„Sur le pont d'Avignon, l'on y danse ...“ Kto by nepoznal slávnu pesničku o Avignonskom moste, ktorý síce nedosiahne na druhý breh, no o to viac sa na ňom tancuje? Ale vedeli ste, že text spísali v Paríži a s pravdou si pritom hlavu nelámali? Nič to nemení na tom, že sa prastarý most stal symbolom mesta a právom je pamiatkou UNESCO, rovnako ako kolosálny palác z éry pápežov. Miestne kúzlo však netvorí len dych berúca gotika, akokoľvek krásna. Či už ste milovníkom histórie, umenia alebo lahodného jedla, zbystrite - Avignon je mesto práve pre vás, píše Magdaléna Slezáková pre lidovky.cz.
Ťuk-ťuk, klopkajú podpätky po dláždenej ceste, ktorá sa týči nad veľkorysou hladinou rieky Rhôny, aby náhle znenazdajky ako preťatá v polovici zmizla. Pred krokom do vzduchoprázdna spasí nohu kovové zábradlie - a samozrejme aj vedomie toho, kde sa nachádza. Práve došla na koniec presláveného mosta Saint-Bénézet, známejšieho skôr ako Avignonský most vďaka kolovrátkovej melódii a textu „Sur le pont d'Avignon, l'on y danse tout en rond“. Napriek tomu, že všetky tie krásne dámy a galantný páni sa na moste kedysi otáčali iba v mysliach parížskych milovníkov operiet ... poďme ale poporiadku.
Most a pastier
Na začiatku je potrebné vysvetliť, prečo práve Saint (svätý) Bénézet. Každá slávna pamiatka má svoju legendu a náš most ju má vtkanú priamo do mena. Bénézet, malý pastier oviec, jedného dňa roku 1177 vyhnal svoje stádo na pastvu bez toho, aby pritom vedel, že to robí naposledy. Nastalo zatmenie slnka, prvé v jeho živote a k chlapcovi prehovoril Ježiš Kristus, ktorý mu zveril dôležitú úlohu: spojiť oba brehy Rhôny, Avignonský a ten protiľahlý, pevným mostom. Neboj sa, odvetil Bénézetovi, keď sa strachoval o osud svojho stáda. Zvieratá ti postrážia anjeli.
Upokojený Bénézet sa teda vybral do mesta, kde všetkým rozprával, že má poverenie od Spasiteľa a žiadal mešťanov o pomoc so stavbou. Dočkal sa posmechu zľava i sprava, kým sa s ním rázne nevyrovnal: uchopil balvan, s ktorým sa márne namáhalo tridsať silných mužov a hravo ho odniesol na breh rieky, kde ho vyhlásil prvým kameňom budúceho mosta.
Jeho publikum užaslo. „Zázrak! Zázrak!“ Ozývalo sa vraj všade okolo, zatiaľ čo slepí prezreli, chromí sa postavili na nohy a hluchí znova počuli; zázrakov sa vtedy odohralo celkom osemnásť, tvrdí legenda. Bohatí mešťania sa zrazu predbiehali, kto požehnanému (a neskôr svätorečenému) Bénézetovi pomôže. S ich pomocou založil pastier Bratstvo mostov, ktoré v nasledujúcich rokoch vybudovalo nielen ten Avignonský, ale aj viacero ďalších.
Zuby vojen a pohrom
Po smrti bol Bénézet pochovaný priamo na moste, v kaplnke svätého Mikuláša, ktorá si dodnes zachovala svoj románsky ráz a dokladuje skutočný vek pamiatky. V tomto ohľade je výnimkou, pretože dnešná podoba mosta je výsledkom mnohých katastrof, ktoré stavbu v priebehu storočí postihli.
Most bol prvýkrát zničený v roku 1226 počas obliehania Avignonu vojskami francúzskeho kráľa Ľudovíta VIII., Ktorý v regióne viedol krížovú výpravu proti albigenským. O osem rokov neskôr bol opravený, aby sa v priebehu ďalších storočí pravidelne stával obeťou rozvodnenej Rhôny. Posledná povodeň v roku 1669 mu bola osudná, väčšiu časť stavby nemilosrdne zmietla. Most už nikdy plne neopravili a až do 19. storočia prekračovali miestnu rieku na lodi prievozníka. Zrekonštruované potom bolo len to, čo zostalo, teda štyri oblúky z pôvodných 22, ktoré kedysi niesli takmer kilometer dlhú cestu.
