepodstatné a iné oveľa dôležitejšie ako pred dvomi týždňami.
Kedy ste si uvedomili, že situácia je naozaj vážna?
Čím ďalej, tým viac. Najmä po telefonátoch od rodiny. A keď vyhlásili karanténu pre okolie Barcelony a Madridu. Som typ človeka, ktorý si to nechcel pripustiť alebo som to zľahčovala, aby som to mohla jednoduchšie spracovať.
Keď sme zo dňa na deň zatvorili reštauráciu, museli sme niečo spraviť s jedlom, aby sa nepokazilo a nevyhodilo. Čo sa dalo zamraziť sa zamrazilo, čo sa nedalo, sa upieklo a rozdalo bezdomovcom.
Keď vidíte asi desať kuchárov s policajtmi behať po prázdnych uliciach a rozdávať jedlo, na chvíľku sa vám zastaví dych a viete, že to nebude len tak. Dnes však vieme, na čom sme, a zostáva nám len dúfať, že to rýchlo prehrmí.
Aký prístup ste zaznamenali u ľudí z vášho okolia, ako to vnímali?
Niektorí boli radi že majú voľno, iní sa báli, čo bude. Vo väčšine prípadov bolo u ľudí vidieť strach, hlavne u starších, ale stále mali úsmev na tvári. Či už predavačky, lekárnici, susedia alebo kolegovia, všetci sa aj teraz snažia pomáhať.
S krajným riešením návratu domov (keď to ešte šlo) ste nepočítali?
Nie. Pre nás dvoch je už náš domov tu. Ani neviem, kam by sme išli. Do Francúzska? Na Slovensko? Môj muž do Francúzska, ja na Slovensko? Keďže sme do poslednej chvíle neverili, že je to také vážne, ani nás to nenapadlo a potom bolo neskoro.
Našim rodinám by sme tým určite tiež veľmi nepomohli, keďže moji rodičia aj sestra stále pracujú. A či sme v karanténe tu alebo doma, je asi to isté.
Teraz sa už domov nedá vrátiť. Nijako. Autobusové linky sú zrušené, letiská uzavreté a všetky krajiny už zatvorili hranice a nepúšťajú. Takže dnes je to pre nás nemožné.
Sledujete situáciu doma?
Áno. Keďže sme medzinárodná rodina, sledujeme. Na začiatku som si myslela, že naši doma len strašia, robia paniku a bola som aj chvíľami nahnevaná, že to nechávajú zájsť tak ďaleko.
Keď však teraz vidím, ako sú na tom ostatné krajiny, ďakujem Bohu, že to Slováci začali riešiť rýchlo a radikálne. Musím povedať, že Slováci sú jedni z najdisciplinovanejších a najsrdečnejších ľudí, o tom už nepochybujem.
Čo je v tejto situácii pre vás najnáročnejšie?
Čakať. Čakať, čo bude, dokedy bude, ako bude. Či to ekonomika a zdravotníctvo zvládnu. Či bude naša rodina v poriadku. Hranice sa zatvorili a najhorší na tom je pocit, že ste ďaleko od rodiny a keby sa niečo stalo, nemôžete opustiť "teritórium".
Ako je to s potravinami a liekmi?
S takými vecami ako zásobovanie, lieky našťastie nemáme problémy. Máme aplikáciu a všetko nám donesú pred dvere. Niekedy si hovorím, vďaka Bohu, že sme vo veľkomeste.
Aký je to pocit, keď človek ostane doslova odstrihnutý od kontaktu s rodinou známymi a od krajiny, z ktorej pochádza?
Chvalabohu máme internet. Takže sme nonstop v spojení. Odkedy je mimoriadna situáci, dovolím si povedať, že sme v kontakte ešte častejšie. Bez neho si to však neviem predstaviť.
O to viac si uvedomujeme, aké to muselo byť ťažké v časoch vojny, keď o sebe naši starí rodičia nič nevedeli aj celé mesiace. Domov sme nechodili veľmi často, takže na ten nefyzický kontakt sme nanešťastie zvyknutí.
Ale ten pocit, že sa nemôžeme domov vrátiť, aj keby sme chceli, je hrozný. Podľa mňa sa vždy veci dejú z nejakého dôvodu a o to to bude krajšie, keď prídeme najbližšie domov.
Čo by ste odkázali známym a priateľom na Slovensku?
Aby na seba dávali pozor, máme ich radi a že sa čoskoro vidíme.