WIMBLEDON - CHRÁM SVETOVÉHO TENISU III.
Vstupujeme do finálového víkendu turnaja. Na trávnatom povrchu kurtov už to naozaj poznať. Na zadných čiarach už jej takmer niet. A potrápila nejedného svetového hráča. V tomto ročníku na nevyspytateľnú kombináciu trávnatého povrchu a počasia doplatili také hviezdy ako Nadal, Šarapovová, či Federer.
Legendárny Ivan Lendl svojho času vyhlásil, že tráva je dobrá akurát pre kravy. Aj Andrej Medvedev tvrdil, že tento povrch je spočiatku taký klzký, že by sa na ňom lepšie korčuľovalo, než hralo tenis. Wimbledonské trávnaté dvorce už prekliali viacerí. A vždy sa znovu vrátili.
Centrálny kurt je najrýchlejší a preto najzáludnejší, veď ho celý rok šetria len pre tieto dva sviatočné turnajové týždne. Najväčším tajomstvom však je, že wimbledonská tráva je viac ako z poloviny – žito! Presný recept na najlepší trávnatý kurt sveta znie: 55 % žita + trávové semená 20 % kultivaru Centre, 20 % kultivaru Pernite, 5 % kultivaru Highland + 105 % ťažkej práce.
Zvláštnosti nevídané, neslýchané
Previedol som vás turnajom, ktorý je veľkým britským národným športovým obradom s medzinárodnou účasťou. Ak sa obzriete, všetky témy, ktoré sme spomenuli, majú niečo pre nás zvláštne či osobité. A predsa v mojom poznámkovom bloku ešte ostali zvláštnosti, ktoré neviem zaradiť. Posúďte sami:
Humor. Nie je ho veľa, ale je. V Tlačovom centre visela v jeden deň na tabuli kresba hráčky, ktorá otŕča svoje skvostné pozadie skúmavému pohľadu rozhodcu. Ďalší dvaja z diaľky prizerajú a ten jeden hovorí druhému: „Už tri hodiny a 40 minút skúma, či vzorka na jej nohavičkách zodpovedá prísnym wimbledonským pravidlám“.
Iná špecialita – počas turnaja vysiela vlastné Radio Wimbledon priamo z kurtov 14 hodín denne. V okruhu 2-4 míľ od areálu si ho môžete naladiť na frekvencii 87.7 FM.
Wimbledonská tenisová móda má storočnú tradíciu. Najodvážnejšou dámou bola doteraz zrejme tá, čo si nechala na klobúčik prišiť atrapy dvoch tenisových rakiet.
Pre pohodlie sa ponúkajú špeciálne „wimbledonské“ podušky na sedenie. Požičanie stojí libru, kúpenie štyri libry. Keď som večer stretol v autobuse staručkú sivovlasú pani, ako si hrdo nesie pravú wimbledonskú podušku, nebol isté, či ju kúpila, alebo len zabudla vrátiť.
V stratách a nálezoch mi ochotne ukázali, čo diváci naozaj strácajú. Najviac to boli okuliare. Hneď po nich pršiplášte. Vo Wimbledone sú samozrejme v predaji aj špeciálne „wimbledonské“ pršiplášte. Predavači ich predávajú so sloganom „použite v prípade núdze“. A o dážď tu núdza naozaj nie je.
Stanovísk prvej pomoci je dvanásť. Na najkrajnejšom stanovišti pri kurte č.11 mi ochotne prezradili, že prvá pomoc spočíva skôr v tom, že ľudia zmorení slnkom tu majú príležitosť chvíľu si poležať a spamätať sa. Pre podrobnejšie informácie ma poslali za „tlačovým hovorcom prvej pomoci“ Mikeom na centrálnom stanovišti. Keď som tam prišiel, Mikea som nezastihol. Ale oficiálny komentár som ani nepotreboval. Zdravotnícky personál hral na jednom z nosidiel karty.