A čo sa piesne Sur le pont d'Avignon týka: faktom je, že ak sa niekde tancovalo, nebolo to priamo na moste, ale pod ním. V miestach, kde sa rozkladal významný obchodný prístav a konali sa tu trhy aj slávnosti. Nápev sa síce zrodil už pred stáročiami, ale vtedy sa v texte po moste prechádzala ospevovaná kráska. Tanec sa objavil až v 19. storočí a konečne v jeho druhej polovici sa zrodila ikonická verzia, ktorú spopularizovala v Paríži zložená a hraná opereta. Parížania toho o Avignone veľa nevedeli, smeje sa naša sprievodkyňa, ale miestny most preslávili - a teraz je z neho pamiatka svetového dedičstva UNESCO.
Gotický gigant
Od konca mosta obráťte zrak späť k jeho vstupnej bráne. Zbadáte dlhý pás stredovekých hradieb a za nimi val mohutných múrov a veží, ktoré akoby nemali konca. Zoznámte sa s Pápežským palácom, mementom čias, kedy bol Avignon sídelným mestom celej katolíckej cirkvi. Aj on je zapísaný na listine UNESCO.
Éra takzvaného avignonského (niekedy babylonského) zajatia pápežstva sa začala písať na samom začiatku 14. storočia, kedy sa do Avignonu v dôsledku cirkevnej krízy a rozkolu medzi rímskou stolicou a francúzskym trónom presídlil Francúz Klement V. Uspokojil sa s dominikánskym kláštorom, zatiaľ čo jeho nástupca mal už väčšie nároky a presťahoval sa do biskupského paláca v blízkosti Avignonskej katedrály.
Benediktovi XII., ďalšiemu pápežovi v poradí, však nestačil ani tento na svoju dobu luxusný príbytok - prial si sídlo, ktoré by odrážalo majestát jeho funkcie a poslanie. Vznikla stavba, ku ktorej ťažko hľadáme obdobu. Monumentálny palác, ktorý sa pred užasnutými zrakmi týči ako horský masív a pripomína človeka na jeho nepatrnosť v spojení času a dejín.
Ohromenie z prvého stretnutia je ešte väčšie, keď sa dozviete, že celý kolos bol vybudovaný za iba sedemnásť rokov. Stavba robustnejšieho Starého paláca (Palais Vieux), ktorý pripomína skôr pevnosť a je presvedčivým dôkazom nepokoja svojej doby, sa začala v roku 1335, pričom ozdobnejší Nový palác (Palais Nouveau), ktorý vznikol z vôle Benediktovho nasledovníka Klementa VI., bol dokončený už v roku 1352.
Na zážitok, ktorý si z pohľadu na gotického giganta odnesiete, vás nepripraví nič. Samozrejme, môžete sa dočítať, že celková výmera paláca je 15 tisíc m², ale to je len abstraktné číslo. Môžete sa pozrieť na fotografie, lenže každý fotograf bude zápasiť s tým, aby hľadáčikom z krajiny poňal celú stavbu.
Pápežský palác je skrátka obrovský - a prídavkom k tomu nádherný. Jeho veľkosť vám exploduje pred očami, uchváti vás svojou brutálnou a zároveň rafinovanou krásou a vzbudí hlboký obdiv k tým, ktorí niečo také zvládli vybudovať vlastnými rukami, bez moderných strojov. Dostatočne výrečný je fakt, že miestna kaplnka Klementa VI. je väčšia ako celá Avignonská katedrála.
Nemenej pôsobivé sú aj vnútorné priestory paláca. Na priestrannom nádvorí vás objímu štyri impozantné steny, jedna z nich ozvláštnená vysokým oknom, odkiaľ sa pápež prihováral veriacim a udeľoval im požehnanie a odpustenie - miestnej obdobe vatikánskeho balkóna sa preto prezýva „odpustkové okno“. Po vstupe do vnútra budovy vás pohltí labyrint chodieb a točitých schodov. Kráčate nimi po stopách dávno zosnulých cirkevných hodnostárov aj ich poradcov a služobníkov, preplietate sa komnatami vrátane pápežovej osobnej spálne, pracovne či šatne... Cesta dejinami sa zdá byť nekonečná - a vám to ani trochu nevadí.
Špinaví, alebo čistí?
