WIMBLEDON - CHRÁM SVETOVÉHO TENISU I.
Tohto roku ten pravý tenisový ošiaľ začína 24. júna a končí 7. júla. A sú takí, čo musia byť pri tom. Pridajte sa aj vy.
„Blíži sa druhá hodina poobede a divákov sa zmocňuje napätie, nedočkavosť narastá, od jedného k druhému preskakuje neviditeľná iskra.“ Tak píše o prvom dni wimbledonského tenisového turnaja Jiří Janoušek, autor najvzrušujúcejších reportáží o tenise publikovaných u nás ešte za spoločného štátu. A ako by si ani on sám neveril, žiada si svedectvo slávneho nestora tenisových novinárov Lance Tingvaya, ktorý potvrdzuje: „Všetci sme nervózni, a vždy znovu...“ Obaja boli svedkami tenisovej slávnosti vo wimbledonskej svätyni niekoľkokrát, pre mňa ako novopríchodzieho mal Wimbledon celkom iné prekvapenie.
Kúpiť si lístok na tento najprestížnejší tenisový turnaj sveta totiž vôbec nie je ľahké.
Lístok ako investícia
Každá rodina vo Veľkej Británii má nárok objednať si len dva lístky. Už deti nad päť rokov platia plnú cenu. Lístky sú znovu nepredajné, môžete ich len darovať. Za organizovaný predaj na čierno hrozí väzenie. Napriek tomu vás na chodníkoch pred areálom osloví hneď niekoľko mužov veksláckeho vzhľadu. Cena sa mi zdala byť príšerne vysoká, ale obchody asi idú dobre, keď sa kvôli nim oplatí toľko riskovať. Alternatívou je aj bivakovanie na chodníku, aby ste sa nad ránom dostali k normálnym lístkom. Tí najvytrvalejší sa už túto sobotu k večeru začínajú ukladať na chodník pred hlavnou bránou, aby prečkali noc, celú nedeľu a ďalšiu noc, kým sa brány areálu otvoria a oni budú môcť dúfať, že sa na nich dostane.
Najistejšou (a zároveň najdrahšou) možnosťou vstupu je permanentka na päť rokov. Dnes si takú sumu (čosi nad 22 050 euro) môže dovoliť zaplatiť máloktorý jednotlivec. Zato je známkou prestíže bohatých firiem. Je vecou bontónu pozvať solídneho obchodného partnera na rokovanie počas wimbledonského turnaja. Najlepšie na finále (mimochodom naň bol zvedavý svojho času aj predseda slovenského parlamentu, či generálny guvernér Národnej banky). Tieto permanentky sú cenenou komoditou aj na londýnskej burze. Predávajú a kupujú sa tak ako zlato, či nafta. Prvé boli vydané v roku 1920. Dnes ich je presne 2100 a do klubovej pokladne priniesli 35,7 milióna libier. A práve tento kapitál významne prispieva k tomu, aby bol Wimbledon aj v budúcnosti najdôležitejšou udalosťou tenisového sveta...
Pred alternatívou spania na chodníku ma zachraňoval po dva dni známy tenisový tréner Jan Kukal. Čakal som na neho ráno pri vchode pre hráčov, aby mi cez mreže podal voľný lístok, na ktorý majú právo len hráči a tréneri. Čakanie mi spríjemňoval pohľad na takých „spolutrpiteľov“ akým bol napríklad tréner hráča, ktorý práve v ten deň zohral napínavú päťsetovú bitvu so žhavým favoritom turnaja a trojnásobným wimbledonským víťazom Borisom Beckerom. Aj on musel čakať, kým mu doniesli voľný lístok. Krútil hlavou a potom ku mne účastne prehodil: „Toto nezažijete na žiadnom inom tenisovom turnaji sveta“.
