Niet blesku bez hromu. Táto pravda neplatí len na jedinom mieste planéty: na juhu venezuelského jazera Maracaibo, kde sa každú noc odohrávajú extrémne búrky, ktorým niekto vypol zvuk. Aj keď len na prvé počutie.
Zostáva polhodina do polnoci a chatka, ktorá sa predo mnou na niekoľkých koloch dvíha nad hladinu venezuelského jazera Maracaibo, sa počas minúty dvadsaťkrát jasne osvetlí. Potom znova a znova. Catatumbské blesky preslávené tichosťou potvrdzujú, že sa počas tejto noci nepredvádza vo svojom klasickom cik.cak tvare, ale na okamih rozžiaria celú oblohu. Akoby anjeli na nebi nahadzoval poistky, ktoré im hneď po naskočení zase vypadnú.
Chatka pred nami pripomína scénu z vojnového filmu, ktorému niekto vypol zvuk. Predstavujem si, že takto nečujne sa mojim starým rodičom v stredných Čechách javilo bombardovanie Drážďan. Búrka prebieha bez hluku. Jediné, čo majestátne ticho narúša, je nehorázne chrápanie môjho tlstého venezuelského sprievodcu Juana, ktorý svoj metrák a pol uložil do hojdacej siete zo všetkých strán dômyselne krytej.
Nebeský maják
Catatumbské blesky sú ikonou západovenezuelského štátu Zulia. Dostali sa na jeho znak i vlajku, spieva sa o nich v hymne. Miestni umelci nimi plnia obrazy aj básne. Rybári im hovoria "maják Maracaibo", pretože vďaka nim môžu na tmavých vodách bez rizika plávať aj po západe slnka. Elektrické výboje tu oblohu nad južnou časťou druhého najväčšieho jazera Južnej Ameriky, ktoré na dne skrýva bohaté zásoby ropy, s istotou ožarujú každú noc od súmraku až do svitania.
Catatumbo je považované za globálnu centrálu bleskov, kde ich ročne na kilometer štvorcový pripadne 250. Môže za to skutočnosť, že Maracaibo pripomína vďaka obohnaniu Andami šalátovú misu. Do nej od vyhriateho Karibiku prichádzajú teplé prúdy vetra, ktoré narazia do studených vrstiev vzduchu, a po ich premiešaní tak dochádza ku každodennej búrke. A práve búrky a pozorovanie bleskov predstavujú jednu z hlavných turistických atrakcií Venezuely. Samozrejme okrem stolových hôr, safari v tamojších savanách Llanos a Angelovho vodopádu (Salto del Ángel), ktorý s 979 metrami výšky nemá na planéte konkurenciu.
Lenže Catatumbo je odľahlý kúsok zeme. Najjednoduchšie sa sem dá dostať na organizovanom výlete z mesta Mérida, odkiaľ väčšina návštevníkov skôr vyráža na horské trasy. Sprievodca, vodič a kuchár v jednej osobe Juan ma spoločne s britským batôžkárom po prudkom výjazde a ešte prudšom klesaní vyvezie cez hrebeň do zapadnutej dediny menom Puerto Concha. Tu sa s vecami nalodíme na bárku, ktorá nás 40 minút vezie medzi miestnymi leknami k nocľažisku.
Riečka, ktorá sa lenivo vlečie, je úplne čierna. V tropickom slnku sa leskne ako dlaždičky v pohrebnom ústave. Nad ňou prelietajú letky vtákov, vidieť sú aj tukany a nezameniteľne o sebe dávajú vedieť vrešťani, ktorí si pri preskakovaní zo stromu na strom pomáhajú chvostom. Keď sa sem v noci vrátime a Juan reflektorom prechádza hladinu, vidíme podľa červených odleskov očí, že je plná kajmanov.
Snímka: Reuters
Ubytujeme sa kúsok od ústia riečky do jazera v prostých drevených chatkách na koloch, ktoré si tu pred príchodom Európanov stavali už indiáni. Ostatne práve kvôli nim dal florentinský objaviteľ Amerigo Vespucci krajine meno "Malé Benátky". Teda ono zvukomalebné znejúce Venezuela. Náš domov na jednu noc nemá z jednej strany stenu. To aby sme mohli z hojdacích sietí, ktoré rozvesíme medzi trámami podopierajúcimi plechovú strechu, dobre pozorovať blesky.
A predsa duní!
Juan zapojí benzínový generátor a urobí špagety s mletým mäsom. To už sa zmráka a na tmavom nebi sa nesmelo objavujú prvé blesky. Za chvíľu už nestíham počítať, koľko ich do minúty chvíľkovo zruší tmu. Hoci máme smolu a nevidíme ich v divoko krivoľakých líniách, ako je možné nájsť na snímkach na internete, je to úžasné atmosférické divadlo, na ktorého poriadne zachytenie mi bohužiaľ chýba poriadny foťák a ešte viac statív.
Po polnoci zaľahnem a nariaďujem si budíka na tretiu hodinu s nádejou, že by blesky mohli takto nadránom dostať svoj typický tvar. Lenže prebudím sa už okolo druhej, pretože nohy v spacáku mám úplne mokré. Vonku vyčíňala búrka s jasnými bleskami aj poriadne dunivými hromami a poryvmi vetra neuzavretou stenou vrhajú dovnútra dážď. Lejak švihá do plechovej strechy so zápalom rockového bubeníka a čoskoro sa ukazuje, že ani ona nie je poriadne utesnená, takže sa musím stiahnuť ešte viac do hĺbky chaty, odkiaľ sa mi smeje suchý Juan.
Tvrdí, že takýto živel, pri ktorom úplne obyčajne hrmí, si tu počas svojho sprievodcovania nepamätá. Nechce sa mi veriť a po návrate do Méridy po krátkom surfovaní na internete zistím, že podobný zážitok mali aj iní návštevníci Catatumba. Proste tamojšie blesky nie sú nejako tajuplné a špeciálne, aj keď tak o nich Juan básnil. Sú to atmosférické výboje ako v akomkoľvek inom kúte sveta a ako také sú aj "ozvučené".
Že po väčšinu pozorovaní nič nepočujeme, je dané prostým faktom, že k nám ako vzdialeným pozorovateľom hrom na rozdiel od svetla cez hladinu nedoľahne, ak sa nám však mračná neroztrhnú priamo nad hlavou. Pre Venezuelčanov je však z marketingového hľadiska pochopiteľne lepšie opakovať mýtus o unikátnych nepočuteľných bleskoch, na ktoré možno k návšteve prilákať ďalších zvedavcov.
Bohužiaľ pre nich, aj v búrkovej metropole platí, že nie je blesku bez hromu. Avšak aj tak sa to predstavenie na oblohe oplatí vidieť. A v niektorých prípadoch aj počuť.
"Bleskové" čísla
V Catatumbo pripadá v priemere 250 bleskov na km², čo neznie nijako monumentálne, hoci to z oblasti robí najväčšiu atmosférickú elektráreň planéty. Je ale potrebné si uvedomiť, že Maracaibo je obrie jazero s 13 210 km². Búrky, pri ktorých podľa miestnej ekologickej organizácie AZUL (aj podľa BBC a mnohých ďalších zdrojov) ročne udrie 1 176 000 bleskov, sa odohrávajú len na južnej časti vodnej plochy nad necelými 5000 km². Nie všetky noci je bleskobitie rovnako intenzívne, ale niekedy môže pozorovateľ zaznamenať až 60 výbojov do minúty. Priemer na deň predstavuje 3 222, maximum je aj 40-tisíc.
Tomáš Nídr pre iDnes.cz