Nás zaviedla okrem iného aj do pápežovej kúpeľne. Čas na vyvrátenie ďalšieho mýtu: nie je pravda, že sa stredovekí predkovia dnešných Francúzov nekúpali. Pravda, ulice mali k čistote ďaleko a nezriedka značne zapáchali, ale v Provence sa zachovali funkčné kúpele z rímskej doby a miestni, aspoň tí lepšie postavení, ich s obľubou využívali.
Sám pápež si mohol dopriať luxus vlastnej palácovej kúpeľne a robil tak veľmi rád, dlhým kúpeľným procedúram sa oddával v priemere dvakrát týždenne. Napríklad Klement VI. sa podľa všetkého vyžíval v oleji lisovanom z červených ruží, ktorých bola za jeho pontifikátu plná palácová záhrada, lebo mal červenú ružu v erbe. Ak sa tu s ním kúpal aj „Najväčší Čech“ Karol IV., ktorý Klementa VI. v Avignone navštívil? Nevieme. História má svoje tajomstvá a kópie Parlérovej busty českého panovníka, vystavená v jednej z početných komnát, mlčí; na perách jej však hrá mnohoznačný úsmev.
Tak alebo tak, verejné kúpele vo Francúzsku postupne pohltila dekadencia. Cirkev s rastúcou nevôľou sledovala stále dravšie prúdy alkoholu a stále početnejšie a nehanebnejšie zástupy neviestok, až zasiahla. V spolupráci s lekármi sa začala raziť nová teória: kúpeľ vážne škodí zdraviu.
A keby len telu! V ohrození bola tiež duše, lebo voda otvorila póry a prenikla k útrobám, ktoré ničila, a spolu s ňou mohli do nič netušiaceho tela vniknúť tiež nebezpeční démoni. Kúpele síce nevymizli, ale až do 19. storočia hrala prím takzvaná suchá hygiena: ruky a tvár sa otreli navlhčenou handričkou a o zvyšok sa postaral púder a parfumy, prípadne čisté oblečenie.
Vojaci - ničitelia aj spasitelia
19.storočie napísalo novú kapitolu nielen v dejinách hygieny, ale aj Pápežského paláca. Krátko potom, čo sa Francúzskom prehnala revolúcia, ktorá navždy zmenila tvár krajiny, sa palác premenil na kasárne francúzskej armády. Akáže pamiatka pre budúce generácie! Vojakom záležalo hlavne na účelovosti a ich pobyt sa na budove citeľne podpísal - zamurovaná okná, prebúranie steny, vybrakované poklady.
Paradoxne to však boli práve oni, kto palác možno zachránil pred úplnou skazou. Budovy vytvorené na úžitok a potešenie zavrhnuté šľachtou často padli za obeť revolučnému besneniu, prípadne ľahostajnosti. Nebyť tu ubytovaných vojakov, mohol sa palác zmeniť na stavebný kameň; nehľadiac na to, že šedá farba, ktorou vojaci natreli steny miestností, zakonzervovala prekrásne stredoveké fresky, ktoré vďaka nej prežili.
Keď už sme pri maľbách, náramne zaujímavé kresby sa zachovali tiež v priestoroch niekdajšej palácovej knižnice. Ich umelecká hodnota je nedostatočná, zato tá historická a kultúrna veľká - nájdete tu zachované nápisy a obrázky (hoci i neslušné), ktorých autorom sú ako vojaci z 19. storočia, tak aj neskorší obyvatelia mesta. Osobitnú pozornosť si zaslúži pripomienka druhej svetovej vojny. Vtedy sa v paláci počas troch týždňov schovávalo asi 15 tisíc ľudí, aby unikli náletom Spojencov, ktorí sa Avignon snažili vytrhnúť z rúk nemeckých okupantov - obrázok muža s úzkym fúzikmi hovorí za všetko. Mimochodom, ide zrejme o jediné graffiti na svete, ktorá je chránenou pamiatkou UNESCO.
Živé umenie
Hovorí sa, že zlatý vek Avignonu skončil sa 14. storočím a smrťou Gregora IX., posledného uznávaného pápeža pred veľkou schizmou a miestnymi vzdoropápežmi. Lenže o histórii sa toho nahovorí! O sedem storočí neskôr si Avignon vedie nadmieru dobre, aspoň v očiach jeho návštevníka. Nie je len miestom, ktoré vám rozpráva o veľkých dejinách; rovnako dôležité miesto tu má aj umenie.