Nevítaný spoluhráč – dážď
Tenisový publicista Jiří Janoušek pred rokmi napísal: „Turnaj je vystavený rozmarom ostrovného počasia... niektoré duely sa prerušujú dvakrát aj trikrát a dohrávajú sa po niekoľkohodinovej pauze alebo až druhý deň. Zo zápasov jasne vyhraných sa vinou osudu stávajú prehrané a naopak. Psychika hráčov je podrobená ďaleko ťažším skúškam než kdekoľvek inde.“
Veď len vďaka dažďu v roku 1992 Monika Selešová nepoškvrnene počala... Vysvetlenie je prosté. V tom ročníku päť dní po sebe pršalo a nažhavená eskadra stoviek novinárov trávila nekonečné hodiny v novinárskom bare. Nebolo o čom písať až do chvíle, kým jeden z talianskych novinárov nezačal spriadať úvahy o tom, že prekvapujúca a neospravedlnená neúčasť Selešovej na wimbledonskom turnaji by mohla súvisieť s istým temperamentným talianskym nápadníkom... Skrátka, Monika Selešová z rozhodnutia medzinárodného novinárskeho barového výboru hneď na mieste otehotnela. A opäť bolo o čom písať! Dážď je tiež to jediné pred čím sa sklonilo aj storočie nemenné „železné“ pravidlo wimbledonského turnaja, že v prostrednú nedeľu sa nehrá. V najdaždivejší zo všetkých ročníkov sa, presne po 115-tich rokoch od prvého ročníka turnaja, zatiaľ jediný krát v ten posvätný deň hralo.
Snáď vás neprekvapí, že vo Wimbledone existuje presný návod aj pre všetky daždivé eventuality. Napríklad pri prerušení hry kratšom ako 10 minút, nemajú hráči nárok na rozcvičenie na kurte, 11 až 20 minút prerušenia im umožňuje 3-minútové rozohranie a nad 20 minút je maximum 5-minút. Diváci, ktorí sa kvôli dažďu nedočkajú v daný deň žiadneho zápasu majú nárok na vrátenie vstupného a ešte môžu žiadať (pretože v tom roku už sa na turnaj asi nedostanú) o prednostné pridelenie lístku na ďalší ročník.
História potvrdzuje, že len vďaka skvelej britskej meteorologickej službe sa za druhej svetovej vojny Spojenci s úspechom vylodili v Normandii v čase, kedy všetky ostatné meteorologické služby hlásili nevhodné, daždivé počasie. Kto vie, či si to britskí meteorológovia nenacvičili za tie desaťročia pravidelných predpovedí pre potreby wimbledonského turnaja.
Jediní, kto majú úžitok zo zamračenej oblohy nad kurtmi, sú turnajoví čašníci, predavači a bufetári...
Vo wimbledonskom bufete
Wimbledonské jahody so šľahačkou patria k turnaju aspoň tak ako dážď. Nejde v skutočnosti o šľahačku, ale o krém. A to dosť záhadnej chuti a riedkej konzistencie, takže jeho obľubu môže ospravedlniť opäť len nezlomná britská tradícia. Ak vám však túto turnajovú špecialitu servírujú spolu s kvalitným šampanským v jednom z povestných súkromných šiatrov obklopujúcich Centrálny kurt, rozhodne ste menej kritickí, ako keby ste si mali vystáť frontu najskôr pri pokladni oproti wimbledonskému tenisovému múzeu a potom ešte ďalšiu pri pulte s nápisom „Strawberries and cream“ a nakoniec sa dodatočne postaviť k vedľajšiemu stánku s nápisom „Champagne and Pimms“. V súkromných šiatroch to všetko za vás vyrieši obzvlášť pozorná obsluha, pričom roh hojnosti tu zjavne nemá dno.
Hlavnými konzumentmi už spomínanej jahodovej špeciality sú však predsa len diváci. Za turnaj zlikvidujú rovných 24 ton pravých kentských jahôd, ktoré sú pre lepšiu akosť zberané deň pred použitím, o pol siedmej ráno privážané do areálu a znovu kontrolované, čo zamestná nárazovo až 80 ľudí.
Po slávnych wimbledonských jahodách, sú druhou najkonzumovanejšou špecialitou pre divákov škótske lososy, ktorých sa spotrebuje do konca turnaja 12 ton. K tomu treba prirátať 190 tisíc sendvičov, 22 tisíc porcií pizzy a 50 tisíc špeciálne korenených wimbledonských párkov. Zapíja sa čajom a kávou (285 tisíc porcií), pridáva sa mlieko (30 tisíc porcií), dobre padne aj pivo (80 tisíc pollitrov) a kto má na to, dá si šampanské (12 500 fliaš).
A preto, ak sa dnes, či zajtra rozhodnete sledovať priamy prenos finále zo svätyne svetového tenisu, nezabudnite na čerstvé jahody so šľahačkou a šampanské!
Pravou pochúťkou však ostávajú zápasy svetových tenisových hviezd na zradnej tráve, ktorá niekomu môže priniesť nehynúcu slávu, inému ostať trávou, ktorú by ani kravy nežrali.
Viac o Wimbledone nájdete tu.
Cestovateľké zážitky Gustáva Murína nájdete vždy v sobotu na:
|
Kto je Gustáv Murín |