Lákali nás kávou, elektronikou i klamlivou reklamou. Ako sme nakupovali v Hainburgu

Pochodom 10. decembra 1989 tisíce ľudí po prvý raz slobodne išli z Bratislavy do Rakúska (Hainburgu). 

Desiateho decembra 1989 bol víkend – nedeľa. V ten deň, po zhruba troch týždňoch od pamätného 17. novembra, po prvý raz desaťtisíce Slovákov, hlavne Bratislavčanov, slobodne prešli do Rakúska. Konkrétne do neďalekého Hainburgu – za ostnatý drôt, ktorý desaťročia lemoval spoločnú hranicu.

Od tohto momentu sme k našim susedom začali chodiť aj na nákupy.

Prečítajte si aj: V Hainburgu nóbl centrum nehľadajte. Slovákov presvedčila kvalita
                            Slováci sa vrhli na Rakúsko. Hainburg má nové obchody

Obchodníci boli všade

Za bývalú „oponu“ do Hainburgu som sa o pár týždňov vybral aj ja s rodinou. Tak ako tisíce iných zlákala nás lacná káva, elektronika a iný, v socialistickom Československu dovtedy menej dostupný tovar. Hainburg bol plný kúpychtivých našincov, ktorí stáli na kávu v radoch. Miestni ju predávali všade – v obchodoch či podchodoch do svojich príbytkov.

Keď dnes okolo nich občas idem, spomínam...

Centrum Hainburgu je však oproti 90. rokom minulého storočia takmer vyľudnené. Tisíce Slovákov však chodia nakupovať do priľahlých nákupných centier. Jedno – najnovšie je neďaleko centra tohto malebného mestečka, ďalšie dva-tri kilometre za ním.

Kupovalo sa aj za koruny

Kilogram lacnejšej (nezomletej) kávy sa vtedy dal v Hainburgu kúpiť za 100 korún (Kčs). Áno, šilingy sme nepotrebovali. Stačili naše koruny. Lepšia káva bola po 120 či 150 Kčs. „Ocino, môžeš mi kúpiť walkmana?“ – spýtal sa ma vtedy môj malý syn. Prehrávač audiokaziet bol vtedy hitom. Za koruny sme ho však nedostali, takže nákup sa odložil na neskôr. Veď Hainburg je od Bratislavy na skok, nebude problém sa tam vrátiť, keď kúpime šilingy – snažil som sa mu vysvetliť.

Svoj sľub som synovi splnil o niekoľko mesiacov. Legálne som zohnal šilingy. V banke, po tri koruny. Taký bol oficiálny kurz. V peňaženke som ich mal 200. Málo na to, aby sme sa v Rakúsku mohli „rozšupnúť“. Veď aj naše mzdy boli vtedy len okolo 2 500 korún brutto (asi 83 eur). Walkmany sme napokon kúpili v Kittsee – v prvej dedinke hneď za hranicami. Jeden stál 99 šilingov. Ešte dnes funguje. Mám ho odložený ako relikviu – spomienku na pád železnej opony.

Neskôr sme si kuchyňu vybavili aj elektrospotrebičmi z Rakúska. Mixér, fritéza a ďalšia technika nám spoľahlivo slúžili niekoľko rokov.

Naleteli sme reklame

Začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia bolo v novinách veľa reklamy na tovar predávaný v Rakúsku. Spomínam si na jednu, ktorá propagovala náramkové digitálky po 20 šilingov. Dovtedy sa dali kúpiť len v Tuzexe.

Tieto digitálky však predávali až vo Viedni. Zlákali nejedného Slováka, takže kvôli nim išli na výlet do toho nádherného, no dovtedy pre nás neprístupného mesta. Ale aké bolo naše prekvapenie, keď sme prišli do predajne... Hodinky síce stáli 20 šilingov (60 Kčs), ale baterku do nich bolo treba kúpiť osobitne a za rovnakú cenu (jej reálna hodnota bola oveľa nižšia). Mnohí si preto pošomrali, lebo sa cítili reklamou a obchodníkom zaskočení. Začali tušiť, že sa stali obeťou prefíkaného rakúskeho predajcu. Na takých sme totiž neboli doma za socializmu zvyknutí.

Aj ja som mal hodinky „za 20“ šilingov. Obľúbil som si ich. Vydržali mi tri roky. Napokon sa na nich roztrhol plastový náramok. Vymeniť sa nedal, a tak hodinky skončili v koši.

Trikov, ktoré skúšali rakúski obchodníci na neskúsených Slovákoch, však bolo viac. Keď hostesky predávali v Hainburgu kozmetiku, hlavne voňavky, spravidla dve ponúkali zadarmo, no tretiu už bolo treba kúpiť. Samozrejme, predraženú. To však mnohí ľudia nepostrehli. Mysleli si, že dve majú naozaj zadarmo. Tí, čo trik pochopili, začali sa aj brániť a chceli len tie dve zadarmo a tretiu nie. Nepochodili. Dnes už na takéto ponuky rozumný človek nereaguje.

Dnes sa svojej naivite smejeme

Pre tých, ktorí zažili otvorenie hraníc a na vlastnej koži pocítili praktiky obchodníkov, boli aj trochu sklamaní. Dnes sa však na sebe a svojej naivite smejú. No do Rakúska chodíme nakupovať aj tak. Aj ja tam občas „zabehnem“. Káva je tam však o niečo drahšia ako u nás, elektroniku máme, nepotrebujeme ju. Čo však Rakúšanom závidím, nie sú potraviny (hoci neraz sú lacnejšie a lepšie ako u nás), ani kozmetika či odevy ponúkané v shoppingcentrách. Závidím im skôr čistotu, poriadok a dobré cesty. A klamal by som, keby som nepovedal, že aj rakúske mzdy a dôchodky. Sú tri- až štyrikrát vyššie ako naše.

Keby som mohol, v Rakúsku by som najradšej kúpil, keby sa dalo, nejaký ten kilometer-dva dobrej rovnej cesty bez výtlkov a hrboľcov. Venoval by som ju Bratislave, ktorá to tak veľmi potrebuje.