Avignonský festival, ktorý mesto hostí už od roku 1947 vždy posledné tri týždne v júli, je pokladaný za divadelný ekvivalent ikonického filmového Cannes. Každoročne sem zamieria tisíce zástupcov Thespidovho remesla, aby publikum očarili a predviedli mu, čo dokážu, a nadviazali užitočné kontakty do nasledujúcej sezóny.
Vtedy Avignon doslova dýcha divadlom: najväčšia scéna vyrastá, ako inak, na nádvorí Pápežského paláca (dosahuje až k jeho oknám a živo na nej býva až do rána), ale hrá sa všade, v menších divadlách, na nábreží, vonku na ulici, v bočných uličkách aj v podchodoch. A to v neuveriteľnej kadencii - vlani tu diváci mohli denne zhliadnuť až tisíc predstavení.
Zbierka so škandalóznou históriou
Pokiaľ si na umenie potrpíte a na júl máte práve iné plány, nezúfajte. Avignon k vám bude prívetivý aj v iných ročných obdobiach. Stačí napríklad len niekoľko desiatok krokov, aby ste sa ocitli vo vstupnej hale Petit Palais čiže Malého paláca (tiež pamiatka UNESCO), ktorý ponúka bohatú zbierku talianskeho renesančného umenia, vrátane diel takých majstrov ako Sandro Botticelli či Vittore Carpaccio. Okrem nich tu zazriete aj posmrtnú sochu kardinála Jeana de Lagrange - ide o vôbec najstaršie dochované umelecké stvárnenie skutočného mŕtveho tela.
Obdobne pútavý ako exponáty samotné je aj ich pôvod. Obrazy pochádzajú zo zbierky markíza Giampietra Campana (1808-1880), jedného z najväčších zberateľov umenia svojej doby. K svojej smole sa markíz mohol pýšiť ešte jedným „naj“: zároveň totiž bol aj jedným z najznámejších zlodejov epochy. Povedané bez obalu, milý markíz kradol vo veľkom, navyše aj verejné peniaze, a to nie len tak hocijaké - Campana riadil vatikánsku banku a z jej fondov svoju zbierku štedro sponzoroval.
Všetko sa nakoniec prevalilo, obrí škandál skončil pred súdom a previnilec putoval najprv za mreže a potom do reťazí ako na dvadsať rokov odsúdený galejník. Zbierku zhabal štát a na začiatku 60. rokov jej väčšinu odkúpil francúzsky cisár Napoleon III. Za astronomickú sumu takmer piatich miliónov frankov tak Louvre získal veľkolepé umelecké bohatstvo, ktorého časť o sto rokov neskôr nechal umiestniť práve v Avignone.
Ak dávate prednosť modernému umeniu, na svoje si tento rok v lete prídete v Múzeu Louis Vouland, impozantnom šľachtickom paláci, ktorý, okrem stálej zbierky zo 17. a 18. storočia, bude od júna hostiť výstavu zasvätenú dielu op-artového majstra Victora Vasarelyho. Keď sa nasýtite jeho pestrofarebnej geometrie, čaká na vás Avignonské múzeum moderného umenia, vzdialené slabých desať minút chôdze.
Jedlo – delikatesa a fenomén
A keď vyhladnete, neprepadajte panike - ste predsa vo Francúzsku! Francúzska gastronómia je od roku 2011 na zozname svetového dedičstva UNESCO (áno, aj ona), a ako na konto Francúzov poznamenala naša sprievodkyňa, „konečne majú na papieri potvrdené, že žijú preto, aby jedli“.
Jedlo je v Avignone všadeprítomný fenomén: na terasách veľkých reštaurácií i záhradkách maličkých rodinných bistier, v košíkoch plných bagiet, syrov a čerstvej zeleniny, ktoré sa pohojdávajú na predlaktí z trhu sa vracajúcich miestnych, tak aj ako vôňa vo vzduchu aj téma na rozhovor. My sme si dopriali fantastickú stredomorskú kuchyňu v Le 46 neďaleko paláca, ale neoľutujete ani inde.
Ak túžite po nespracovaných surovinách, prípadne po miestnych dobrotách, ktoré si môžete odviezť domov, skúste známu tržnicu Les Halles. Desiatky lokálnych výrobcov a verejné demonštrácie rozličných kuchýň sídlia vo výraznej budove s originálnou rastlinnou stenou, ktorej autorom je architekt a botanik Patrick Blanc. Exotický múr má hneď dvojitú estetickú funkciu: okrem toho, že symbolizuje prírodu a teší oko sýto zelenou farbou, zároveň skrýva nevzhľadné viacposchodové parkovisko nad predajnou halou.