Unikátne riešenie
Práve pre nedostupnosť lístkov pre každého záujemcu prišli organizátori s kuriozitou –- už raz použité, recyklované lístky! Ak totiž niekto odíde pred skončením večerného programu, môže vhodiť lístok do zvláštnych schránok a na tieto lístky môže ísť zase niekto iný. Ich druhá cena je nízka, určená na charitatívne ciele, horšie je, že na ne treba stáť od pravého poludnia, predávať sa začínajú až od tretej poobede. Nedalo mi to a spýtal som sa jedného z usporiadateľov: „Načo je dobré predávať tieto lístky prakticky pred koncom zápasov?!“. S chápavým úsmevom odpovedal: „Pätnásť minút pred skončením programu ich upozorňujeme, že už prestaneme predávať. A oni si napriek tomu vynútia lístky na tých posledných pár minút. Chcú byť pri tom, viete.“
Potom som tých šťastných uvidel. Bol to starší japonský manželský pár, ovešaní fotoaparátmi a ďalekohľadom, ženúci sa s očami navrch hlavy bludiskom chodieb Centrálneho kurtu, hľadajúc ten pravý vchod. Z hľadiska sem doliehal príboj potlesku striedaný hrobovým tichom s nezreteľnými ozvenami úderov a dopadov loptičky. Schyľovalo sa k záveru štvrtého setu semifinále mužov. Tí dvaja šťastlivci konečne našli správny vchod. Prvý policajt pozorne prezrel ich „recyklovaný“ lístok a napokon ich pustil. Druhý ich však zastavil – vstup možný až keď budú hráči meniť strany po skončenom game. Lenže práve tento mohol byť posledný. Tí dvaja na seba meravo pozreli a zastali tri schodíky pred vytúženým vstupom do hľadiska. Čakali. Chceli byť pri tom...
Wimbledon – mediálny sabat
Dnes sa stáva skutočnosťou až to, čo vyjde v novinách, odznie v rozhlase a odvysiela sa v televízii. O to sa stará vo Wimbledone 699 reportérov rozdelených do štyroch kategórií prísne a presne oddeľujúcich privilégiá, čo kto môže a nemôže. Najhoršie je to s rozhovormi. Ak oslovíte v turnaji nasadeného hráča pri ceste na kurt, či z kurtu, riskujete, že vás eskorta odtrhne aj keby hneď mal záujem na vaše otázky odpovedať. Právo na rozhovor nemá každý a aj tí, čo ho majú, sú žiarlivo obdarovávaní skúpymi minútami. Na tlačovú besedu po zápase je vyčlenených 11 minút vrátane 2 minút pre televíznych reportérov. BBC TV má následne nárok ešte na 3 minúty vo vlastnom TV štúdiu. BBC rozhlas má na to len 2 minúty. Ako akreditovaný novinár môžete požiadať písomne o rozhovor s hráčom. V prípade, že hráč súhlasí, v stanovenom čase vás privedie policajt do špeciálnej miestnosti nie nepodobnej návštevkám väzníc. Usadí vás k stolu, z druhej strany privedie iný policajt dohodnutého hráča. Na všetky očakávania z tohto stretnutia máte len päť minút. Po uplynutí limitu vás služba odvedie bez ohľadu na to, čo chcete alebo nechcete ešte dohovoriť. Pohyb fotoreportérov je štatútom takisto presne obmedzený. Pravidlá nezabúdajú ani na výzvu, aby všetok odpad, ktorý po nich na stanovištiach ostáva, bez upozornenia upratali.
Wimbledonský turnaj sa predstavuje ročne vo viac ako 4820 vysielacích hodinách do 121 krajín sveta! Pozoruhodné je, že nad 30 vysielacích hodín z Wimbledonu dokázali ponúknuť najviac africké štáty (14), ale suverénne najbohatšiu ponuku malo Japonsko (až takmer 209 odvysielaných hodín). Samotná BBC nahrala 401 hodín a 15 minút čistého času, z toho ponúkla svojim divákom 148 hodín na oboch programoch. Ženské finále videlo len v Británii 8,7 milióna divákov, mužské finále ešte o 2,5 milióna britských divákov viac. Na celom svete to bolo podľa odhadov viac ako pol miliardy divákov. Okrem pravidelných tlačoviek po najdôležitejších zápasoch, televízne spoločnosti ponúkli na obrazovkách 269 exkluzívnych rozhovorov. Pre technické zabezpečenie takého kvanta prenosov len BBC natiahla viac ako 100 kilometrov káblov spájajúcich 22 kamier, 420 monitorov a 100 mikrofónov. Jednu z kamier umiestnili na 60 metrov vysokom vysúvacom ramene, ktorým nazerá z výšky do Centrálneho dvorca. O to všetko sa staralo viac ako 200 vysielacích technikov. Vysielacie poplatky sú ale tiež jedným z najlukratívnejších príjmov turnaja. Oficiálny zisk usporiadateľov sa ročne odhaduje na 10 miliónov libier...
Cestovateľké zážitky Gustáva Murína nájdete vždy v sobotu na:
|
Kto je Gustáv Murín |