Aké miesto by mali mať takéto pamiatky medzi ostatnými?
Rovnocenné. Ak objekty alebo umelecké diela vytvorené za socializmu spĺňajú pamiatkové kritériá, sú pamiatkami ako každý iný objekt vytvorený v inej historickej epoche a politickej konštelácii. Kritériá sú definované zákonom, sú univerzálne a nerozlišujú, nekategorizujú diela na základe podmienok, ktoré motivovali a determinovali ich vznik. Myslím si, že nie je správne označiť pamiatky ideologickou nálepkou. Čo je to socialistická pamiatka? Buď objekt má pamiatkové
hodnoty, alebo nemá. Hodnotovým kritériom nie je iba vek, i keď aj ten sa pri hodnotení diela berie do úvahy.
Takže je namieste nazývať ich pamiatkami.
Pravdaže. Aj za socializmu sa vytvorili diela, o ktorých môžeme už dnes povedať, že majú pamiatkové hodnoty a môžeme ich chápať ako plnohodnotné pamiatky. Sú súčasťou kultúrneho dedičstva. Nielen nášho, ale svetového. Komunizmus ako ideológia nepozná hranice.
Čo je vlastne skutočná pamiatka v klasickom význame?
Označenie nejakej stavby alebo diela za pamiatku znamená, že bolo zaradené do výberovej skupiny na základe toho, že spĺňa konkrétne kritériá. Je jedno, či je to hnuteľný alebo nehnuteľný objekt alebo dielo a rovnako je jedno, kedy bolo vytvorené. Hovorí sa, že čas preveruje hodnoty. Údajne na to stačí 50 rokov.
Všetko, čo je staršie, je už pamiatka?
Existuje nepísaný úzus, že všetko, čo má viac rokov, už má historickú hodnotu. Ale to je iba jedno z kritérií. Ostatné sa stanovujú komparáciou, porovnávaním s inou dobovou produkciou. Predovšetkým musí byť vytypovaný objekt významným dokladom historického vývoja spoločnosti, jej spôsobu života, prejavom tvorivej práce človeka v rôznych odboroch ľudskej činnosti.
A keď to zúžime na architektúru?
Pri architektúre sa hodnotia nielen architektonické hodnoty objektu, ale aj urbanistické, umelecké, vedecké, historické. Aj pri socialistických pamiatkach ide o produkciu predchádzajúcej generácie. Pri posudzovaní pamiatkových hodnôt sa neberie do úvahy čas a miesto vzniku. Základným znakom kultúrnej pamiatky je jej hmotná podstata. Pri architektonických objektoch je daná hmotovou skladbou, jedinečným riešením, vnútornou dispozíciou, konštrukčným riešením, technickým,
ale, samozrejme, aj výtvarným. Pri posudzovaní pamiatkových hodnôt výtvarných diel, maliarskych alebo sochárskych, je hlavným kritériom ich umelecká hodnota.
Mnohé socialistické pamiatky sa doslova zhodili z piedestálov, majú sa teda chrániť a reštaurovať? Alebo sa majú – samozrejme, len niektoré – zbúrať, prípadne nechať tak?
V žiadnom prípade by sa objekty a diela vytvorené v období socializmu – a majú pamiatkové, architektonické a výtvarné hodnoty – nemali búrať. Ale ani stavebne upravovať. Objekt sa vytvoril v určitom výtvarnom názore a pokiaľ existujú estetické kategórie, aj tie sú jedným z hlavných kritérií uplatňovaných pri určovaní pamiatkových hodnôt – týka sa to teda aj interiérového vybavenia. Práve tie majú veľmi výpovednú hodnotu. Dnes už vieme, že za socializmu bol štýl s charakteristickými tvarmi, ktorý označujeme termínom Brusel, že v tom čase bolo niekoľko trendov, ktoré poznačili život istej generácie. Objekty z obdobia socializmu by sa mali rešpektovať v celistvosti.
Dnes je to úplne naopak.
Dnes je trend všetko prestavať, modernizovať. Je to taký čudný fanatizmus. Za každú cenu vymazať celú predchádzajúcu kultúrnu vrstvu, a pritom ide o historický, celospoločenský fakt.
Ako sa k pamiatkam socializmu správajú vo svete, tak ako my – nevšímavo a často s dešpektom?
Stačí sa pozrieť do Česka, kde už dávno pochopili, že pamiatky socializmu majú v ich histórii opodstatnenie. Nie jednotlivé objekty, ale celé urbanistické súbory vyhlásili za pamiatky a pamiatkové rezervácie. Dokonca tam vytvorili odborný termín na označenie tohto štýlu – sorela, je to skratka pomenovania socialistický realizmus. Tam tieto objekty a umenie ideologicky nenálepkujú. Bol to štýl doby, ktorú sme žili. Za to sa netreba hanbiť. To, že sa na ňu pozeráme s dešpektom, je dôsledok konania potentátov a ich zvrátenosti.
Podobné črty mala architektúra aj za Hitlera, ktorý mal svojho dvorného architekta.
Áno. V podstate to všetko boli imperátori. Je jedno, či sa volali cézar, cisár, kráľ alebo Mussolini, Hitler, Stalin, Gottwald...
Účinkovanie imperátorov sa vždy spájalo s vytvorením imperátorského štýlu, a ten nebol ničím iným než prejavom moci a peňazí. Vo všetkých dobách má rovnaké znaky.
Aké?
Ide hlavne o monumenty, ktoré majú v sebe pátos a symboliku, a taký je aj arzenál výrazových prostriedkov. No a symbol? Raz to bol kríž, inokedy zas šesťcípa hviezda, potom hákový kríž alebo kosák a kladivo. Dnes by sme povedali, že ide o ideologické logá, znaky, ktorými sa identifikovala doba. Raz to bol faraón, raz Kristus, inokedy baník.
Je dobré, ak niektoré socialistické pamiatky konkurujú tradičným historickým pamiatkam?
Pamiatky si nemôžu konkurovať, pretože ide o objekty a diela s univerzálne platnými pamiatkovými hodnotami. Pamiatky proste sú pamiatky. Vždy sa pod ich vznik podpísala ideológia a umelci boli iba realizátormi týchto ideologických zámerov. Bez ideológie by nebolo umenia. Aj Michelangelova freska v Sixtínskej kaplnke je len zhmotnením dobovej ideológie. Tak sa treba pozerať aj na umenie komunizmu. Pamiatkari nám musia pomôcť odstrániť v hlavách „blok“. Zatiaľ si pamiatky komunizmu nevšímajú. A je to škoda, lebo raz už nebude čo chrániť. Pamiatky komunizmu sú len jedno ohnivko v kultúrnej reťazi a v histórii sveta. My ju nemôžeme pretrhnúť.
Prečítajte si aj:
Červené hviezdy a májové sprievody? Aj o tom sú pamiatky socializmu
Choďte na retro výlet. Užite si umelú nostalgiu pri dielach socializmu
Diela po bývalom režime stíha bizarný osud. Trebárs opaľovanie na Slavíne