Tým, ktorí majú radšej osobnejší prístup, jedno srdečné odporúčanie: keď po prílete do Marseille vyrazíte autom do Avignonu, stavte sa v obci La Fare-les-Oliviers. V budove, ktorá zvonku pripomína malý továrenský sklad, nájdete poklad - obchod Les Halles 113. „Bonjour, vitajte v Provence!“ Uvíta vás kyprá a nesmierne šarmantná pani majiteľka, pričom vás pôvabným gestom pozve dovnútra.
Obchod, kde vypomáhajú jej mamička aj dcéra, ponúka výber z tých najlepších farmárskych produktov v okolí a výrobky miestnych remeselníkov a umelcov, a zároveň je aj kultúrnym priestorom pre malé výstavy, koncerty a spoločenské stretávania. A samozrejme tiež ochutnávky, vrátane provensálskych špecialít ako levanduľový med alebo tapenáda z olív, citrónov a tymianu.
Pani majiteľka medzitým zručne mieša ovocné smoothie, ktoré svojim zákazníkom podáva. „Veľa som cestovala,“ vysvetľuje, „ale potom som sa vrátila. Chcem tu ukázať všetky chute svojho rodného kraja,“ usmeje sa. „Ponúknuť všetkým bohatstvo svojho domova, na ktoré som pyšná.“ Úplne oprávnene.
Ako do Avignonu?
Z Prahy do Avignonu jazdí priama autobusová linka spoločnosti Eurolines, cesta však trvá takmer 21 hodín. Kratšou a pohodlnejšou alternatívou je priamy let Praha-Marseille, ktorý v sezóne (marec-október) ponúkajú španielskej aerolinky Volotea, a potom približne hodinová jazda autobusom, vlakom alebo autom. Ak sa rozhodnete pre druhý variant, môžete si do Avignonu odskočiť aj na víkend.
Tipy na výlety v okolí Avignonu
Gardský most (Le Pont du Gard)
Dvetisíc rokov starý most cez rieku Gard pri meste Nîmes je pamiatkou na monumentálny akvadukt, ktorý tu kedysi vybudovali Rimania. So svojimi 49 metrami je vôbec najvyšším zachovaným rímskym mostom na svete a pohľad naň je úchvatný - nie nadarmo má aj on svoje čestné miesto na zozname UNESCO.
Zámok La Coste (Château La Coste)
Unikátne spojenie vinárstva, architektúry a umenia. Exkluzívny rezort s úrodnými vinicami a bujnou bylinkovú záhradou ponúka svojim návštevníkom špičkový gastronomický zážitok aj diela významných umelcov súčasnosti, ktoré sú organickou súčasťou jeho areálu. Čoskoro ponúkne aj luxusné ubytovacie kapacity, ktorých stavba teraz finišuje.
Múzeum levandule (Musée de la lavande)
Provence bez levandule nie je Provence. S ikonou regiónu sa môžete detailne zoznámiť ako v Múzeu levandule, tak v otvorenej dielni Les Agnels, kde vás naučia, ako sa miestny fialový klenot destiluje.
Salamandria jaskyňa (Grotte de la salamandre)
Jednu z najkrajších európskych jaskýň pre návštevníkov otvorili v roku 2013.
Pamätník koncentračného tábora Camps des Milles Milles (Site Mémorial du Camp des Milles)
Camp des Milles je dnes jediným veľkým koncentračným a deportačným táborom na území Francúzska, ktorý si zachoval pôvodnú podobu (nie funkciu, samozrejme) a je otvorený verejnosti. Súčasťou areálu je pamätník, ktorý návštevníkom okrem pripomienky pamiatky obetí osvetľuje historický kontext a ponúka reflexiu jedného z najbolestivejšieho obdobia francúzskej histórie.
Jarditrain
A na záver veselšie. „Záhrada vlakov“ alebo park železničných modelov sa rozprestiera na ploche 1200 m² - naozajstný raj pre milovníkov železnice. Dvadsať vláčikov tú jazdí po celkom 650 metroch koľají medzi jazierkami, riečkami a maketami budov i ľudí. V priľahlej budove je k dispozícii aj 30 m² veľké „ihrisko“.