Mestečko Terezín bolo pôvodne založené ako baroková pevnosť na konci 18. storočia a bolo pomenované na počesť Márie Terézie. V októbri 1941 ale zastupujúci ríšsky protektor Reinhard Heydrich rozhodol krátko po svojom nástupe do Prahy o zriadení zberného tábora pre protektorárnych Židov v Terezíne. 16. februára 1942, sa začalo hrozné poslanie Terezína napĺňať naplno. Mestská obec Terezín bola úradne rozpustená a stala sa uzavretým židovským sídliskom. Židovským geto v Terezíne prešlo až 155-tisíc Židov z českých krajín a ďalších krajín Európy, z ktorých viac ako 118-tisíc zomrelo.
Prvý transport do Terezína prišiel z Prahy 24. novembra 1941. Bolo v ňom 342 mladých mužov, ktorých úlohou bolo pripraviť objekty v meste pre pricestovanie ďalších transportov, ktoré začali do vznikajúceho geta prúdiť od 30. novembra 1941. Na konferencii vo Wannsee v januári 1942 nacisti rozhodli do Terezína deportovať najmä starých Židov i z ďalších krajín Európy. Prvé transporty na východ (do Rigy) odtiaľ odišli v januári 1942, posledný z celkom 63 transportov odišiel v októbri 1944. Polovica transportov vypravených z geta mala jediný cieľ určenia - Osvienčim II-Březinka (Birkenau).
Potom sa tábor začal ešte plniť príslušníkmi tzv. evakuačných transportov, ktoré z rôznych koncentračných táborov privážali židovských i nežidovských väzňov, a členov zmiešaných manželstiev či takzvaných židovských miešancov. Celkom terezínským getom prešlo asi 155-tisíc mužov, žien a detí, z toho asi 75-tisíc z Čiech a Moravy, viac ako 40-tisíc z Nemecka, 15-tisíc z Rakúska a ďalší zo Slovenska, Maďarska, Holandska, Dánska a ďalších krajín. Transportami odišlo viac ako 87-tisíc ľudí - z nich sa dočkalo oslobodenia 3800. Ak pred druhou svetovou vojnou v Terezíne žilo 3500 obyvateľov a rovnaký počet vojakov, počas vojny sa v niektorých chvíľach tiesnilo v biednych podmienkach takmer 60-tisíc ľudí. Preplnenosti zodpovedali aj veľmi zlé hygienické, ubytovacie, stravovacie a ďalšie podmienky, ktoré mali za dôsledok vysokú úmrtnosť v gete: priamo v Terezíne zomrelo 35-tisíc ľudí. Nacisti tiež väznili a popravovali svojich odporcov v policajnej väznici gestapa v Malej pevnosti a tiež bilancia tohto miesta vzdialeného kilometer od Terezína je tragická. Za päť rokov prešlo bránou Malej pevnosti až 32-tisíc ľudí, z ktorých tu zahynulo na 2600 ľudí, ďalšie tisíce zahynuli po deportácii z Terezína.
Ľudia zaraďovaní do transportov do Terezína dostávali predvolania a zhromažďovali sa na určených miestach vo väčších českých mestách. Predtým museli odovzdať všetok majetok a ponechať si maximálne 50 kilogramov batožiny. Spočiatku prichádzali vlakové transporty na stanicu do 2,5 kilometra vzdialených Bohušovic, od júna 1943 bol tábor spojený s Bohušovicami železničnou vlečkou. Getu velila nacistická „komandatúra“, ktorá odovzdávala príkazy Židovskej rade starších, ktorá sa starala o vnútorny chod tábora. Cez ťažkosti so mnohým podarilo aspoň čiastočne zorganizovať zdravotnú a sociálnu starostlivosť, vyučovanie či bohoslužby. Kultúrna činnosť v gete, čiastočne tajná, dodnes predstavuje fenomén, ktorý nemá obdoby.
Možnosť „amosprávy“, ako aj fakt, že Terezín nebol vyhladzovacím táborom, však nacisti využili hlavne koncom vojny k ich neslávne známej propagande. „Povedzme, že náš úžas bol obrovský, keď sme v gete našli mesto, ktoré žije takmer normálnym životom. Toto židovské mesto je skutočne udivujúce.“ Tieto slová bola časťou pochvalnej správy delegáta Červeného kríža (ČK) Mauricea Rossela po prehliadke Terezína v júni 1944. Jej vrcholom bolo uvedenie opery Brundibár skladateľa Hansa Krásu, ktorú najviac preslávilo skladateľovo naštudovanie po jeho deportácii do Terezína s väznenými deťmi. Brundibár sa v gete hral viac než päťdesiatkrát a bohužiaľ po väčšine detí ostali len smutné kresby a básničky. Vtedy jedenásťročná Anna Hanušová neskôr spomínala: „Na všetko skočili (ČK) a nepochopili ani text, ktorý znel v jednej kaviarni: Pre teba som sa urobila peknou“. Takto Terezín prezentoval aj nacistický propagandistický film z roku 1944.
Začiatkom mája 1945 prevzal správu nad táborom ČK, 8. mája ho ako posledný koncentračný tábor oslobodili sovietska vojská. Ľudia tu umierali ešte do polovice mája, pretože väzni z iných táborov sem priniesli týfus. Getom, ktorému velili postupne Siegfried Seidl, Anton Burger a Karl Rahm (len prvý a tretí boli po vojne odsúdení), prešli napríklad spisovatelia Karel Poláček, Arnošt Lustig či Ivan Klíma, dirigent Karel Ančerl, režisér Dušan Klein, filozof Karel Kosík, politík Egon Lánský, herec Zdeněk Ornestom alebo rabín Richard Feder. V gete zomreli napríklad podnikateľ Emil Kolben alebo otec českého zemského rabína Karola Sidon. Narodil sa tu slovenský politológ Fedor Gál.